Oči dokorán pre ilustrácie Petra Kľúčika

Maliar, grafik a ilustrátor. Narodil sa v Bratislave. Po ukončení strednej školy umeleckého priemyslu absolvoval vysokú školu výtvarných umení v ateliéri Albína Brunovského. Ilustroval viac než dvadsať najmä detských kníh a je držiteľom mnohých ocenení. Opakovane získal cenu za najkrajšiu knihu roka, ale aj Cenu Ľudovíta Fullu, je zapísaný na Čestnej listine IBBY. V súčasnosti sa venuje voľnej tvorbe – maľbe a grafike.

Nepodlieha módnym trendom. Stále „maľuje baroko“ – doslova kašle na to, že „ornament je zločin“, pevne sa zakliesni v priestore, hutných tvaroch, oblinách, žartovne skrytých odkazoch. V jeho „plných“ ilustráciách takmer neexistujú „biele plochy“. Charakterizuje ho silná kontúra, už skoro zabudnuté precízne šrafovanie, čo vytvára ilúziu pohybu, ale aj výrazná až cukríková farebnosť ako z cirkusových plagátov.

Maliar a grafik, autor bájnych bytostí Peter Kľúčik oslávil 70 rokov. Je známy vďaka ilustráciám kníh Pipi Dlhá Pančucha, Janko Polienko či Pán Tragáčik. Originály z Pipi Dlhej Pančuchy môžete aktuálne vidieť na výstave TOTO je príbeh ilustrácie v Galérii mesta Bratislavy a sú aj témou najnovšieho podcastu Oči dokorán.

Na začiatok zahrievacia otázka. Venoval si sa vo svojom živote aj niečomu inému ako knižnej ilustrácii a maľbe?

Niečomu inému? Všeličomu som sa venoval, ale hlavne kresleniu a maľovaniu odmalička. A v mladosti som sa venoval aj klasickej gitare, ale len ako amatér, bol to môj koníček. Na strednej som sa začal zaujímať o vážnu hudbu. Pamätám si, že som vždy závidel spolužiakom, ktorí vedeli hrať na nejakom nástroji. Keď sme ako deti hrali na ulici futbal, často na kamaráta zvykla zavolať z okna jeho mama a musel ísť na hodinu klavíra. Bol z toho celý nešťastný. Doteraz si pamätám ten zmiešaný pocit, ktorý som z toho mal. Aj som bol rád, že mňa sa to netýka, a zároveň som cítil akúsi zvláštnu tajomnú zvedavosť. Až na strednej škole som sa začal učiť ako samouk, lebo toho pocitu som sa nezbavil a závidel som spolužiakom, ktorí vedeli hrať. Žili sme dobu bigbítu, prelom 60. a 70. rokov, tak som začal hrať na gitare, a keď som sa naučil základné veci, vrhol som sa na klasickú gitaru a neskôr som sa zamiloval do španielskeho flamenca.

Rozmýšľal si, že to budeš robiť aj profesionálne?

To nie, bol to len koníček, len som sa chcel učiť. Bavilo ma vnikať do štruktúry hudby cez hranie na hudobnom nástroji. Tam som objavoval viac vecí. Keď hráš, je to iné, ako keď len počúvaš. Nemal som sny niekde vystupovať, iba byť sám so svojou gitarou, sedieť trebárs pod stromom a objavovať. Na hudbe flamenca ma očarilo, čo dokázala vyťažiť z možností gitary.

Mal si už v ranej mladosti jasno, že raz budeš ilustrátor?

V detstve som nemal jasno, čo budem robiť a či budem ilustrátor, tak to už vôbec nie. Ako dieťa som stále sedel niekde v kúte a kreslil. Celá rodina obdivovala moje veci, moja mama vždy hovorila: Náš Petrík bude maliarom. Tie chvály, ktoré som ustavične počúval, tak nejako predurčovali moju budúcnosť a mal som pocit, že už ničím iným ani nemôžem byť.

To, že som na základnej škole dobre kreslil, malo aj nepríjemnú stránku. Musel som robiť všetky nástenky, čo ma vôbec nebavilo.

Slávne komunistické nástenky.

Presne také budovateľské. Tak ale musel som to robiť, bol som školský kresliar a vždy keď sa menila nástenka, zavolali ma a už som kreslil trebárs baníka, zvárača alebo družstevníčku so snopom sena, ako sa šťastne usmiati pozerajú niekam do diaľav. Ilustroval som školskú kroniku, triednu kroniku, to bola moja robota. Ale aj dievčatám do pamätníkov som všeličo kreslil.

Spomínaš si na prvú knihu, ktorú si ilustroval?

