Natália Trejbalová v podzemných priestoroch Pálffyho paláca predstavuje novú miestošpecifickú videoinštaláciu a sériu objektov Never Ground. Dielo je súčasťou série videí, na ktorej Trejbalová pracuje od roku 2020 a ktorej ústrednou témou je vnímanie našej planéty ako fyzickej entity v neustálom vývoji a transformácii.

Diela zo zbierok Galérie mesta Bratislavy, ktoré sa dnes v expozícii nachádzajú, reprezentujú stredoeurópsku umeleckú produkciu 18. storočia. Obrazy a sochy boli vybrané tak, aby čo najkomplexnejšie predstavili bratislavské umelecké dianie obdobia baroka, zasadené do širšieho stredoeurópskeho kontextu.

Primaciálny palác, ktorý patrí k najkrajším klasicistickým stavbám Bratislavy, dal v roku 1778 postaviť arcibiskup kardinál Jozef Batthyány podľa projektu architekta Melchiora Hefeleho. Palác a známa Zrkadlová sieň, ktorá sa v ňom nachádza, sa stali dejiskom mnohých významných historických udalostí: v roku 1805 tu bol podpísaný tzv. prešporský mier medzi rakúskym a francúzskym vojskom, otváral sa tu Uhorský snem, ktorý zasadal v budove dnešnej Univerzitnej knižnice.

Grafické kabinety tvoria interiérovú výzdobu dvoch miestností prvého poschodia Mirbachovho paláca, ktorú si objednal pravdepodobne jeden z pôvodných vlastníkov budovy. Výnimočné sú nielen svojimi rokokovou štukou zdobenými stropmi, ale aj dreveným obložením, do ktorého je vsadených 290 grafických listov, rytín, leptov a mezzotínt z druhej polovice 17. a 18. storočia, ktoré boli sekundárne kolorované neznámymi autormi.

Projekt "Pasáž" predstavuje akúsi symbolickú "skratku naprieč svetmi", v ktorých existujeme či pobývame: cez svet faktický, reálny, do sveta ľudskej kultúry, kde je skutočnosť zamieňaná za skutočnosť inú - virtuálnu - za skutočnosť slova, textu, znaku, symbolu, obrazu a potom späť.

Inštalácia Totemy pozostáva zo série piatich unikátnych sôch zo spálených kníh na betónových podstavcoch. Jednotlivé tituly kníh však nie sú rozpoznateľné, v procese pálenia sa zliali do celistvého sochárskeho diela, ktoré sa vzťahuje k známym geometrickým formám, napr. Brancusiho podstavcovým sochám, a obsahovo sa prepája so sociálnymi utópiami v tradícii umeleckých avantgárd futurizmu či konštruktivizmu. Autorky, ktoré systematicky analyzujú režimy patriarchálne konštruovanej ženskej reprezentácie, pracujú s knihami ako so symbolmi gramotnosti, ktorá je považovaná za, povedzme, mužský, nespochybniteľný znak pokroku. Z kníh, ktoré v novom vertikálnom usporiadaní a krehkosti obhorenia komponujú špecifické majestátne objekty, vytvorili akési iracionálne, len ťažko verbalizovateľné totemické figúry jazyka sochárskeho diela.