Oči dokorán pre Autoportrét Gisely Leweke Weyde

Vyštudovala dejiny výtvarného umenia a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobí ako kurátorka zbierky moderného umenia v Galérii mesta Bratislavy, kde v rokoch 2006 až 2022 bola aj hlavnou kurátorkou. Je autorkou, spoluautorkou a zostavovateľkou viacerých knižných publikácií, monografií, článkov a štúdií o výtvarnom umení a jeho osobnostiach na Slovensku i v zahraničí.

Povedzme si niečo o Giselinom štúdiu. Všetky spomínané profesie dosiahla v pomerne mladom veku – až sa mi zdá nemožné, čo stihla za taký krátky čas. Aké školy študovala?

Mnohé. Na základnú školu začala chodiť v roku 1901 v Košiciach, no po predčasnej smrti otca sa celá rodina vrátila do Bratislavy, kde žila od konca 18. storočia. Bola to nemecká rodina remeselníkov z Bavorska. Keď sa Gisela s matkou vrátili do Bratislavy, bývali na Baštovej ulici číslo 4. Od roku 1906 začala navštevovať Vyššiu dievčenskú školu a v roku 1911 nastúpila na Uhorskú kráľovskú vysokú školu výtvarných umení, čiže na takzvanú Akadémiu v Budapešti. Tú ukončila v roku 1916. Získala aj diplom pre profesorov kreslenia pre stredné školy a zároveň v Budapešti absolvovala aj 7. a 8. triedu reálneho gymnázia. Potom pracovala ako dobrovoľníčka v Múzeu krásnych umení a od roku 1917 sa zapísala na univerzitu v Mníchove v odbore archeológia a dejiny umenia, v štúdiách pokračovala na univerzite v Budapešti a navštevovala aj prednášky na univerzite vo Viedni, kde na ňu najviac zapôsobil Max Dvořák. V roku 1921 absolvovala vo Viedni odbor klasickej archeológie. V tomto má ako žena vyslovene prvenstvo. Vo svojej doktorandskej práci sa venovala ranogréckemu maliarstvu váz. Kuriozitou tejto práce je, že ju sama ilustrovala svojimi kresbami, ktoré sa zachovali v Saskom krajskom archíve v Drážďanoch.

Z toho, čo odznelo, je nám jasné, že bola veľmi pokrokovo rozmýšľajúca žena. Ako to vyzeralo v praxi, aké možnosti mala uplatniť svoje vedomosti v tej dobe v Bratislave?

To už bolo ťažšie. Po návrate do Bratislavy koncom roku 1921 sa rozhodla pre súkromné štúdium vlastivedných dejín umenia. To znamená, že študovala a skúmala dejiny umenia v Bratislave. Systematicky začala mapovať kultúrnu minulosť mesta, budovať si kartotéku jeho pamätihodností a pamiatok. Súčasťou tejto kartotéky boli jej kresby a fotografie týchto pamiatok a historických stavieb. V roku 1923 začala pracovať ako prvá pomocná kustódka v Mestskom múzeu. Pôvodne so zámerom odbremeniť hlavného kustóda Dr. Fausta, ale mzdu jej vyplácal Bratislavský okrášľovací spolok. Spočiatku tá mzda vystačila na ročné predplatné jedného denníka, čiže bola mizerná. Zrejme ju však veľmi bavila kustódska a výskumná práca. V archívoch sa zachovali jej štúdie v rôznych fázach prípravy – od poznámok a pramenných materiálov cez prvé rukopisné a strojopisné texty až po hotové varianty. Vytvorila nespočetné množstvo článkov a odborných štúdií aj s poznámkovým aparátom.

V rámci jej pôsobenia v múzeu sa na jej podnet udiala aj celkom prvá vzdelávacia muzeálna hodina. Niečo, čomu sa v tej dobe u nás neprikladala žiadna váha. Odkiaľ brala inšpiráciu na tieto aktivity?

Vtedy vôbec neboli známe takzvané muzeálne hodiny. Inšpiráciu na tento neformálny a nový druh návštevy detí a študentov v múzeu našla v Amerike. Potom sa to rozmohlo aj v Holandsku. Gisela veľmi vítala tieto inovatívne metódy práce, neváhala ich vyskúšať a uplatniť, čo je veľmi typické pre ňu a jej temperament. Pri práci kustódky si uvedomila veľký význam sprostredkúvania znalostí o umení pre širokú verejnosť vrátane mládež. Prvú muzeálnu hodinu – ako nazvala to stretnutie – zorganizovala sama. Uskutočnila sa 25. februára 1928, pod jej vedením. Bola to prvá aktivita muzeálno-pedagogického charakteru na Slovensku.

Dnes to voláme galerijná pedagogika. Ona ju v Amerike zažila osobne?

