Oči dokorán pre Bohyňa Nut

Je absolventkou katedry fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2020). V roku 2017 získala za sériu Metamorphosis of Beauty tretie miesto v súťaži Slovak Press Photo. V roku 2018 absolvovala stáž na École Nationale Supérieure de la Photographie vo francúzskom Arles. V roku 2019 reprezentovala Slovensko v projekte Visions from Europe v Európskom meste kultúry. Je tiež vo výbere do holandskej knihy o 100 európskych začínajúcich talentoch – Fresh Eyes 2020.

Ako prišlo k osloveniu na výstavu?

Na konci augusta ma oslovila Nadácia Miloty Havránkovej. Jedným z jej partnerov je aj Vysoká škola výtvarných umení, ktorá im poskytuje zoznam absolventov, ale aj študentov fotografie. Následne rada vyberie jedného, ktorý spĺňa určité kritériá alebo je pre nich vhodným adeptom na výstavu.

Fotografia Bohyňa Nut ma oslovila aj preto, lebo má maliarske kvality. Pochádzaš z rodiny, v ktorej bola tvorba bežnou súčasťou dňa. Tvoja mama je maliarka a otec architekt. Aký máš vzťah k maliarskemu médiu a aký má dosah na tvoju tvorbu?

S maľbou som vyrastala a mám k nej silný a blízky vzťah, avšak aj prirodzený rešpekt. A to hlavne vďaka mame. U mňa nikdy nedošlo k tomu, aby sa mi maľba stala prirodzeným jazykom alebo prostriedkom pre vyjadrovanie. Ale práve fotografiu vnímam ako istú maľbu svetlom. Takže môžem povedať, že úzky vzťah tam stále je.

Kyanotypia je stará technika. Spôsob, ako s ňou narábaš, že nasvecuješ vlastné telo, poskytuje viaceré roviny čítania. Môžeš nám povedať viac k symbolike tohto diela?

Kyanotypiu zaraďujeme medzi prvé z historických fotografických techník, je stále dostupnou aj jednoduchou na tvorenie a na konci štúdia som sa s ňou začala zaoberať hlbšie.

Fotografia Bohyňa Nut je jednou zo série zatiaľ troch kyanotypií, ktoré som začala robiť s cyklom Becoming Alchymist. Pri ich tvorbe je pre mňa dôležitá rituálnosť, ktorá je prítomná od začiatku tvorby obrazu po jeho koniec. Samotná technika kyanotypie nesie veľkú mieru analógie so životom ako takým. Je to svetlocitlivá emulzia, ktorá vzniká spojením dvoch rôznych chemikálií. K jej následnej existencii potrebujeme slnečné svetlo a vodu podobne ako pri väčšine živých organizmov.

Pripravenú emulziu nanášam na papier vtáčím pierkom, je to osobný rituál pri svetle sviečok. Keď je všetko pripravené a sú ideálne svetelné podmienky, zakrytý papier vynášam na denné svetlo a nahá sa nechám exponovať. Týmto spôsobom sa moja telesnosť a moje prežívanie stávajú neoddeliteľnou súčasťou obrazu.

Tento konkrétny obraz nesie názov Bohyňa Nut a je inšpirovaný egyptskou mytológiou. Egypťania ako jedni z mála spájali oblohu s bohyňou matkou, a to práve preto, lebo obloha im zosielala na zem dážď, napĺňala svojimi slzami rieku Níl, a tak zabezpečovala rast úrody a vodu. Obraz má byť symbolickou vďakou oblohe, matke matiek, plodnosti a životu ako takému.

Spomínala si rituálnosť a nanášanie chemikálie vtáčím pierkom. Má to nejaké praktické dôvody alebo sa chceš držať symbolickosti toho celého procesu?

Symbolickosti, ale hľadala som aj nástroj, ktorý by mi bol blízky. Keďže nie som maliarka, štetec v mojich rukách sa mi nezdal prirodzený. To vtáčie pierko je niečo, s čím som viac stotožnená, s čím som schopná sa spojiť s obrazom.

Máš aj konkrétny druh pera alebo používaš to, čo sa ti dostane pod ruku?

