Rýpal - záhradník
Rozhovor s Palom Čejkom
Rýchla navigácia
Pridané 3. 12. 2022
Halooo je tu ešte niekto, kto nepozná Pala Čejku? Osoba, bratislavská postavička, rýpal, v ostatných rokoch manžel, otec, pedagóg, DJ aj redaktor v rozhlase. Hovorí sa tomu renesančná osobnosť. U Čejku je to myslené s vážnosťou a patričným nadhľadom zároveň. Na Vysokej škole výtvarných umení študoval najprv fotografiu u Miloty Havránkovej a neskôr grafický dizajn u Ľubomíra Longauera. Viac ako samostatné výstavy v galériách sa v jeho bibliografii objavujú súpisy dobrých kníh, nemainstreamových platní či časopisov, pre ktoré vyryl ilustrácie, nadizajnoval obálky. Jeho obrázkom to pristane na stránkach novín aj v bazárových rámoch na stene alebo v kuchyni nad sporákom. Rukopis „drsnej” grafiky, najmä linorytu skoro vždy ručne tlačeného na „fajnový” (ideálne japonský skoro priehľadný) grafický papier v malých sériách a priame (nekonceptuálne) podanie pokojne aj banálneho príbehu patria k autorským licenciám, podľa ktorých spoznáte, že „to” je od Čejku. Aj keď sa s autorom najlepšie rozpráva pri káve alebo čaji, tento rozhovor vznikal online na trase Harmónia - Štiavnica.
Zuzana Bodnárová: Keď som prvýkrát v roku 2009 čítala tvoj životopis, mal si v ňom napísané, že si tiež záhradníkom. Môžeš to prosím ozrejmiť?
Palo Čejka: Okrem toho, že som sa tam zo srandy snažil nahromadiť čo najviac „funkcií," naša rodina mala vždy záhradu a od detstva som sa niekde ňúral v zemi. Môj dedo bol slávny československý záhradník, šľachtiteľ a spisovateľ odborných kníh. Volá sa po ňom aj záhradnícka škola v Malinove... Teda trochu „encyklopedický humor" a trochu skutočná záľuba.
ZB: Gustáv Čejka? Ten, čo napísal Rady záhradkárom? Knihu, na ktorú sa akurát pozerám v mojej knižnici? To je dosť veľké „botanické" eso.
PČ: To bol on. Vyšľachtil viacero dodnes populárnych odrôd broskýň, ktorým dával mená ako Luna, Fénix, Flamingo alebo Albatros… Popularizoval v tej dobe málo známe rastliny ako aktinídiu, teda kiwi. Veľa písal do časopisov a vychádzali mu knihy, ktoré spomínaš. Veľa tiež fotil a rád (keď sa dalo) cestoval. Väčšinu života pracoval v botanickej záhrade v Bratislave a my sme tam aj bývali, hneď vedľa najväčšieho skleníka. Náš byt bol na úrovni zeme, takže sa dalo vyskočiť z hociktorého okna a hneď som bol ukrytý v nejakom kriaku.
ZB: Šedá, sídlisková nuda ti nehrozila… to boli roky 80te?
PČ: Áno. Šeď toho obdobia, o ktorej sa zaslúžene toľko popísalo, som vtedy ani nevnímal. Bolo to veľmi slobodné a dobrodružné detstvo. Po zatváracej hodine, keď odišli návštevníci aj pracovníci, bol celý ten exotický park náš. Dodnes tam poznám všetky tajné zákutia, aj keď sa veľa zmenilo a záhrada sa aj trochu scvrkla kvôli mostu, ktorý z nej dosť nezmyselne odhryzol... Náš rajón ale nebola len botanická. Vyrážali sme na výpravy do dunajského ramena. Na to stačilo preliezť ohradu, a opačným smerom cez nenápadné diery v plote, kde bol (a v oklieštenej verzii stále je) športový areál Lafranconi, alebo ďalej do „PKO”. Tak to bolo od 0 do 12 rokov. Potom sme sa presťahovali do Petržalky. Doteraz mám pocit, že som bol jediný, komu sa to zdalo ako nezmyselný nápad, hovorilo sa o priestranných moderných bytoch a tak… Teda, nebolo to naše rozhodnutie, súviselo to s plánovanou stavbou mosta Lafranconi.
ZB: Odniesol si si z tohto prostredia aj nejakú praktickú zručnosť, vedomosť? Vieš sa starať o orchidey? Nepreleješ sukulenty? Podľa listov určíš, o aký strom ide?
Namnožíš si odrezkami rastliny?
PČ: Tak nejak. Ale aj, že nemám strach byť sám po tme v lese a vlastne ani v meste či jaskyni...
ZB: Máš za obrazom tvojho detstva nostalgiu? Poznám prostredie, kde aktuálne s rodinou žiješ a mám pocit, že niečo z tej botanickej vytvárate s manželkou pre vaše deti aj tam.