Sama nikdy nebola v Amerike, ale kontaktovala sa s mnohými, ktorí tam chodili. Už vtedy rôzni ľudia cestovali po svete a mali dobrodružné výlety. Ona bola vždy veľmi otvorená, vždy sa so všetkými snažila stretnúť. Bola veľmi dobre jazykovo vybavená, okrem maďarčiny a nemčiny ovládala aj francúzštinu, taliančinu, latinčinu a gréčtinu, vedela pravdepodobne aj po anglicky. Po múzeu v Bratislave dosť často sprevádzala zahraničných hostí. Sama povedala, že treba vzdelávať nielen širokú verejnosť, ale aj mládež. Bola v tejto činnosti veľmi aktívna.

Popri svojej odbornej činnosti v múzeu bola aktívnou účastníčkou komunitného života v Bratislave a členkou rôznych spolkov. Čo sa nám dochovalo o tomto pôsobení?

V zásade sa dochovalo všetko o tom, čo robila. Ako prvé treba vyzdvihnúť, že veľmi bojovala za bratislavské pamiatky. Postavila sa za ich ochranu ako prvá žena, vo svojich zanietených článkoch bojovala proti nevkusu, diletanstvu a komercii, čo sú dodnes aktuálne témy. Takisto sa veľmi zasadzovala za rozvoj pamiatkového úradu, aby v rôznych komisiách a úradoch sedeli kompetentní odborníci. Neúnavne publikovala a prednášala o význame kultúrnych pamiatok mesta. Propagovala názor Maxa Dvořáka, že ochrana pamiatok je zároveň aj ochranou vlasti. V Bratislave existoval kultúrny spolok Toldyho kruh, tam prednášala po maďarsky a ako prvá žena prednášala v nemeckom vedeckom spolku, ktorý sa volal Urania. Tam pozývali iba odborníkov. Bola aktívna aj ako členka bratislavského Kunstvereinu, napríklad aj spoluorganizovala jeho plesy. A v neposlednom rade sa v roku 1928 stala prvou predsedníčkou bratislavskej filiálky medzinárodného zväzu priateľov mladých dievčat. Ten založili v roku 1877 v švajčiarskom Neuchateli s cieľom chrániť mladé ženy na cestách pred sexuálnym zneužívaním. Teda bola skutočne veľmi aktívna v komunitnom živote Bratislavy, veľmi vnímala nové podnety aj nové potreby.

Ktoré z publikácií, ktoré po nej zostali, by sme mohli vymenovať?

Najznámejšie publikácie sú k bratislavským pamiatkam, napríklad je to kniha Bratislavskí stavitelia 18. storočia. V spolku Urania mala skvelú prednášku Krásy Bratislavy – tá mala taký ohlas, že prednášku uverejnil nielen denník Grenzbote, ale vydali ju aj knižne. Ďalej môžeme spomenúť knihu o Kostole a kláštore sv. Alžbety a ďalšie.

Vieme, že jej odchod z Bratislavy súvisí aj s nemožnosťou získať stálu pracovnú zmluvu, o ktorú sa veľmi snažila. Po piatich rokoch odchádza z múzea a práve z tohto obdobia vznikla aj karikatúra, vďaka ktorej vieme, že Gisela mala aj zmysel pre humor. Čo je na tejto karikatúre zobrazené?

Na tejto karikatúre, ktorá sa volá Dr. Faust von Efesos, je zobrazený vtedy už riaditeľ mestského múzea Dr. Faust ako grécka bohyňa plodnosti Artemis z Efezu. Je zobrazený s množstvom prsníkov, čo odkazuje na skutočnosť, že mestské múzeum bolo takmer jediné, ktoré v tom čase nakupovalo diela od umelcov. Takže pre miestnych umelcov bolo zdrojom, na ktorý sa dalo nacucnúť.

Okolo Fausta aj na podstavci sú najznámejší bratislavskí umelci tých čias, ako napríklad Karol Frech, ktorí sa snažia dostať k zdroju, k prsníkom, a teda do Faustovej priazne. Gisela sa zobrazila ako plačúce dievčatko na okraji diania, čo dosť vystihuje jej situáciu v múzeu, ktorá nie je v súlade s množstvom práce, čo tu vykonala. Touto karikatúrou vystihla všetko. Mala úžasný zmysel pre humor a neváhala si ani zo seba vystreliť.

Ako sa vyvíjal jej život po odchode z mestského múzea?

Rozhodnutie odísť urobila v roku 1928. Veľmi sa snažila o vyšší plat, aby vyžila, chcela definitívu v múzeu, to sa však nepodarilo vybaviť, takže sa rozhodla odísť. Naskytla sa jej možnosť stať sa reštaurátorkou v nemeckom Halle. Tam bol veľmi dobrý reštaurátorský inštitút a Múzeum krásnych umení v Budapešti jej ponúklo ročné štipendium, aby sa mohla v Halle vyučiť a potom sa tam zamestnať. Takže aj so štipendiom vycestovala, ale osud pre ňu pripravil niečo iné. V skutočnosti sa zaľúbila a 9. decembra 1929 sa vydala za kolegu. Ako píše v listoch, zaľúbila sa do mimoriadne statočného človeka Fritza Lewekeho.

