Oči dokorán: Dvojhlavý vták

Sochárka, medailérka, šperkárka. V rokoch 1943-44 študovala na oddelení textilu na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Budapešti. V rokoch 1946 – 1951 sa venovala štúdiu keramiky na Vyššej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave u prof. Rudolfa Horáka a Theodora Lugsa. V rokoch 1951 – 1956 absolvovala štúdiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Ruda Pribiša a Fraňa Štefunku na oddelení monumentálneho sochárstva. Sochy tvorila z kovu, ktorý niekedy kombinovala aj inými materiálmi. Ako prvá začala používať techniku zvárania a rezania oceľových plátov. Vytvárala z nich konvexné a konkávne tvary abstrahované do koncentrovaného kubistického názoru. Jej diela sú zastúpené v domácich muzeálnych a galerijných zbierkach, ako aj v zahraničných prestížnych zberateľských inštitúciách, napríklad v londýnskom Britskom múzeu, v zbierke Paríž, Budapešť či v súkromných zbierkach v USA alebo Japonsku.

Začneme trochu neobvykle. Rozprávala sa s vami mama o svojom detstve?

Narodila sa v Betliari, môj starý otec bol správca kaštieľa Andrássyovcov. Bývali v takom menšom dome v parku, kde vyrastala. Mama mala aj sestru, ktorá bola, povedala by som, viac do sveta, kým ona už od detstva rada kreslila, strihala a zaoberala sa výtvarnom. Keďže gróf tam mal len víkendové pôsobisko a videl jej záujem o umenie, dal jej povolenie sa voľne pohybovať po kaštieli. Tu sa mala možnosť zoznámiť so zbierkami rôznych exotických zvierat jeho otca, ale možno aj starého otca. Gróf Emanuel Andrássy starší tieto zvieratá aj kreslil, mal veľa kníh, bol tam park a ona mala možnosť sa medzi týmto všetkým pohybovať, časť jej tvorby bola orientovaná na zvieratá.

Takže korene zvieracích motívov v jej tvorbe, ako napríklad pri diele Dvojhlavý vták, môžeme hľadať práve v Betliari.

Áno, tak o tom rozprávala.

Vaša mama pracovala s valcovanými železnými plátmi, ktoré veľmi evokujú mužskú silu, ale spôsob, akým budovala objem svojich sôch, je, naopak, veľmi ženský. Akoby kreslila textilné strihy a stavala ich do výšky. Kedy si osvojila túto techniku?

Možno na začiatok by som chcela priblížiť, čo sú tie železné pláty. Sú to vlastne železné plechy s hrúbkou 1 – 3 cm, z ktorých moja mama vyrezávala svoje sochy. V súčasnosti ich režeme laserom, ale v 60. rokoch sa to rezalo autogénom. Pri rozmýšľaní, ako budovať sochu, sa vrátila do svojich štúdií na strednej škole v Budapešti, za ktorými opäť stojí gróf Andrássy. Ten jej zaplatil štúdium na strednej škole textilnej, ale keďže to bolo pred 2. svetovou vojnou, jej štúdium trvalo veľmi krátko. Ja to vidím tak, že to obdobie bolo pre ňu veľmi dôležité, lebo sa naučila robiť strihy. Takže keď rozmýšľala, ako urobiť napríklad Dvojhlavého vtáka, tak si ho nakreslila.

Najprv asi normálne v perspektíve a potom rozmýšľala, z čoho sa ten tvar skladá, a urobila si naň strih – podobne ako strih na nejakú osobu, keď krajčíri prišpendlia strih na figurínu. Aj ona si ho nakreslila na papier, ten potom položila na plech a vyrezala autogénom. A to už sme pri tej mužskej práci; ak ste to už niekedy mali možnosť vidieť, používali sa pritom také vysoké kyslíkové bomby. Na prvý pohľad je to nebezpečná práca. Samozrejme, ten proces ešte pokračoval a mal aj iné spracovanie..

Išlo to do vyhne?