PČ: Nostalgiu v zmysle túžby zažiť presne to isté ešte raz? Určite! Áno, myslím že naše deti majú šancu zažiť podobné naháňačky s hadmi a žabami, stromy a blato…
ZB: Ty si sa vlastne z tej botanickej, a po rokoch v meste, presunul do parku na kraj Harmónie. Ale viac menej si vždy bol v Bratislave. Nemal si žiadne pokušenie skúsiť si život aj trochu ďalej od hlavného mesta? Či v zahraničí?
PČ: Nápady som mal rôzne, no nič také som nerealizoval. Buď mi bolo v Bratislave tak dobre, alebo som možnože neschopný tĺk.
ZB: Viem, že na novej adrese máte záhradu aj kurník so sliepkami, ale myslel si aj na ateliér? Potrebuješ ho vôbec?
PČ: Mám tu perfektný ateliér. Každý potrebuje ateliér! Ale chápem, na čo narážaš, nemám teraz čas na svoje veci, to je pravda. Občas niečo vyrýpem, je to ale slabé… Dosť mi v tomto období robia dobre úlohy. Keď si u mňa niekto, takpovediac, niečo objedná.
ZB: V závere roka 2021 si bol prizvaný do projektu, ktorého výsledkom je grafická séria „Inštitucionálna zeleň". Výzva znela voľne a mala sa venovať kvetinám, ktoré sú, ako to je už zvykom, súčasťou výbavy inštitúcií. Vieš v skratke opísať tvoj zámer, ktorý si sledoval?
PČ: Najprv som sa mierne vydesil. Flóra, ktorou disponuje GMB, by nemohla byť pýchou žiadnej botanickej zbierky, no ani kabinetu kuriozít. Nebolo kde začať... tak som sa rozhodol pre starý trik. Sú to vlastne portréty, občas niekde vykukne fragment pozadia, inak až „dizajnovo" vyčistené. Technicky som sa snažil využiť viacero ryteckých prístupov, no keď sa na sériu spätne pozerám, nie som si už istý, aké to boli a čo som tým myslel.
ZB: Na mňa tie matrice pôsobili ako popisné portréty - fotky do pasov. Až farebné prostredie, do ktorých boli na formáte papiera umiestnené, celú sériu prepojilo.
PČ: Presne, tak to aj bolo, farba plôch a tie v podstate dosť divoké prechody vznikali naživo, počas najteplejších dní minulého leta v grafickej dielni v Banskej Štiavnici spolu so Svätoplukom Mikytom, ktorý túto sériu „najviac machersky” vytlačil. Vyberali sme aj zo signálnych farieb, „odvážne” miešali kombinácie, navaľovali gradienty pozerajúc z okna dielne na „Gwerkovu“ štiavnickú oblohu pred aj dlho po zotmení. Graficky to bola čistá radosť a dva intenzívne dni, ktoré som tam strávil, boli ako odmena, pretože na podobné výjazdy dlhodobo nemám čas.
ZB: Čas je asi tá najvzácnejšia „komodita” nielen pri tvorbe, aj pri osobnom raste? A to v umení aj v záhradníčení. Ako vidíš perspektívu zelene v GMB práve v čase?
PČ: Veľkou výhodou akejkoľvek nedokonalej formy existencie je solídna rezistentnosť, ktorá vlastne vylučuje jej nedokonalosť... Teda bude tam, nenápadná, často nevzhľadná, no mocne uchytená či už v črepníkoch alebo mramore.
ZB: Je možné princíp časovosti použiť aj na tvoje umenie, prácu či tvorbu?
PČ: Čo sa týka mňa, v momente, keď je obrázok vytlačený, je viac menej koniec zábavy. Ide do šuplíka, alebo niekam mimo mňa. Ale poznám to aj z opačnej strany, keď si občas nejakú grafiku kúpim. To ma zaujíma presne naopak, od bodu keď ju už mám doma smerom do budúcnosti. Ale to je bežný stav...
Inštitucionálna zeleň
Autor grafík: Palo Čejka
„Inštitucionálna zeleň“ „I.Z.“
2021 - 2022
„Inštitucionálna zeleň“ „I.Z.“
2021 - 2022
Tlačené v grafickej dielni
Banskej Stanice Contemporary, august 2022.
10 motívov (listov)
Náklad 7 ks s variáciami a vstupmi
Technika: farebný linoryt
Rozmer: 50 × 35 cm
Papier: 170 g Dores
Signované: dolu vpravo „Čejka 2021-22“
Banskej Stanice Contemporary, august 2022.
10 motívov (listov)
Náklad 7 ks s variáciami a vstupmi
Technika: farebný linoryt
Rozmer: 50 × 35 cm
Papier: 170 g Dores
Signované: dolu vpravo „Čejka 2021-22“
Cena: 200 €
Grafiku kúpiš na pokladni GMB Mirbachov palác, Františkánske námestie 11.
Grafiku kúpiš na pokladni GMB Mirbachov palác, Františkánske námestie 11.
Výťažok z predaja použijeme na tvorbu grafického ateliéru pre návštevníkov a návštevníčky GMB.