Oči dokorán pre Predieranie sa mestom

Je historička architektúry, kurátorka a novinárka, ktorá sa dlhodobo venuje téme rodu v umení a architektúre, feministickým prístupom v urbanizme a rodovej politike ČS štátneho socializmu. Petra pravidelne píše recenzie a reportáže do českých a slovenských umeleckých, kultúrnych a politických periodík. Získala medzinárodné štipendiá, ako Aktion Österreich, Artist in Residence MQ Vienna alebo štipendium Mileny Jesenskej v Inštitúte humanitných vied (IWM) vo Viedni. V súčasnosti študuje doktorandské štúdium na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe (UMPRUM) a je členkou riešiteľského tímu Architektúra a emancipácia v Českej republike po roku 1945 (Národná galéria Praha + Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Prahe).

Moja skúsenosť je dosť rôznorodá, a to vzhľadom na moje životné fázy. Inak som mesto vnímala, keď som bola študentka, a inak ho vnímam teraz, keď som sa stala matkou dvoch detí. Hovorím teda o meste Brno, ktoré navonok pôsobí prívetivo, ale ukázalo sa, že až také prívetivé nie je, keď máte kočík a vediete dieťa za ruku. Vtedy začnete vnímať aj úplne minimálne bariéry, ktoré sa v priestore objavujú, a miesta, ktoré sú pre deti nebezpečné. Veľkú zmenu pre mňa znamenalo aj to, že som si začala strážiť svoju energiu. Ako matka pohybujúca sa po meste musím ísť počas dňa na viacero miest, zároveň musím byť schopná postarať sa o deti a nebyť úplne vyčerpaná. Takže zrazu som si musela strážiť počet vychádzok a vybavovania, aby som celý deň zvládla.

Mestský priestor určite, pretože jeho podoba nám ukazuje, ako je rozvrhnutá moc v spoločnosti. Zrazu vidíte, kto o ňom rozhoduje a aké má skúsenosti a priority.

A nie sú to primárne ženy, a predsa tie sú v našej spoločnosti stále najviac zastúpené ako osoby poskytujúce starostlivosť. Ich skúsenosť je veľmi špecifická, a to ešte nehovoríme o osobách so zdravotným znevýhodnením či ľuďoch s iným kultúrnym a etnickým zázemím. Takto zrazu vidíte, kto mesto navrhuje a pre koho.

Je tam niekoľko rovín. Jedna rovina, ako sme už spomenuli, rieši, kto navrhuje priestor a ako tento človek zohľadňuje potreby užívateľov a užívateliek. Tento genderový mainstreaming vychádza z hlbšej feministickej diskusie, ktorá prebieha prakticky už niekoľko desaťročí. Tu sa najmä riešia bariéry v meste a trajektórie rôznych obyvateľov pri užívaní mesta. Podľa výskumu sa vo verejnom priestore viac pohybujú ženy, pretože poskytujú starostlivosť, z čoho vyplýva, že viac využívajú MHD – a vôbec ich trajektórie v meste sú omnoho zložitejšie. Potom máme seniorov a seniorky a s touto vekovou skupinou sa viažu miesta na odpočinok, pretože niektorí nie sú schopní dôjsť do obchodu, pokiaľ nemajú po ceste lavičku. Na čo nadväzuje vybavenosť mestských častí a témy vzdialenosti. Ak by sme boli schopní všetko vybaviť v okolí jedného kilometra, nebolo by nutné používať auto. To sú napríklad školy a škôlky, lekáreň v blízkosti a podobne.

Pokiaľ sa bavíme o feministickej kritike architektúry, tak tá ide ešte ďalej, nazvala by som to k jadru veci. Zaujíma sa nielen o to, kto ma v architektúre moc, ale aj kto sa dostáva do kánonu architektúry a kto ovláda systém vedenia teórie architektúry. Dlhodobo upozorňuje na to, že ženy v tomto systéme nie sú zastúpené. Historicky na to môžu byť rôzne dôvody, napríklad že im nebolo dopriate študovať alebo samostatne sa pohybovať. Na túto tému upozorňujú i teoretičky, ktoré sa venujú aj výtvarnému umeniu, ako Linda Nochlin. Jej slávna esej o tom, prečo nie sú známe žiadne veľké umelkyne v dejinách umenia dekonštruuje situácie, ktoré ženám nedovolili zúčastniť sa na bombastickom svete umenia. Primárne to bolo o tom, že sa museli starať o rodinu a nemali nárok na žiadnu sebarealizáciu.

