Oči dokorán pre Ľubu Sajkalovú

Ľuba Sajkalová je na vizuálnej scéne známa aj neznáma. Jej tvorba s východiskom v textilnom médiu bola prezentovaná na viacerých samostatných i tematických výstavách ako Memoriae (Galéria Cypriána Majerníka, 2008) či Delete. Umenie a vymazávanie (Slovenská národná galéria, 2012).

Na výtvarnú scénu priniesla Ľuba Sajkalová ekologické a komunitné témy, etnografickú citlivosť, fenomén pamäti a rodinnej histórie, či materiálovú empatiu. Jej tvorbu charakterizuje procesuálnosť a otvorenosť, participatívnosť, rodová citlivosť a „predurčenosť“, sociálne kontexty umenia, ekologický princíp (udržateľnosť a rozložiteľnosť) či metóda „tvorivej“ prokrastinácie a pomalej tvorby. Procesuálne prístupy prenášala z tvorby aj do pedagogickej práce – pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení a podieľala sa na vzdelávacích programoch viacerých galérií – Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Kunsthalle Bratislava a Bibiany.

Je kurátorka a galerijná pedagogička. Venuje sa tvorbe autorov neoficiálnej scény 70. – 80. rokov 20. storočia, reflexii kresťanstva v súčasnom umení, prienikom umenia a detskej tvorivosti a vzdelávaniu umením. Je kurátorkou desiatok monografických a tematických výstav, autorkou či spoluautorkou niekoľkých monografií umelcov (M. Kern, I. Kalný, I. Minárik, L. Čarný a i.). Pôsobila v Galérii mesta Bratislavy a Kunsthalle Bratislava, aktuálne pracuje v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch a v Galérii Slovenského rozhlasu.

Je historička umenia a kurátorka. Absolvovala Vedu o výtvarnom umení na FF UK v Bratislave a bakalársky tiež Filmovú vedu na VŠMU. Pracovala na Ústave dejín umenia SAV, na Katedre vied o umení FTF VŠMU a na Inštitúte umenia a vedy VŠVU v Bratislave. V rokoch 2008 – 2022 bola kurátorkou Zbierky iných médií, od roku 2022 Zbierky kresby v Slovenskej národnej galérii. Od roku 2020 je aj vedeckou pracovníčkou NFA SFÚ. Venuje sa teórii múzea, slovenskej filmovej a vizuálnej kultúre 20. a aktuálneho storočia a kurátorstvu výstav. Je (medziiným) autorkou monografie Paľo Bielik a slovenská filmová kultúra (SFÚ, 2010) a publikácie o dejinách umeleckej prevádzky 90. rokov Ženy-inštitúcie? (VŠVU/Slovart 2010).

Ľuba Sajkalová nebola typ umelkyne, ktorá by pravidelne produkovala výstavu za výstavou. Jej diela si vyžadovali čas a ponor do témy. Často tematizovala osobnú, ale aj rodinnú históriu a neľahké existenciálne témy. Ako sa jej darilo presadiť na scéne, ktorá je orientovaná skôr na výkon a sebaprezentáciu?

Petra Hanáková: Ľuba sa nepresadzovala, ona proste bola. Tým, že to bola spoločenská osoba a celkom dobrá budovateľka sociálnych sietí, tak sa jej výstavy prirodzene občas diali. Mala napríklad výstavu v Galérii Cypriána Majerníka, ktorú kurátorovala práve Danka, ale väčšinou sa zúčastňovala väčších skupinových výstav. Bola napríklad na mojej výstave Delete. Umenie a vymazávanie či na výstave Permanentný romantizmus. S Evou Masarykovou samy organizovali výstavy ako kurátorky. Napríklad Veľké mlieko alebo výstavu Nevesta v Trnavskej Synagóge. Samu seba nepresadzovala, ale presadzovala svoje idey a s nimi sa často zviezla aj ako výtvarníčka. Nebolo v tom nič „narcistické“, práve naopak. Teraz často vnímame, že sa primárne presadzuje výtvarník a potom sa niekde objaví jeho dielo. Táto egocentrická poloha Ľube chýbala, skôr išlo o dielo a potom sa pozvoľna objavila aj ona.

