Oči dokorán pre Degrowth

Je intermediálny umelec. Študoval v ateliéri 3D voľnej kreativity Juraja Bartuzsa na Technickej univerzite v Košiciach. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä sochárstvu a performancii. „S minimom prostriedkov hravou formou vytvára rozruch, pošmyknutia a gravitačné otrasy, ktorými nás pozýva pochybovať o samozrejmých istotách a bežnom chápaní základných vedeckých zákonitostí.“ (Lily Hall, z textu k výstave Piata sila). Pocit neistoty, ktorý divák zažíva pri stretnutí s Kyšovými objektmi či inštaláciami, sa tiahne jeho tvorbou ako červená niť a prestupuje aj videoinštaláciami, ktoré vznikli za posledné roky. Stredobodom autorovho záujmu sa v nich stáva čas, najmä perspektíva takzvaného hlbokého či geologického času, ktorý je svojím trvaním úplne mimo ľudskej skúsenosti.

Rozdiel nie je badateľný na prvý pohľad. Keby si ich videla v múzeu, nerozoznáš ich. Aj keď kaltemit by sme v múzeu asi ťažko hľadali. Stalagmit sa tvorí počas dlhého časového obdobia v jaskyni. Väčšinou sú to tisícky, státisíce rokov, keď postupne vzniká v tme. Kaltemit je svojím spôsobom takisto stalagmit, ale vzniká na štruktúrach, ktoré boli vytvorené človekom. Väčšinou sú to betónové mosty alebo metro, kde voda preniká cez škáry. Z betónu sa uvoľňuje vápno plus nejaká špina a to vytvára tvar stalagmitu.

Vlastne som to už tak trochu načrtol. Pre mňa sú signifikantným symbolom našej doby. Symbolom neustáleho rastu, produkcie, toho, ako vytvárame po celej planéte cesty, mosty, budovy a všetko sa zalieva do betónu. Ale príroda si aj tak nájde nejakú prasklinu, cez ktorú sa vie prispôsobiť. Tak vznikajú tvary ako tieto, ktoré tu po nás zostanú, keď my tu už nebudeme, obrastú všetko.

Dôležité je spomenúť, že to je reinštalácia diela. Prvýkrát som ho vystavil v galérii Zahorian & Van Espen na svojej samostatnej výstave. Na betónovom strope galérie ich bolo asi 20, vtedy som ich pozbieral z Prístavného mosta. Na výstave Fossora je toto dielo menej nápadné aj preto, lebo šlo o intervenciu do stálej expozície. V podstate sme to aj tak chceli, aby boli diela nenápadné. Nie všetci autori to tak majú, ale moje tri diela v expozícii sú ťažšie nájditeľné, a mne sa to tak páči. Je to stratégia, ktorú používam už dlhodobo.

Skôr by som povedal, že aj, aj. Ja som dosť eklektický, čo sa týka médií. To bolo také obdobie, keď som tvoril, ako hovoríš, efemérne intervencie do priestoru. Také, ktoré by divákovi len jemne narušili trajektóriu chôdze alebo beh každodennosti. Skôr to boli mikrokomentáre, ako ich raz niekto nazval. Také malé ruptúry – trhliny v realite, ktoré iba trochu vyrušia. Žiadne veľké gesto, tých je vo verejnom priestore až príliš.

V tomto diele som kŕmil holuby počas toho, ako som prechádzal v Londýne po Oxford Street, to je taká naša bratislavská Obchodná ulica. Kŕdeľ holubov ma nasledoval, chodili sme spolu cez križovatky aj pomedzi ľudí a nakoniec som vysypal zvyšok potravy pred obchod nemenovanej značky. Vtedy sa v súvislosti s ňou prevalil škandál, že využívali na výrobu detskú prácu. Vytvoril som tak na chvíľu bariéru, pre ktorú ľudia nemohli vchádzať do tohto obchodu. Efemérnosť tohto diela spočívala v tom, že bariéra trvala len dovtedy, dokým holuby nezjedli potravu.