Áno, jednotlivé kusy sa vložili do vyhne a podobne ako kováč, aj ona čakala, dokým sa železo rozpáli do červena, aby ho v tomto stave vykovala kladivom do obla, teda dosiahla objem. Na záver jednotlivé kusy znova zvarila a tak vytvorila konečnú sochu, v tomto prípade vtáka.

Charakteristické pre jej rukopis bolo ponechávanie rezných hrán, na ktorých plameň ponechal zvlnenú stopu a všeobecne surovosť hrdzavejúceho materiálu. Používala nejakú povrchovú úpravu materiálu, aby urýchlila proces hrdzavenia, alebo len nechala pôsobiť vonkajšie podmienky?

No najprv k tým hranám. Tie zastupovali v soche kresbu, boli to pomyselné linky, ktoré boli čím viac zvlnené, tým viac boli emočné, keby som to chcela prehnať. Znázorňovali „rukodielnu“ prácu, ako by to nazvali Česi, a prinášali výtvarný výraz do realizácie. Ale pýtate sa na povrchovú úpravu. Tam prvotne mama nechcela nechávať hrdzu, používala starú technológiu, ktorá spočívala v zmiešaní grafitového prášku, včelieho vosku a benzínu. Tým vznikla emulzia, ktorá dodala po nanesení soche hĺbku a vytvorila na povrchu film, ktorý ju síce neochránil pred hrdzou, ale zanechala zaujímavý efekt.

Jednou z polôh tvorby vašej mamy bola aj monumentálna tvorba pre architektonické realizácie. Mnohé z týchto diel sa stále nachádzajú vo verejnom priestore. Mohli by ste si zaspomínať na tie ranejšie diela, ktoré ešte stále môžeme vidieť?

V Bratislave je jedna socha pred ružinovskou nemocnicou, volá sa Zrod a je to taká variabilná plastika. Uprostred je naznačený kovový zrod.

Tie betónové štvorce okolo stredu boli urobené pôvodne kineticky, ale neskôr sa zafixovali kvôli bezpečnosti. Je to tak?

Áno, ale už ste vymenovali všetko, čo o tej soche viem. (smiech) Je to také otočné, betónové vymedzenie priestoru, keď to tak môžem nazvať. Našťastie prichádza doba, keď sa aj tieto sochy dostávajú do pozornosti mesta a kultúrnej obce. Snáď v nich nachádzame aj zmysel skrášlenia priestoru a znovu ich uznáme.

Na túto tému treba upozorňovať, aby sa neničili sochy pri zmene majiteľa pozemku alebo pri výstavbe, pretože aj to je významná súčasť minulosti a naše dedičstvo, ktoré by sme si mali vážiť.

Niekoľko rokov som žila v Čechách a tam našťastie táto tendencia už nejaký čas funguje. A vlastne aj u nás už rozpoznávame, čo bola v minulosti socha.

Podobné práce vznikli aj na sympóziu, ktoré bolo kedysi organizované vo východoslovenských železiarňach. To sú trochu staršie realizácie.

To ešte bolo v atmosfére konca 60. rokov, sympózium sa konalo v roku 1971. Myslím, že predtým bolo ešte jedno, ale toto konkrétne bolo snáď posledné a sochy z neho sa osadili na sídlisku v Košiciach. Tým, že sú také hutné a veľké, existujú dodnes. Myslím, že Košičania si ich celkom obľúbili a aj nejakým spôsobom rekonštruovali. To ma veľmi potešilo.

Tak dúfajme, že bude tento trend pokračovať.

Ale určite.

Časť detstva ste strávili v dome, ktorý slúžil aj ako ateliér vašej mamy pri bratislavskom Horskom parku. Vaši rodičia ho postavili, aby mala kde tvoriť, po tom, ako sa desať rokov delila o spoločný pracovný priestor na Mikovíniho ulici. Bolo v tých časoch bežné, že sochári pracovali spoločne?