V texte na aktuálnej výstave ma zaujala veta, „jej predstava textilu bola v slovenskom prostredí dosť výnimočná, pomerne osamelá a aj v širšom regióne jedinečná“. Textil, ktorý študovala, už na ŠUP-ke vnímala veľmi neartefaktovo a vyslovene antiesteticky. Čo ju teda na textile fascinovalo?

PH: Ja som študovala textilné výtvarníctvo na Strednej škole umeleckého priemyslu tak ako ona. Bola som o ročník nižšie a vnímala som ju už ako mladšia kolegyňa. Neskôr som sa stala kunsthistoričkou a ona pokračovala na textile aj na Vysokej škole výtvarných umení, teda v našliapnutom odbore. Ako mladší študent si všímate tých starších a ona mi tvorbou veľmi rezonovala. Mohla som jej vývoj pozorovať zblízka. Po začatí štúdia na vysokej škole sa môj záujem otočil na „voľné“ súčasné umenie a prirodzene som ju sledovala trochu menej.

Textil na strednej škole je viac o remesle, textilných technikách, ktoré Ľuba samozrejme ovládala. Avšak práve textil mal vždy ambície sa vyrovnávať voľným umeniam. To sa dialo buď prostredníctvom veľkých priestorových vecí, alebo sa zacyklil do tých svojich „fajnmatjérových“ technológií ako háčkovanie, pletenie, sieťovanie, tvorba tapisérii… Ani jeden z týchto prístupov nebol Ľube blízky. Zaujímal ju viac „každodenný“ textil, ktorý starne, chradne, ktorý získava telesné stopy. Textil sociálno-antropologický, mohli by sme povedať. Takmer na všetkých jej realizáciách to vidíme: je to textil, ktorý odchádza, má patinu, diery, odreniny, trhliny… Textil, ktorý sa žmolí, žmolkuje, rozpadáva a chátra. Textil ako živý materiál..

Ako teoretičky a kurátorky výstavy, ale aj Ľubine blízke osoby, ste opätovne prechádzali cez veci, ktoré máte určite spojené s mnohými osobnými zážitkami. Viete si spomenúť na nejaký výrazný moment viažuci sa k dielu Špina/čistota bielenie/deštrukcia, ktoré je témou nášho podcastu?

Daniela Čarná: Špina/čistota bielenie/deštrukcia nie je len jedným dielom, ale ide o rozsiahlejší projekt, ktorý bol Ľubinou diplomovou prácou, ktorú realizovala na vysokej škole pod vedením profesorky Evy Cisárovej Minárikovej. Toto dielo pozostávalo z dvoch celkov, jedným z nich sú dve farebné tričká, tyrkysové a bordové, ktoré postupne vymývala savom, až sa začali rozpadať. Tento proces, ktorý zachytila, môžeme vidieť v už dnes zarámovaných aj kanonizovaných tričkách, ktoré sú v zbierke Slovenskej národnej galérie a boli vystavené aj na spomínanej výstave Delete, ktorú robila Petra Hanáková. Druhou časťou tohto rozsiahlejšieho diela sú práve spomínané vankúše, ktoré poukazujú na to, že Ľubu zaujímala práve odvrátená strana textilu, ale aj rodinná história. Ľuba bola človekom spolupráce. Použila vankúše, ktoré našla doma, ale i v Dražkovciach, odkiaľ pochádza jej rodina. Pracuje s archetypálnou témou, ktorá je veľmi osobná, ale zároveň je osobná pre každého z nás. Vankúš je symbolom určitej intimity a súkromia. Ju navyše zaujímal vankúš, ktorý je zvlečený z návliečok a badať na ňom rôzne stopy po telesných tekutinách, ako slzy pot, krv. Sú symbolmi ľudí, ktorí vankúše používali, ale rovnako sa týkajú každého z nás. Na tieto vankúše vyšila rôzne asociácie, ktoré sa nám s nimi spájajú. Únava, bolesť, choroba, milovanie a rôzne iné. Pospájala ich niťami a vystavila na poličkách, takže sa stali artefaktom, ktorý nás môže viesť k naším vlastným asociáciám.