Tém, ktoré feministická kritika architektúry rieši, je naozaj veľa. Napríklad existenciu takzvaných pánskych klubov – neformálne stretnutia, kde sa riešia profesijné záležitosti, do ktorých často ženy nemajú prístup. Pretrváva tiež mýtus génia, ktorý je pre ženy nedosiahnuteľný, ale najmä z pragmatických dôvodov vzhľadom na zaťaženie starostlivosťou. Týmto mužom sa niekto staral o domácnosť a deti.

Inou témou je, čo je architektúra, čím by mohla byť a kto ju vytvára. Architektúra je proces, na ktorom sa podieľa veľké množstvo ľudí, nielen architekt. Aj títo ľudia by sa mali zviditeľniť – sú to často ženy, a to aj preto, lebo do roly hlavného architekta sa nedostanú hlavne pre iné povinnosti. Patria tam aj úvahy, čím by mohla byť architektúra z hľadiska ekológie, stavu našej planéty a potrieb komunít z rôznych častí sveta. Či forma je naozaj to, čo hľadáme, alebo skôr chceme hľadať procesy, ktoré môžu pomáhať riešiť širšie spoločenské problémy. Všetky tieto a ďalšie témy patria do feministickej kritiky a sú súčasťou našej výstavy Oslobodený priestor.

Tak autorstvo je trochu zložitejšie. Toto video je postavené na krátkych videách, natočených na mobil Stanislavom Bilerom, ktorý je redaktorom denníka Alarm a zároveň spisovateľ aj sociológ. Žije v Brne a tomuto mestu naozaj rozumie. Dlhodobo zverejňuje online videá o nepodarených zásahoch a rekonštrukciách hlavne za súčasného politického vedenia, pričom ich sarkasticky komentuje a ide do prekážok akosi telesne. Priamo ukazuje, kam sa nedá prejsť, ako človek hľadá cestu a narazí povedzme na nejakú ceduľu a tak ďalej. Je v tom zachytená skúsenosť človeka pohybujúceho sa mestom. K týmto videám som oslovila svojho brata Tomáša Hlaváčka, ktorý je dokumentarista, s otázkou, či by sa s týmito zábermi nechcel nejak pohrať a vytvoriť z nich zhustenú variantu bez slov, práve z momentov predierania sa mestom. No a ja som autorka námetu, a tým sme traja spoluautori.

Áno, to je otázka, ktorou sa zaoberám už dlhšiu dobu, a to z pozície nielen brnianskej aktivistky, ale aj z teoretickej a umeleckej stránky. Keď o tom premýšľam, tak si myslím, že sa musí nájsť nejaký dejinný okamih, keď sa musí spojiť niekoľko síl. Po prvé si myslím, že by to ľudia mali vnímať a začať vyžadovať zmenu, čo sa zatiaľ nedeje. To nehovorím z pozície aktivistov a aktivistiek, ale z pozície väčšinového obyvateľstva. Zaráža ma postoj brnianskych politikov a političiek, vyhranených voči cyklistom alebo hocijakému väčšiemu záujmu o verejný priestor. Ich pohľad často nie je progresívny, pritom pre západné mestá, ku ktorým vzhliadajú, sú to veľmi dôležité témy. Tam sa na verejný priestor vyhradzujú naozaj veľké finančné sumy. Dúfam, že toto sa niekedy zmení.

Nechcem teraz hovoriť, že nie je žiadny záujem z ich strany, ale je povrchný. Nejaké rekonštrukcie sa dejú ako politický nástroj sebaprezentácie, ale keď sa pozriete na kvalitu prevedenia, tak jasne vidíte, že sa v nej často nerozmýšľalo ani o základných veciach. Kto bude ten priestor užívať a ako sa v ňom bude pohybovať. Sú to v niečom také potemkinovské rekonštrukcie. Posledným dôležitým prostriedkom sú voľby, takže poďme voliť.

Ja ako kurátorka spolu s mojou kolegyňou – kurátorkou Nicole Sabella – sme chceli tematizovať jednotlivé oddiely feministickej kritiky, ktorá sa týka architektúry a trvá už pár desaťročí. Výstava sa týka nielen architektonického prostredia, ale aj teórie jeho vedenia. Úplným začiatkom pri uvažovaní o výstave bol pre mňa citát filozofky Rosi Braidotti. Vo svojej knižke Nomadic Theory rozvíja pasáž o našom chápaní pamäti a jej súvislosti s hľadaním vlastnej identity. Pamäťou má na mysli históriu, naše dejiny všeobecne, akúsi centrálnu pamäť, ktorá prináleží väčšine, a tú nazýva „the Majority“. Podľa nej je biela, heterosexuálna, majetná a mužská. To znamená, že všetky alternatívne pamäti sú v tej väčšinovej znižované na úroveň bezvýznamných praktík. Mne sa tento pohľad páči, pretože nás núti pozrieť sa na veľké témy ľudstva napríklad v oblasti vedy, výskumov a objavov z tohto uhla. Odzrkadľuje, ktoré témy sa nám z histórie zachovávajú a ktoré nie. To znamená, že mnoho teórií mimo centra, keď to tak môžeme nazvať, z nej vypadáva. Nie sú súčasťou učebníc, kurikúl, všeobecnej verejnej pamäti. To je pre mňa zaujímavá téma, ale aj otázka: ako ich prinavrátiť späť? Ako na ne poukázať? Som presvedčená, že by nám mohli pomôcť s riešením otázok, ktoré riešime v súčasnosti.

