Oči dokorán pre Narcisa
Podcast
Rýchla navigácia
Pridané 7. 1. 2024
Všetci poznáme príbeh Narcisa, do ktorého sa zamilovala nymfa Echo. Narcis ju odmietol a bohovia ho potrestali tým, že sa zaľúbil do vlastného odrazu na hladine vody, na čo doplatil životom. Známy mytologický príbeh netradične spracovala vo svojom obraze Klaudia Kosziba.
Načítava sa...
Klaudia Kosziba (*1971)
Je maliarka a pedagogička. Vyštudovala maľbu v ateliéri prof. Jána Bergera na VŠVU v Bratislave, kde od roku 2008 vedie Ateliér maľby. Primárne tvorí v maliarskom médiu, pričom ju zaujímajú environmentálne témy a problematika spracovania času. Práve prebiehajú jej výstavy Rytmus záchrany (s Erikou Szőke) v Galérii J. Kollára v Banskej Štiavnici a Pred premenou v Galérii mesta Bratislavy. Jej diela sú súčasťou prevažne súkromných zbierok. Žije a tvorí v Bratislave.
Narcis je v tvojom obraze zobrazený ako pomník, s hlavou pod úrovňou zeme. Jeho telo vyrastá, podobne ako kvety, zo zeme. Prečo práve takéto zobrazenie?
Musím hneď na úvod priznať, že to nie je moja asociácia. Je to privlastnený motív a nie je to žiadnym tajomstvom. Spomínam to aj v textoch k výstave. Inšpirovala ma návšteva arcibiskupského paláca v Kroměříži. Okrem hlavného magnetu, ktorý ma tam prilákal, a tým je obraz od Tiziana, disponuje podzemnými priestormi, ktoré sú spojené so záhradou. Je to takzvaná Sala Terrena, kde som motív Narcisa otočeného do kvetu objavila. A keďže som ho predtým nepoznala ani som nebola v Kromeříži, bola to pre mňa šťastná náhoda. Táto návšteva bola dôležitá pre celú výstavu.
Rôzne námety ku mne prichádzajú prostredníctvom šťastnej náhody, čo je v skutočnosti o niečo komplikovanejšie, než sa zdá. Zároveň je pre mňa zvláštne, že si si vybrala práve tento obraz, pretože bol prvý a ako jediný bol prevedený v inej technike.
Pri tvojich obrazoch sme zvyknutí na zobrazenie rôznych detailov, rozostrených alebo vyblednutých motívov a štruktúr. Tento obraz je iný svojimi jasnými kontúrami. Čo malo vplyv na túto zmenu?
Práve takto som to vôbec neplánovala. Pôvodne som si myslela, že pôjdem v intenciách svojej predchádzajúcej tvorby. Ale genéza vzniku tejto výstavy je pomerne zvláštna, pretože mala predskokana v podobe inej výstavy. Teraz, s odstupom času, sa zdá, že táto výstava v Galérii mesta Bratislavy mala byť v poradí prvá. Takže sa tak veľmi zvláštne prehadzujú v čase. Môže to byť podmienené aj tým, že som ju nazvala Pred premenou a výstava, ktorá jej predchádzala, sa volala After Virtue, čiže strata cnosti.
S odstupom času som si uvedomila, že veci môžu fungovať aj spätne. Že sa dajú projektovať do budúcnosti a v minulosti je už dané, čo sa stane alebo nestane. Celkovo je na polemiku, ako sa sústrediť na udalosti, ktoré sa práve dejú, a ako využívať to, čo sa už udialo, aby sme pochopili to, čo nás práve čaká.
Ale aby som odpovedala na otázku, ktorá bola veľmi konkrétna. Súvisí to s rozhodovaním. Práve pochopenie týchto časových rovín je pre maľbu dôležité. Pretože sa sama odohráva v čase.
Je to vývoj.
Áno, môžeme na to použiť množstvo synoným, ktoré v sebe zahŕňajú čas. Mám pocit, že sa neustále točím okolo tém, ako čo spraviť a prečo. V týchto maľbách je určite menej vrstiev, sú menej rozmazané a neurčité. Alebo obsahujú menej zásahov, ktoré som zvykla označovať, že prinášajú katastrofu povrchu.