Páči sa mi, že pri tomto diele, môžeme zároveň podnikať aj historické exkurzy k iným dielam. Paralelne s ním vznikala inštalácia Naše sny od Ilony Németh, tiež pozostávala z vankúšov, ktoré tvorili podlahu. Ilona použila vankúše, ktoré sa používali v reálnych hoteloch, a vznikla tak asociatívna, emotívna inštalácia. Ale kľudne sa dá ísť aj ďalej do minulosti, konkrétne mi napadá práca od Albrechta Dürera, ktorý na jednu zo svojich grafik-autoportrétov na opačnú stranu nakreslil perokresbu šiestich vankúšov. Takže vankúš je aj v tomto kontexte niečo veľmi osobné, čo aj Ľubu veľmi charakterizovalo.

PH: Ja sa ešte na to napojím a poviem, že Ľubu veľmi zaujímal takzvaný každodenný textil a každodennosť ako taká. Obliečka, vankúš, obrus, tričká, ktoré sa dotýkajú tela. Táto existencialita, ktorú pomocou textilu zdôrazňovala a svojím spôsobom estetizovala, vytvárala v jej prácach až atmosféru istej nedotknuteľnosti. Niečo čo vyžarujú náboženské relikvie. Táto výstava sa pritom veľmi ťažko rekonštruovala, lebo keďže do svojich diel neraz vzťahovala bežný textil, ten sa po výstave prirodzene opäť vracal a strácal v domácnosti. Keď som povedala Ľubinej sestre Oľge, aby v Drážkovciach hľadala „Tie vankúše“, ukázalo sa to ako veľmi náročné zadanie: bola na nich len drobná intervencia výšivkou, ktorá ich odlišovala od „obyčajných“ vankúšov. Alebo sme hľadali iné dielo – nohavice, ktoré štopkaním znovu „zocelila”. V realite to skrátka vyzeralo tak, že sme hľadali len nohavice medzi inými nohavicami. Ona vlastne veľmi ekologickým spôsobom veci do (sveta) umenia vťahovala a potom ich opätovne púšťala preč. Pokiaľ sa nedostali do zbierok, tak sa strácali v bežnej textilnej prevádzke domácnosti.

Fľakaté vankúše a napokon aj mnohé ďalšie jej práce komunikujú tému pominuteľnosti a smrti, a akoby predvídali jej budúci neľahký osud. Vieme, že viera a duchovno zastávali v jej živote výrazné miesto a určite boli aj zdrojom sily v posledných chvíľach. Môžeme povedať viac o tejto jej stránke osobnosti?

DČ: V Ľubinom živote, podobne ako v živote mnohých z nás je sakrálnosť a každodennosť veľmi prepojená. Ľuba bola náboženským, duchovným človekom. Pochádzala z protestantskej rodiny. Bola súčasťou komunity Cirkvi bratskej, a jej blízkym rodinným priateľom bol Daniel Pastirčák. Jej tvorba v sebe obsahuje pýtanie sa na najzákladnejšie otázky života, ktoré si v istom štádiu položí každý z nás. Zároveň bola veľmi otvorený, ekumenický človek, ktorý nemal problém ani so mnou zájsť do katolíckeho kostola.