Tak to je jednoduché. Prvá kniha, ktorú som ilustroval, vyšla v Mladých letách. Rok po skončení školy som chodil po vydavateľstvách a nemohol som zohnať prácu. Všade mi povedali, však my sa ozveme, keď niečo bude. Pomohla mi Zdena Studenková, moja spolužiačka zo ŠUP-ky. Stretli sme sa na ulici a ona mi hovorí: Ty nemáš robotu? Potom mi zavolala a poslala ma za básnikom Jánom Turanom, ktorý robil v Mladých letách, a ten presvedčil výtvarného redaktora pána Machaja, že by to mohol so mnou skúsiť. Pán Machaj váhal, ale nakoniec mi knihu dal. Rád na neho spomínam, s ním som urobil najviac kníh. A dával mi ilustrovať tie najkrajšie.

Čo to bola za kniha?

Bola to kniha z edície Stopy. Žáner bol sci-fi, nejaký sovietsky autor. Kniha sa volala Kassandrina ruka. Boli to tri novely a kniha ma výtvarne až tak nezaujala. Bolo to také dobové sci-fi, v ktorom sa nejakí kozmonauti plavia nekonečným čiernym vesmírom…, samé stroje, rúry, šróby a skafandre, to nie je pre mňa. Hovoril som si: No, spánombohom, čo s tým? Našťastie jedna poviedka bola o cestovaní v čase. Jej hrdinovia sa nejako ocitnú v praveku medzi jaštermi, to sa mi páčilo. Potom sa dostanú do starovekého Grécka a ocitnú sa rovno v Trójskej vojne, stretnú sa s Agamemnónom, Achillom, Hektorom a ďalšími. Takisto dobré na ilustrovanie.

Nie si na technické veci?

Vôbec nie. Ale snažil som sa, bola to moja prvá kniha. Dopadlo to dobre, páčila sa a hneď som dostal ďalšiu zákazku. Farebné ilustrácie. Kniha sa volala Zlatý kľúčik alebo Buratinove dobrodružstvá. Pinocchio prerozprávaný sovietskym autorom Alexejom Tolstým. Povedali si Zlatý kľúčik, dáme to robiť Kľúčikovi. A tak som vďaka menu dostal knihu a nakoniec táto získala aj cenu. Odvtedy som dostával knihy stále, lebo už som bol zamestnaný v Mladých letách.

Viem, že momentálne sa už knižnej ilustrácii nevenuješ, avšak témou dnešného podcastu je práve originál z Pipi Dlhej Pančuchy, a to ilustrácia, ktorá je použitá na obálke. Kniha vyšla nedávno aj v reedícii vo vydavateľstve Slovart. Ako si spomínaš na obdobie, keď si Pipi kreslil?

Pipi si zhodou okolností pamätám veľmi dobre. A to preto, lebo bolo leto a bola strašná horúčava. Žena vzala deti do Levoče za rodičmi a ja som zostal tu, lebo to bola práca na termín. Musel som knihu dokončiť, takže som zostal pracovať doma v paneláku. Pamätám si to pre tie príšerné horúčavy. Zavrel som sa do bytu a robil od rána do večera, v noci som sa chodieval kúpať. V tej samote to bolo fajn. Pamätám si aj to, že mesto bolo akoby polomŕtve. Petržalka aj s panelákmi opustená, akoby všetci niekam zmizli. A v paneláku oproti, na jednom balkóne zrazu sedela hromada ľudí. Celý deň tam pražilo slnko, no oni tam sedeli a veselo sa bavili. Čudoval som sa, že sa im tam chce sedieť bez kúska tieňa. A tak som na nich pozeral. Jeden mal na hlave obrovské sombrero, druhý veľký čierny klobúk. Boli do pol pása vyzlečení alebo v tielkach, vyzerali trochu ako Rómovia alebo boli dobre opálení, boli ďaleko a nedalo sa to na diaľku dešifrovať. Vždy som si išiel v prestávkach medzi ilustrovaním zapáliť na balkón a videl som ich, ako tam sedia, bavia sa a popíjajú. Z tej diaľky to vyzeralo, že popíjajú frťany, robili taký ten pohyb, ako keď piješ a hodíš hlavou dozadu. Ako som ilustroval, tak ma to vyrušovalo a vždy som sa išiel na nich znovu pozrieť.

Nedalo ti to pokoj?