Sú na to dva dôvody. Jeden je ten, že na to nebol čas. A druhý je, že som chcela ukázať stav tých malieb, ktorým prechádzajú bežne. Či to je dostatočný dôvod, to neviem povedať. S niektorými fázami som spokojná aj tak, ako sú.
Takže na tieto obrazy môže platiť, že sú bezprostrednejšie? Znamená to aj menej rozmýšľania?
To si zase nemyslím. Neviem, ako to vyjadriť, aby som sa nedostala do slepej uličky. Pretože práve rozmýšľania bolo predtým veľa. A ako som už spomínala, táto výstava nadviazala na výstavu spred roka.
Áno, v galérii HIT.
Vtedy to už nebola galéria HIT, ale ešte ani súčasná galéria RARE. Dostala som priestor vystaviť sériu obrazov, ktorá niesla názov After Virtue. Zároveň to je názov, ktorý predurčil výstavu v Galérii mesta Bratislavy. Možno je to trochu komplikované na pochopenie, ale tieto veci vznikajú v čase a ovplyvňujú sa. Keď som dostala zrazu možnosť vystaviť túto výstavu v GMB, tak už to bola celkom nová situácia.
A čo je možno príznačné, je to stále ten istý palác.
Áno, je to cez dvor. Na to sa odkazuje aj v texte. Tu by som rada spomenula, že pri obidvoch výstavách som spolupracovala s Matúšom Novosadom, ktorý spravil sprievodný kurátorský text.
Sú ti blízke mytologické výjavy a inšpirácia literatúrou. Aj názov výstavy Pred premenou, ktorej je Narcis súčasťou, čerpá z Ovidiovej knihy Premeny. Ako často stojí literatúra ako predloha pre tvoje maľby?
Nie je to vždy, ale často sa to dostáva do mojich úvah. Nie je to okamžitý vpád, ale náboj, ktorý určuje, ako budú diela vyzerať, a často mi to spôsobuje aj nemalé problémy. A tu sa opäť vraciam k výstave pred rokom, pretože to je taká zvláštna dualita alebo singularita v tomto prípade.
Pri tej prvej výstave som si názov požičala z knihy morálneho filozofa Alasdaira MacIntyra After Virtue. Je to zaujímavý počin v rovine morálnej alebo etickej filozofie. To, o čo sa Alasdair snaží, je prinavrátiť zmysel Aristotelovej filozofii v nejakej modernej podobe. A to sa mi stalo návodom, možno aj podvedome. Pretože až pri druhej výstave dostali priestor Ovídiove Premeny. Čiže nadviazanie na staroveké mytológie mi nebolo jasné pri prvej výstave, ale názov sa tam už vyskytol. A nakoniec do toho vstúpila tvrdá objektívna realita. To, že sa začala vojna na Ukrajine a ľudia sa pokúšali s tým niečo urobiť na subjektívnej úrovni.
Môžeme prezradiť, že motívom obrazov boli rôzne pomníky. Pri ich maľovaní si používala aj fluorescenčné farby. Ja za tým vidím metaforu, tvoje diela svietia v tme, a tak ukazujú cestu – duchovnú, mystickú, cestu do minulosti. Súhlasila by si s takouto interpretáciou?
To vysvetlenie bude omnoho banálnejšie, tá fluorescenčná farba bola až štvrtou vrstvou na plátne. Aj ja som sa potrebovala dostať do kondície, pretože dosah reality na moju tvorbu bol dosť nepríjemný. Nedalo sa tvoriť ani nič robiť a myslím, že som si potrebovala natvrdo určiť, čo bude. Ako napríklad v tých vrstvách. Takže štvrtá vrstva sa v obrazoch stala luminiscenčná alebo fluorescenčná, nazvime to tak.
A to banálne vysvetlenie je, že sú to svietiace huby. Tie sa vyskytujú často na povrchoch, na ktorých by sme ich nečakali, a je tam aj nadväznosť na princípy maľby, že nie všetko sa dá vidieť, len keď sa na to zameriame alebo dobre pozeráme. Aj vďaka tomu, že výstava bola v podzemí, tak to mohlo fungovať. Zároveň obrazy svietia, len keď sa nabijú. Takže tam sme si to mohli dovoliť, v rámci priestoru, ale v Galérii mesta Bratislavy to už možné nebolo. No tak to malo byť, pretože väčšina obrazov v GMB aj tak nesvieti. Ale možno zase svietia inak.