Jedna z posledných vecí, na ktorých pracovala, bola textília práve pre Cirkev bratskú, ktorá sa stretávala v bratislavskej A4. Ako vieme, A4-ka nie je sakrálnym priestorom a ona chcela vytvoriť niečo, čo by oddelilo to profánne od sakrálneho. Uvažovala nad plátnom, ktoré by historicky vychádzalo z takzvaných pôstnych plátien, ktoré počas pôstu zvykli prekrývať obrazy ako „pôst pre oči“. Tento liturgický textil chcela vyšívať, ale nie sama, pretože nebola človekom, ktorý by do centra pozornosti kládol seba, ale chcela prizvať celú komunitu, ktorá by vyšila svoje vlastné asociácie. A aj keď sa tento projekt nepodarilo realizovať, má svoje voľné pokračovanie. Uvažovala aj o obruse, ktorý mal prikryť oltár a mali ho vyšívať členovia komunity Cirkvi bratskej. A ten sa spontánne pomaly realizuje a je vystavený aj na výstave Ľ. S. (de)materializovaná v Galérii mesta Bratislavy. Vytvorila tak akési participatívne dielo, ktoré má svoje pokračovanie aj vďaka tomu, že počas svojho života o ňom rozprávala rôznym ľuďom. Zatiaľ nie je dokončené, ale aj na tomto projekte je dobre vidno, že Ľuba mala veľa kontaktov, priateľov a spoluprác a sociálnych vzťahov, boli pre ňu veľmi dôležité.

PH: K tej ekuméne by som ešte doplnila. Ja nie som veriaca, čo ale nikdy medzi nami nebol problém. Niektoré veci sa so mnou proste netematizovali. Čo je ale dôležité spomenúť, že spolu s Evou Masarykovou robili na väčšom diele, ktoré sa vo výsledku volá Vrstvy/Layers. Bol to projekt, v rámci ktorého robili výskum po Synagógach na Slovensku, ktoré ako vieme sú dnes budovami rôzneho použitia, keďže komunita prakticky neexistuje, respektíve je veľmi útla. Navštevovali a zaznamenávali čím všetkým sú dnešné synagógy, ich aktuálne funkcie a identity. Z tohto potom vzniklo video, aj napriek tomu, že ani jedna nie sú video umelkyne. Dielo prezentovali v At Home Gallery v Šamoríne a je aj premietané na výstave. Tým som chcela poukázať, že ju zaujímali aj iné náboženstvá.

Jej náboženské bytie bolo v niečom veľmi materiálne. Ľubu umelkyňu častokrát aj v duchovných veciach akoby zaujímal skôr ten ich materiálny nosič. Ak sa to dá tak povedať a možno to teraz aj trochu vulgarizujem.

Moja kolegyňa Janka Švantnerová, ktorá je kurátorkou Židovského komunitného múzea v Bratislave na Heydukovej ulici v Synagóge, mala tiež rozpracovaný s Ľubou projekt na výstavu židovských rituálnych textílii. Tie chcela skúmať a vystaviť z reverzu, teda z opačnej strany. Chcela upozorniť na starobu a životné stopy textilu, v ktorých videla estetickú kvalitu.

Každého z nás nejako predurčuje rodinné zázemie, to Ľubine bolo veľmi silné a hlavne intelektuálne. Jej mama, Zora Vanovičová, bola etnografka, čím Ľuba získala background, viazaný na ľudovú kultúru a jej otec bol literárny vedec Július Vanovič. Ľuba veľa čítala a ponárala sa do sociálnej a kultúrnej histórie sveta, z ktorého pochádzala.

Feminizmus, telesné reprezentácie, ale aj osud, ktorý jej pripravil boj s chorobou, ktorej nakoniec podľahla, ju spájajú so umelkynami ako Eva Hesse, Eva Kmentová či Maria Bartuszová. Ako choroba zasiahla do jej tvorby?

PH: Ja mám pocit, že skôr akoby jej tvorba zo života vypadla. Že bolo zrazu dôležitejšie žiť, ako tvoriť. Aj keď tie najneskoršie veci sú napríklad inštalácia, ktorá pracuje s témou materstva, v ktorej je prítomná dilema „som viac matkou, ľudskou bytosťou, tvorkyňou? Kým som a komu sa dávam, v čom sa realizujem“. Choroba u nej skôr spôsobila, že sa viac orientovala na vzťahy ako na sebarealizáciu. Mám dojem, že tá jej prišla ku koncu možno menej významná.