Premýšľam. Tým, že tieto veľké fotografie boli zatiaľ tri a každá mala svoje vlastné pierko, nie je ťažké si ich zapamätať, každé bolo – myslím – z čajky. Ale v podstate sú to pierka, ktoré nájdem – dôležité je, aby bolo biele, aby po procese zostalo modré rovnako ako obraz. Zostane tak prepojený navždy s pierkom.

Na výstave sa viackrát opakuje motív plynutia času, vidím ho vo farebných fotografiách plesní, ale aj vo zvukovom zázname presýpania piesku a rôznych prírodnín, ktorý je súčasťou inštalácie. Čas je okrem svetla dôležitou veličinou aj v technike kyanotypie. Ďalším silným prvkom tvojich fotografií je téma prírody. Ako tieto témy prepájaš a čo pre teba znamenajú?

Vnímam to tak, že vo svojej tvorbe pracujem najviac so svetlocitlivosťou a s časom, ale aj s priestorom a práve ten priestor prepájam s prírodou. Príroda je pre mňa hlavným zdrojom inšpirácie a súčasne aj motivácie tvoriť.

Vďaka prírode alebo skrz ňu sa spájam so svetlom, s časom a priestorom a o týchto veličinách ďalej rozmýšľam. Následne svoje skúsenosti a pozorovania transformujem, či už skrz fotografie, alebo cez tvorbu komplexných environmentov. V nich ďalej dávam istú možnosť participácie aj divákom – v aktívnej podobe alebo vo vnútornej kontemplatívnej podobe.

Na tejto výstave je zastúpených veľa rôznych diel, vznikali približne v rovnakom čase alebo sú súčasťou rôznych sérií a pospájala si ich do tohto celku?

Tak ako hovoríš – sú z rôznych období a pre účely tejto výstavy sa spájajú. Okrem Bohyne Nut, tá vznikla len pre túto príležitosť. Ostatné fotografie dostali pre výstavu nové telo, ktoré bolo vymyslené práve pre tento priestor.

Vlastne si vytváram skrze obrazy slovník slov, s ktorými vo forme objektov tvorím vety. Pracujem v sériách, ale tie sa navzájom prestupujú a nadväzujú na seba. Takže čas v tomto zmysle nie je lineárny, ale cyklický. Jedno s druhým súvisí, bez jedného by to druhé nebolo, ale zároveň sú si v tomto vzťahu rovní. Je to niečo, čo sa aj vo mne časom prehlbuje.

Môžeme povedať, že dopĺňaš neskoršími prácami tie, čo vznikli predtým.

Presne. Ja sama som veľakrát prekvapená, že dlho v sebe nesiem nejakú otázku a odpoveď prichádza z vonka v rámci nejakej náhody alebo skutočnosti, ktorú zaznamenám. Väčšinou sa to len tak udeje a vtedy si uvedomím, že som na dobrej ceste, že to, čím sa zaoberám v hlave, sa začína zhmotňovať. Postupne to teda uchopujem a začína to žiť.

Predmetom takmer všetkých prác na tejto výstave je príroda a prírodniny. Čo bol ten spúšťač, kedy si sa začala venovať téme prírody?

Prvé roky na bakalárskom štúdiu som fotografiu vnímala ako zrkadlo mojej reality a pomohla mi vyrovnať sa s procesmi vo svojom vnútri. Práve vďaka tomu som si cez toto náročné obdobie bola schopná vyriešiť svoj vnútorný dialóg. Po bakalárskom štúdiu sa moja tvorba preklopila na vonkajší svet a začal v nej silný dialóg s maľbou. Na začiatku magisterského štúdia som odišla do Arles. Aj vďaka tomu, že som nerozprávala po francúzsky a bola som oslobodená od komunikácie v tomto jazyku, sa mi veľmi prehĺbilo vnímanie. Primárne som viedla dialóg s morom a prírodným parkom Camargue, kde som strávila najviac času. Myslím, že práve vďaka času strávenému v tichu, pri šume mora som sa mohla plnohodnotne otvoriť tomu, čo bolo pre mňa vždy prirodzené a bytostne dôležité – spojeniu s prírodou.

Ako nazeráš na fotografiu v dnešnej dobe presýtenej obrazom? Má fotografia stále potenciál prehovárať, osloviť človeka na tej najhlbšej úrovni?