Sledujú diela na tejto aktuálnej výstave nejaký príbeh alebo dejovú linku?
To je dobrá otázka, lebo pri tejto výstave som nemala určené motívy, ale prišiel Narcis z Kroměříža a postupne prišli aj iné námety. Väčšina námetov je však zo starovekých reliéfov. Ty si na začiatku povedala pomníky, ale väčšinou sú to sochy a reliéfy. Tie pomníky som obhliadala práve rok pred tým, keď som sa nevedela zmieriť s už spomenutou situáciou. Vtedy som sa chodila prechádzať na cintorín a námet nejak vyplynul zo situácie. V tejto výstave som sa už k tomu nechcela vracať, preto väčšina sôch pochádza zo starovekých a barokových sôch. Tie nejak nasýtili moju potrebu po nejakom druhu figurácie, ktorá je však poznačená časom. Takže väčšinou ide o pamiatky z dávnych čias, ktoré sú nejakým spôsobom zničené.
Spája ich aj niečo konkrétne alebo sú to náhodné fragmenty?
Myslím, že vo všetkých je nejaká akčnosť alebo postoj. Napríklad poraziť súpera. Tá akčnosť mi je sympatická, lebo bohovia sú aj milosrdní, aj krutí. Je to zvláštna dvojznačnosť, že to vedia robiť týmto spôsobom a súčasne sú spravodliví. A zároveň sa ich zobrazenie vymyká nejakému ukončeniu. Je to veľmi dejové, lebo človek si môže predstaviť nejaké štádiá, ako sa to mohlo stať. Ako napríklad pri Narcisovi, je tam premena, ale akoby sa ešte len išla udiať. Podľa toho som si vyberala námety.
Text k dielam je sci-fi víziou z budúcnosti, forma zápiskov pútnikov bádateľov pátrajúcich po Jaskyniach duše, ako svoje obrazy nazývaš, ktorých údajné nálezisko bolo v GMB. Čo nám tento text hovorí o tvojich maľbách? Máš rada sci-fi?
Už som to aj na začiatku spomenula, že je to možno v tom predvídaní vecí, ktoré sa ešte len udejú, alebo zvažovanie nejakých možností, ako by sa mali stať. To je asi sprievodný jav, ktorý by sa mohol považovať za sci-fi. Aj keď neviem, či je to práve najlepší termín. V každom prípade ten text obsahuje prvky vizionárstva, ale je hlavne v kompetencii Matúša. Je to istotne nejaký zvláštny druh delenia sa o informácie, ktoré sa dajú naviazať na tie maľby, a pre mňa tvoria rovnocennú súčasť výstavy.
Aktuálne máš za sebou viacero výstav v Bratislave. Ako sa pripravuješ, keď ich máš takto po sebe? Boli to všetko nové diela?
Začnem od konca. Obidve výstavy, ktoré boli v Bratislave, prvá v Galérii 19 a druhá v Galérii mesta Bratislavy, vznikli v rozsahu nových malieb. Musela som sa na to nejak nastaviť a to tak, že som sa koncentrovala na každú z nich v maximálnej možnej miere. Nemám na to recept alebo inú odpoveď, skrátka som len išla ďalej a ďalej. Musela som trochu okresať svoje ambície v tom zmysle, že mojou ambíciou je hlavne urobiť dobrý obraz, ale teraz bolo mojou ambíciou spraviť dobré výstavy. A najviac som asi spokojná s tou treťou výstavou (v Banskej Štiavnici – pozn. red.), ktorá v sebe zahŕňa všetko od začiatku.
Ako pedagogička na vysokej škole musíš stále nanovo viesť študentov k tomu, čo je dobré umenie. Čo je pre teba dobré umenie alebo dobrý obraz?
To je naozaj ťažká otázka, aj keď by som na to mohla odpovedať nejak šikovne. Pre mňa je to pocit závrate, aj keď to sa nedá učiť. Skrátka, musí ťa na tom diele niečo priťahovať. Nechcem povedať, že tomu treba porozumieť, lebo to sú kategórie, ktoré nás môžu dostať bližšie, ale dnes je proste pomerne komplikované určiť, ako ťa to má zasiahnuť.