DČ: Pokiaľ viem, Ľuba sa v posledných rokoch najviac orientovala na galerijnú edukáciu a sústredila sa naplno na túto oblasť. Myslím, že aj v tých posledných týždňoch, kedy bola ešte medzi nami, mala v hlave tieto projekty, chcela napísať grant na svoje nové nápady, keď bola zamestnaná ako galerijná pedagogička v Galérii mesta Bratislavy. Svoje idey, myšlienky a procesy prenášala do práce s publikom. Nebolo to len detské publikum, ale aj publikum dospelé..

Čo je nám teraz viac menej jasné, že Ľubin záujem v tvorbe sa viac obracal na proces tvorby ako výsledný artefakt, na ktorom paradoxne až tak nezáležalo. Táto jej vlastnosť sa prejavila ako prínosná v zapájaní ľudí do rôznych spoluprác, čo naplno uplatnila v inej životnej oblasti a to už spomenutej galerijnej pedagogike. Daniela, spolu ste tvorili tím v GMB, ako si spätne spomínaš na toto obdobie?

DČ: Ľuba stála pri rozvoji vzdelávacej funkcie galérie v mnohých inštitúciách. V Slovenskej národnej galérii, kde pôsobila externe. V Bibiane, pre ktorú kurátorsky pripravila výstavu Zaži textil, ale tiež v Kunsthalle a v Galérii mesta Bratislavy, kde sa napokon aj zamestnala na plný úväzok. Ľuba vstupovala do galerijnej edukácie, keď sa trochu predčasne ukončilo jej pôsobenie na Vysokej škole výtvarných umení, kde pôsobila na katedre textilu. Bola jedna z prvých výtvarníčok, ktorá prenášala skúsenosti z výtvarníckej praxe do prístupu k interpretácii výtvarného diela. Častokrát používala procesuálne postupy v práci s publikom. Napríklad na farbenie textilu prírodnými materiálmi používala druhotne využitý textil, ktorý už mal svoju históriu za sebou. Často to bol textil zo second handov. Spomenula by som dva workshopy, aj keď ich opis je istým spôsobom neprenosný, keďže dôležitým momentom bola práve situácia tu a teraz. Jeden sa konal k výstave Erwina Wurma v Kunsthalle, bol pre rodiny s deťmi. Mali sme k dispozícii rôzne odevy zo second handov a deti sme vyzvali k tomu, aby sa obliekli tak, ako by sa nikdy predtým neobliekali. Boli sme inšpirovaní Wurmovými sochami a vznikli veľmi spontánne až dadaistické kreácie. Druhý workshop sa udial k výstave Ivana Mikulu, ktorý tvorí neviditeľné reliéfy a plátna. Tie sa pohybovali na základe mechanizmu vloženého zo zadnej strany. Ľuba navrhla vyrobiť reliéfy, na ktoré sme použili rôzne predmety každodennosti ako vrchnáky z fliaš a podobne. Tie sme prekryli sadrovými obväzmi, čím vznikli biele reliéfy, ktoré sme neskôr inštalovali do window gallery smerom do ulice. Toto je len malá ukážka z jej pôsobenia, ktoré sme priznali aj na výstave. Radi by sme tento rozmer jej tvorby akcentovali, keďže sa nedá od jej osobnosti celkom oddeliť. Ľuba bola veľmi integrálnou osobnosťou, u ktorej sa všetky spomínané sféry prepájali, a radi by sme toto priznali aj v pripravovanej monografii, ktorú by sme radi vydali v priebehu tohto roka.

PH: Ja ešte dodám, že jej tvorba je dôležitá aj z etického rozmeru, vo vzťahu k planéte, k ekológii. Je v nej zastúpená pomalá móda, spotrebovávanie len toho, čo nám zodpovedá.