Tak vlastne je to všetko, čo sme tu už spomínali. A teda úvahy na tému, ako architektúra a verejný priestor ovplyvňujú život ľudí. V zásade by som neoddeľovala queer teórie a feministické teórie, pretože sa navzájom prelínajú. Súčasné Bienále architektúry v Benátkach je veľmi zaujímavé aj z toho pohľadu, že je to už po druhýkrát. Podobný náboj, podobnú silu malo aj to predchádzajúce umelecké bienále Milk of Dreams od Cecilie Alemani. Obe tieto výstavy priviedli do popredia osoby, ktoré práve pochádzajú z miest mimo centra a hlavného prúdu. Či už sú to ženy, alebo ľudia z minorít. No a Lesley Lokko priviedla ľudí s africkým pôvodom, s ich vlastnou minulosťou a kultúrnym zázemím. So všetkým, čo môžu priniesť nám do súčasného sveta. To sú veľmi silné a dôležité momenty. Obe bienále sú sledovanou udalosťou a zrazu, jedno skôr feministické a druhé zamerané na koloniálnu minulosť, ich malo možnosť vidieť veľké množstvo ľudí.

Ďalšou otázkou je, ako túto skúsenosť priniesť do každodennosti. Na veľkej časti európskych univerzít už prebieha revízia učebných materiálov a kurikúl; zisťuje sa, kto tam nie je, kto vypadol. To by sa mohlo začať aj u nás.

Moja kolegyňa Klára Brůhová napísala v publikácii Ženy v architektuře, ktorú pripravujeme spoločne s kolegami z Umprum a s Národnou galériou, štúdiu, v ktorej skúma učebné materiály, ktoré sú k dispozícii na všetkých českých vysokých školách venujúcich sa architektúre. Zastúpenie ženských autoriek je v nich úplne minimálne, rovná sa takmer nule. To je svojím spôsobom alarmujúce, pretože keď sa pozriete, kto teraz študuje architektúru, tak viac ako 50 % študentov tvoria ženy. V učebných materiáloch sa však vôbec nedostávajú do styku so ženami-architektkami. Takže pozrieť sa na to, čo sa učíme, by mohol byť dobrý začiatok.

To nás vracia späť k našej výstave, kde máme dobrý príklad z praxe. Kráľovský technologický ústav v Štokholme má samostatnú feministickú sekciu a zaoberá sa tým, ako obohatiť architektúru o genderové prístupy.

Brady Buroughs vytvára spoločne so študentmi a študentkami ziny, kde vždy je hostkou nejaká feministická mysliteľka a jej teórie aplikujú na architektonické prostredie. Naposledy to bola Sara Ahmed. Ukázalo sa, že feminizmus, aj ten, ktorý sa primárne architektúre nevenuje, je stále pre toto odvetvie veľmi zaujímavý.

Prvé, čo mi napadlo, je realizácia brnianskeho ateliéru Consequence forma, ktorý tvoria Janica Šipulová a Martin Sládek. Oni sú autori čerstvej rekonštrukcie Moravského námestia v Brne. To považujem za feministickú realizáciu, a to dokonca z celkom banálneho dôvodu – lebo rozmýšľali, kto bude ten priestor používať. Mysleli na rodičov aj deti, a vytvorili tak veľmi prívetivý priestor, ktorý sa intenzívne využíva. Je tam kaviareň, hneď pri kaviarni ihrisko, aby si tam rodič mohol sadnúť a nemal strach o svoje deti, že sú ďaleko. Je tam veľa miest na sedenie a ležanie, čo veľmi oceňujem, keďže v meste si väčšinou nemáte veľmi kde odpočinúť. Súčasná politika ide skôr proti tomu, ale im sa to podarilo odkomunikovať a presadiť svoje zámery. Súčasťou námestia je veľká lavica, ktorá je spoločná pre všetkých, a to je práve ideálne miesto pre ľudské interakcie, ktoré tam môžu prebiehať.