Fotografia je primárne nositeľom svetla, nádeje a potenciálu, ktorý vo svetle je. Je o citlivosti autora, ale i diváka, čo dokážu do fotografie naozaj preniesť. Ale vnímam to aj tak, že presýtenosť obrazom, pod ktorej paľbou sa každodenne nachádzame, nám paradoxne prináša nové možnosti. Pre mňa nastáva ten moment práve v abstraktnej fotografii. Napríklad moje fotky plesní sú takým abstraktno-konkrétnym obrazom. Konkrétnym preto, lebo je to naozaj položené ovocie, ale zároveň to, na čo sa dívame, môže byť hocičím. Mikrokozmom, makrokozmom, krajinou, ľudia vidia mnohé veci a to ma na tom baví. Zrazu z toho množstva obrazov prichádzam k niečomu, o čom neviem presne, čo je, preto odpovede nachádzam skôr v sebe ako v realite, ktorú predstavuje.

Na tému presýtenosti obrazom som reagovala jednou fotkou. Má asi dva metre, čiastočne je osvetleným svetlocitlivým papierom, ktorý je v zásade biely, ale má ružový rám. Tá fotka má odrazovú schopnosť, čo znamená, že pokiaľ pred ňou niekto stojí, nielenže sa v nej odráža on, ale aj všetko, čo je za ním. Dielo sa volá portál a je doslovne portálom k vlastnej obrazotvornosti, k vnútornému svetu. Má nás očistiť od vizuálneho smogu, zároveň prehĺbiť to, čo je v našich vlastných svetoch. Takže si myslím, že fotka má v sebe veľa skrytých možností a len ich treba nájsť.

Vráťme sa teraz nachvíľu k dielu Bohyňa Nut. V rámci fotografie je vytvorené aj prostredie inštalácie, ktorá leží alebo sa rozprestiera pred ňou. Môžeš nám trochu priblížiť, čo sa tam odohráva?

Fotografia je nainštalovaná na konci pomyselného tunela a zakončuje klenutý priestor. Telo bohyne opisuje klenbu a pod ňou je vajíčko. Piesok, ktorý tam je, by mal doplniť ten priestor, v ktorom sa fotografia nachádza. Rozširuje pomyslenú zem, nad ktorou obloha je. Na piesku je položený vankúš, na ktorom je vytlačená fotografia s morom a 27 mušlí naplnených soľou. Medzi nimi je umiestnená biela krištáľová misa, na ktorej sa dá hrať. Je pre divákov, ktorí sa rozhodnú vstúpiť do tohto prostredia. Majú možnosť prísť na túto pláž, sadnúť si na vankúš a zahrať na mise, ktorá dokáže rozozvučať celý priestor. Do piesku sa dá písať. Celé prostredie je postavené tak, aby nás mohlo upokojiť a trochu uzemniť.

Takže si vytvorila pomyselné pobrežie Nílu, ktoré si už spomínala.

Áno, môže byť. Ja to prostredie volám More je vo vajci. Čo môže znamenať proces nášho vzniku, či už to beriem tak, že všetci pochádzame z nejakej pralátky mora, alebo že sa rodíme v plodovej vode našej matky. Takže toto prostredie má symbolicky odkazovať k matke prírode a k matke zemi.

Na plagáte k výstave je spomenuté, že tvorba všetkých troch autorov krúži okolo nedávno prežitej, bolestnej alebo inak zraňujúcej skúsenosti. Ako sa táto skúsenosť pretavila do tvojich diel?

Asi by bolo dobré povedať, čo je to skúsenosť.

Áno, určite by bolo zaujímavé to počuť, ale pokiaľ je to veľmi osobné, nechávam to na tebe.

Prežitá skúsenosť je anorexia, ktorou som v dospievaní trpela. Napriek tomu, ak môžem povedať, alebo vďaka nej sa vo mne vybudovala zvláštna citlivosť k bytostnosti.

Prítomná skutočnosť, ktorá ma trápi, je devastácia prírody a klimatická zmena, v ktorej žijeme.

Svojou tvorbou sa snažím šíriť určitú citlivosť, či už vnútornú, alebo vonkajšiu. Prehlbovať v ľuďoch vzťah so živou zemou, s tvorivými procesmi a poukazovať na dôležitosť každého jednotlivca v rámci celku.