Nedalo, občas som sa chodil na nich pozrieť a stále rovnako sa bavili. Myslel som si, že o hodinu budú ako protoplazmy, ale oni tam len sedeli až do večera a nevidel som zmenu, na ktorú som bol zvedavý. Intenzita ich dobrej nálady bola stále rovnaká, nijako sa nemenila, večer bola presne taká istá ako ráno. Išiel som sa v noci kúpať, vrátil som sa a stále tam boli. Šiel som si ľahnúť, ráno sa zobudil, moje prvé kroky viedli skontrolovať, či ich tam ešte uvidím a oni tam už sedeli a bavili sa absolútne rovnako zase až do večera. Už som si hovoril, že to musí byť fatamorgána, a potom zmizli. Nikdy predtým ani potom som ich tam nevidel. No a Pipi si pamätám práve pre túto situáciu. Bolo to v roku 1985.

Ako prišlo k tomu, že konkrétne táto ilustrácia sa použije na obálku knihy? Mal si možnosť sa k tomu vyjadriť alebo to vyberalo vydavateľstvo?

Toto si vôbec nepamätám. Mám dojem, že som rozmýšľal o inej ilustrácii. Mal som na výber tri-štyri verzie, ale nepamätám si, či som nakoniec rozhodol ja alebo výtvarný redaktor pán Machaj. Na jednu knihu som vymyslel celofarebnú obálku a on mi vravel, že bude lepšie, keď písmo bude na bielom podklade a ilustrácia tiež. Ilustrácia bude tvoriť nepravidelný fľak a biela bude k nej v kontraste. To bolo jeho videnie. Len teraz rozprávam o inej knihe. Pipi si nepamätám.

Ako si vyberáš motívy? Zdá sa, že volíš väčšinou menej nápadné momenty v príbehu.

Naozaj? Keď čítam knihu a prídem po pasáž, ktorá sa mi zdá výrazná, nápadná, poznačím si – ilustrácia na celú stranu. Keď idem ilustrovať, vždy si urobím mapu knihy. Nazval by som to cestovný poriadok. Je to taký hárok, jeden-dvakrát preložený. Začínam čítať knihu a píšem si tam strany a kapitoly. A keď sa dostanem k niečomu zaujímavému, tak si poznačím, že to stojí za ilustráciu. Označujem si text farebnými ceruzkami, nakoniec ho mám celý farebný, červený, zelený. Zadanie je napríklad 10 celostranových ilustrácií, 10 pol stranových, 13 malých do textu, obálka, frontispice. To je to, s čím pri čítaní rátam. Viem, že ilustrácie sa musia striedať, kniha musí mať rytmus. Nemôžem dať tri celostránkové husto za sebou a potom dlho nič. Niekedy rozmýšľam, čo vyhodím a čo nechám.

Takže je to proces.

Áno, presne. Je to proces, ilustrácie musia byť rozvrhnuté tak, aby sa aspoň približne rytmicky a kontrastne striedali cez celú hrúbku knihy.

Keď si dostal do rúk text a bolo treba vymyslieť, ako bude povedzme vyzerať hlavná postava, ako si postupoval? Spravil si veľa skíc, až pokým sa z toho vynorila postava Pipi?

Čo sa týka Pipi, tam som hneď vedel, ako bude vyzerať. Hneď sa v mojej predstave objavila jej tvár. Ale spomínam si aj, že v televízii bežal seriál o Pipi Dlhej Pančuche, bolo to asi v 70. rokoch. Či bola ona mojou predlohou, alebo až potom som seriál videl, to si nepamätám. Len viem, že pri čítaní knihy som hneď vedel, že Pipi musí byť takáto a iná nie. Nemusel som hľadať črty tváre, či bude mať dlhý alebo špicatý noc, či tvár bude podlhovastá alebo guľatá. Ide aj o to, že kniha je dobre napísaná. Keď je kniha napísaná kŕčovito alebo silene, vtedy sa neilustruje tak dobre, ako sa ilustruje kniha, ktorá je výborne napísaná. Pippi Dlhá Pančucha je krásna kniha.

Urobil som tam jednu ilustráciu, na ktorej sú zobrazení dvaja takí dlháni, námorníci Agaton a Teodor. Sú to takí dvaja trkvasi. Snažil som sa čo najviac preháňať do karikatúry ich podobu. Astrid Lindgrenová ich tak dobre vykreslila, že hneď vznikne inšpirácia. Hmatateľne cítiš atmosféru, ktorú vyžarujú tie dve postavy, ale tá atmosféra nemá presné tvary. Tie sa hľadajú kreslením, tam je veľa možností. Nesmie sa však znehodnotiť tá atmosféra, ktorá je prvotná, z ktorej to všetko vzniklo.

Archivuješ si skice? Máš ich niekde odložené?

Mám, ale neviem kde. Niežeby som naozaj archivoval, nerobím v nich poriadok. Oni tu niekde všelikde sú. Archivované sú len z toho dôvodu, že ich nevyhadzujem. Ja tu mám haldy veci, občas natrafím na niečo a som sám prekvapený.