Bolo to jej vedomé rozhodnutie, že sa nebude venovať tvorbe ani kunsthistorickej práci, ale predovšetkým rodine. Neskôr charakterizovala svoju životnú dráhu s príznačným humorom ako cestu modrej pančuchy ku gazdinej, respektívne ako púť od Atény k Hére. Tento citát som vybrala aj ako podtitul výstavy. Vystihuje jej múdrosť a vzdelanosť, ktorú preukázala vo vyše 150 článkoch a štúdiách, ktoré zanechala o bratislavskom umení, a právom ju aj vtedy nazvali Aténou – bohyňou múdrosti. Ale nakoniec sa rozhodla pre domáci krb.

Bolo to spôsobené sklamaním?

Myslím si, že to bolo vedomé rozhodnutie, súviselo to aj s jej povahou, ktorá chcela robiť všetko naplno. Keď pracovala, tak chcela svoju prácu vykonávať na 100 percent, a keď mala byť s rodinou, tak sa, naopak, chcela venovať naplno jej. V inom texte napísala, že chcela dosiahnuť zmeny, ktoré sa budú týkať celého ľudstva, kým teraz by jej stačilo, keby sa jej podarilo obšťastniť 3-4 ľudí okolo seba.

V rámci svojho výskumu si vycestovala aj do Halle. S kým si sa tam stretla?

S dcérou Gisely Weyde, počas výskumu sa ju podarilo kontaktovať. Nevedeli sme, že žije, že táto možnosť stále je. Som veľmi rada, že sa to podarilo. Pani Christine bola mimoriadne ochotná a nápomocná. So sestrou, s ktorou som sa však nestretla, lebo nebýva v Halle, zapožičali diela na výstavu. Rovnako aj dokumenty a fotografie o Giselinom živote, ktorých je v archívoch málo. Najprv som si myslela, že to bude taký malý výskum a výstava, ale nakoniec som objavila takýto bohatý poklad.

Čo ti tento výskum priniesol?

Hlavne obrovské vedomosti, keďže som si myslela, že o Gisele Weyde nenájdem veľa materiálov. Takmer sto rokov bola zabudnutá, jej práci sa venovala pozornosť len veľmi sporadicky, okrajovo. Sama som bola prekvapená, čo všetko som našla. V archívoch a publikáciách bolo pomaly všetko, čo Gisela po sebe zanechala. A podarila sa skutočne rarita: nakrútili sme v réžii Anny Gruskovej dokumentárny film o Gisele Weyde, ktorý má premiéru na výstave.

Aj v slovenských archívoch sa zachovalo takmer všetko?

Aj v slovenských. V Archíve mesta Bratislavy je 12 plných krabíc Giseliných vecí. Štúdie v rôznych štádiách príprav, kartotéky, fotografie, jej kresby. Všetko sa zachovalo. Dokumenty sa zachovali aj v Drážďanoch, kde je až 1414 položiek, medzi nimi aj doktorandská práca s jej ilustráciami. Niekedy je to kniha a niekedy jeden list, ale v zásade je to úctyhodné číslo.

Sú to hlavne vedomosti, ktoré som počas výskumu nadobudla. Avšak čo pre mňa bolo skutočne dobré, bolo, že som sa stretla s ľuďmi, hlavne v archívoch, ktorí boli veľmi oddaní a zanietení svojej práci, podobne ako Gisela Weyde, a boli veľmi nápomocní pri samotnom výskume. Plat máme o niečo vyšší, než mala Gisela, ale som rada, že ľudia ešte nestratili ideály a princípy. Takže pre mňa mal výskum veľmi pozitívny prínos.

Gisela Leweke-Weyde (1894 – 1984) bola kunsthistorička, maliarka, grafička, archeologička, publicistka a reštaurátorka. Má obrovské zásluhy v oblasti medzivojnového výtvarného umenia a viaceré prvenstvá jej patria aj v iných oblastiach. Bola prvou ženou, ktorá v roku 1921 získala doktorát v odbore klasickej archeológie na univerzite vo Viedni. Ako prvá žena od roku 1923 pracovala ako (pomocná) kustódka v Mestskom múzeu v Bratislave. Práve pri kustódskej práci si uvedomila veľký význam sprostredkovania znalostí o umení mládeži. Na jej podnet sa preto v múzeu 25. februára 1928 uskutočnila prvá takzvaná muzeálna hodina, čiže prvá aktivita muzeálno-pedagogického charakteru na Slovensku, ktorú Weyde aj sama viedla. Weyde publikovala vyše 150 článkov a vedeckých štúdií v oblasti histórie umenia a ochrany pamiatok. Vyšli jej viaceré knihy s témou bratislavských umelcov a pamiatok, ktoré upozorňovali na hodnoty mesta Bratislavy, a stala sa prvou zanietenou bojovníčkou za zachovanie týchto architektonických a umeleckých skvostov mesta.