Musím povedať, že dlho som to nerobil. Vrátil som sa k soche, objektu a materialite. No pred troma rokmi som sa dostal na rezidenčný pobyt do New Yorku cez Visegrad Fund a zrazu sa stratégia komentovania mne nejasných vecí vrátila. Mal som vtedy pocit, že nemám inú možnosť. Sedieť v ateliéri sa mi nechcelo, tak som veľa chodil. Manhattan som pochodil celý odhora dole a potom som začal robiť také jemné intervencie. Zostal záznam v podobe fotografie alebo videa. Tak sa diela uchovali.

To som si predtým neuvedomil, skôr by som povedal, že je to náhoda. Dielo Dážď je takisto reinštalácia, vzniklo pre samostatnú výstavu v Prahe. Spočíva v tom, že sme okná vybrali z pántov, položili ich na zem hore hlavou a nakvapkali na ne krištáľovo čistú živicu, ktorá steká a nakoniec stvrdne. Okenné rámy sme osadili naspäť a vznikol tak efekt upršaných okien, ale dážď po nich steká naopak. Teda hore hlavou.

To bolo obdobie antigravitačných, magnetických diel, kde som sa pohrával s vnímaním reality za pomoci fyzikálnych javov.

Nie som typ výtvarníka, ktorý chodí každý deň do ateliéru a čaká s ceruzkou nad skicárom. Ale vlastne neviem povedať, ako ostatní pracujú, len to, že ja nie som ateliérový typ. Ja tam väčšinou idem, až keď viem, čo chcem robiť. Rád v poslednom čase aj spolupracujem. Napríklad som robil video s Denisom Kozeravským a Tomášom Prištiakom. Najskôr si tie myšlienky nosím so sebou, nad niečím rozmýšľam, niečo ma osloví. Môže to byť aj vedecký fakt. No nie je to tak, že by som tú myšlienku alebo nejaký fakt išiel hneď ilustrovať. Dlho sa to niekde zbiera, až pokým príde nejaký vnútorný pretlak, keď to potrebujem dať von. Naopak, posledné diela, veľkorozmerné video inštalácie, vznikajú univerzálnejšie. Nejdem v nich po konkrétnej udalosti, ale snažím sa v nich ukázať univerzálnejšiu myšlienku, napríklad tému geologického pomalého času.

Je to iný prístup, ako keď som sa zaujímal o spomínané konkrétne historické udalosti.

Áno, ale nikdy nehovorím, že už to nikdy nespravím. Vždy reagujem na to, čo je okolo mňa. A dobre vieme, čo sa teraz okolo nás deje, takže nebudem hovoriť, že sa k tejto téme v budúcnosti nevrátim.

Teraz pracujem na výstave, ktorá sa nazýva Okraj víru a ktorá bude v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, vernisáž bude 10. 11. Budú tam práce, ktoré vznikli za posledné dva-tri roky a viažu sa na tému pomalého geologického času, ktorý je našej mysli nepredstaviteľný. Na výstave budú hostia Anton Čierny, Katarína Bajkajová a s textom bude Erik Vilím a Jakub Juhás. Výstava tam bude dlhšie, asi pol roka, takže bude čas ju navštíviť.

To už si presne nepamätám. S Erikom sme sa, myslím, zoznámili tak, že v istom čase pracoval ako asistent v galérii Zahorian & Van Espen, ktorá ma zastupuje. Stáva sa, že si s niekým generačne sadneš, a on rozumie témam, ktoré riešiš. Erik je veľmi vnímavý a sčítaný, a preto mi aj debaty s ním pomáhajú si utriediť myšlienky do nejakého obrazu. On mi zas pomáha tie veci ukotviť teoreticky. Je to taká symbióza. Dávame si občas od seba aj pauzu, ale zas sa k sebe vrátime a tak je to v poriadku.