Mnohí mladí autori teraz pracujú s digitálnou ilustráciou, aký máš k nej vzťah?

Neviem, ja keď vidím ilustráciu v dnešnej dobe, tak ani neviem, či to je digitálne alebo nie. Vôbec o tom nepremýšľam. Som obklopený digitálnym svetom, mám počítač, všeličo je digitálne. Ja mám rád perokresbu, tu roztrasenú linku alebo hocijakú linku, ktorá je osobná.

Vždy som rád kreslil, mám rád šrafovanie, jeho rôzne druhy aj staré rytiny. Napríklad Rembrandtove lepty majú v sebe také čaro, v tej rozochvenej, ale zároveň veľmi energickej kresbe vedenej s veľkou istotou. Vždy som mal rád kresbu vytvorenú ľudskou rukou. Pri digitálnej kresbe je to iné, s ňou sa dajú robiť iné kúzla, ale tie už ja nepoznám.

Azda môžeme prezradiť, že sme vlastne susedia z ulice. A tak vždy, keď idem večer okolo, vidím, ako v okne svietiš a pracuješ. Aký máš denný režim?

Obrátený, robím dlho do noci, maľujem niekedy aj do štvrtej do noci. Keď dlho robím, to je najlepšie, lebo už sa mi nechce prestať. No a potom čas dopoludnia je pre mňa nič, ten prespím.

Prečo sa teraz venuješ už len maľbe a grafike?

Keď som ilustroval, tak som si myslel, že už budem ilustrovať stále. Keď som prestal ilustrovať, bolo to spontánne. Vzniklo to tak, že som robil jednu knihu za druhou. A keď sa to už dlhšie takto ťahalo, začal som si hovoriť, musím si urobiť prestávku. Aspoň na pol roka prestať a venovať sa vlastnej voľnej tvorbe. Veľmi som túžil namaľovať pár obrazov, olejov a urobiť nejaké grafiky. Ale pri tom ilustrovaní som na to nemal čas. Stále som musel myslieť na to, že nejaká kniha ešte nie je hotová. Tak som sa rozhodol, že si musím urobiť niekedy dovolenku. Problém bol, že čím dlhšie som ilustroval v Mladých letách, tým mi dávali lepšie a lepšie knihy, také, čo mi sedia. Bolo ťažké odmietnuť napríklad Robinsona Crusoa, to je žáner, ktorý mi sedí. Takže som to párkrát odložil, ale potom prišla Nežná revolúcia. To bolo krásne obdobie. Všetci na to spomíname. No a po revolúcii prišiel čas, keď bolo chvíľu vákuum. Už som nebol stále taký vyťažený. Mladé letá sa zmenili, zrazu neboli peniaze, veľa vecí sa prudko menilo. Vznikali nové ambiciózne vydavateľstvá. Potešil som sa, že nemusím robiť ďalšiu knihu a vrhol som sa do maľovania, bol som šťastný. Povedal som si, že knihy ešte budú. No a potom prišla napríklad ponuka od novovzniknutého vydavateľstva, ktoré už aj zaniklo, ale nesedela mi. V Mladých letách som dostával ponuky, ktoré mi sedeli, lebo už poznali svojich ilustrátorov, tak som odmietol. Chcel som maľovať, už som bol rozbehnutý, chcel som robiť grafiky a nechcelo sa mi odskočiť z tohto rozbehnutého procesu a pracovať na knihe, ktorá ma neoslovila. Potom prišlo ešte niečo, opäť som odmietol a postupne som sa stále viac a viac vzďaľoval ilustrácii. Ale relatívne nedávno som niečo ilustroval, vlastne som len poskytol svoje obrazy pre Vierku Brunovskú do knižky Medzi nami zvieratami. A potom som robil v roku 2019 obálku pre knihu Jethro Tull. Skupina Jethro Tull oslavovala 60. výročie, v Británii vydali veľkú knihu a vyzvali ma, či by som nespravil obálku. A to bolo preto, lebo v roku 2019 mali koncert v Bratislave a pán Maruščák, ktorý organizuje podobné koncerty, prišiel ku mne a hovorí mi, že prídu Jethro Tull a chcel by im dať darček. Chcel im dať polovicu nákladu grafík, teda päťdesiat výtlačkov, a druhá polovica by zostala tu. Tak som to urobil, koncert sa uskutočnil, pol nákladu dostali ako darček a asi mesiac nato sa mi ozvali z vydavateľstva Essential v Británii, že kapela by chcela, aby som im robil obálku na knihu, ktorá potom vyšla.