Začnem od konca. Sochári v tých časoch pracovali každý vo svojom ateliéri. Každý sochár-muž dostal vlastný ateliér, avšak ženy sú vždy trochu v pozadí. Možno mali pocit, že by sa báli byť samy, a tak sa delili dve o jeden priestor. Moja mama mala spoločný ateliér s Alinou Ferdinandy. Viem, že dnes sú v Cvernovke aj spoločné ateliéry, ale myslím, že v prípade sochára je to inak. Potrebuje svoj vlastný ateliér. Takže mamina práca a aj úspech jej dali možnosť si postaviť dom. Vtedy všetky domy vznikali svojpomocne, pretože neexistovalo, aby ste si zavolali nejakú firmu. Môj otec chcel pôvodne študovať architektúru, čo sa mu nepodarilo, lebo nemal dobrý pôvod a nezobrali ho na školu. Ale dostal sa na strojárinu, čo malo nakoniec veľký význam pre mamu, lebo bol dobrým technológom. To, ako vymyslel dom, ako sa v ňom kúri a aké bolo celé jeho prostredie, je jeho zásluha. No a nakoniec bol technológom, pomocným radcom aj maminým zváračom.

Takže si boli vzájomne nápomocní a váš otec bol významnou súčasťou v jej tvorbe.

Áno a objavoval pre ňu aj nové technológie, ktoré ešte nie sú súčasťou týchto raných prác. Objavili sa neskôr v medailách alebo pri iných materiáloch, ako napríklad železo.

Mala som možnosť navštíviť vás v tomto dome a zaujal ma práve ateliér, ktorý sa snažíte udržiavať v podobe, ako ho vaša mama zanechala. Povedzte nám, aké vybavenie sa v ňom nachádza.

Celý ten dom bol dostavaný v roku 1967. No nielen vybavenie ateliéru, o ktorom budem hneď hovoriť, ale aj atmosféra v celom dome ma po mojom návrate, od ktorého už uplynulo dvanásť rokov, veľmi zaujala. Tie 60. roky sú tam všade veľmi prítomné. Vybavenie ateliéru je také kováčske – je tam vyhňa, kovadlina, priestor na zváranie, autogén. Trochu sa to líši od dneška. Dnes sa na rezanie kovu používa laser alebo vodný lúč.

Celý dom je prispôsobený tomu, že bol využívaný primárne na prácu. Aspoň som mala ten pocit, že priestory sú otvorené a vzájomne poprepájané, aby architektúra podporovala tvorivý proces v dome.

Áno, pozerali sa na to ako súčasní architekti – keď si staviate dom, tak rozmýšľate, čo v ňom budete robiť. A keď ste schopní si ho vymyslieť a vytvoriť, spravíte to tak, aby sa vám v ňom dobre pracovalo. Napríklad v tomto ateliéri sú okná otočené tak, aby svetlo nešlo z jednej strany a aby sa priestor príliš neohrieval. Takže tie dispozičné veci sú veľmi dôležité.

Predstavujem si, že ako dieťa ste sa museli veľa naučiť. Napríklad nechytať sa horúcich vecí, nepozerať do plameňa. Niečo, čo deti bežne nezažijú. Ako si na to pamätáte?

Ja už som bola tínedžerkou, keď som do tohto domu prišla. Ale aj tak svojim kolegom teraz hovorím, že som sochárka, ktorá zvláda kov, pretože od desiatich rokov som vedela, že toto sa nesmie chytať, toto uchopiť tak… Skrátka ako pristúpiť k práci, aby ste si neublížili. Špeciálne pri práci so železom a s ťažkými materiálmi je manipulačný prístup jeden zo základov, aby ste mohli niečo vytvoriť.

Po smrti Erny Masarovičovej v priestoroch domu organizujete sochárske sympóziá, ktoré majú už 12-ročnú tradíciu. Poviete nám o tomto projekte viac?

Ja som chcela podporiť vedomosť o tvorbe Erny Masarovičovej a vlastne ju viac zviditeľniť. Podieľala som sa na editovaní a vzniku jej monografie a počas tejto prípravy mi napadlo, že génius loci jej ateliéru by bolo dobré sprítomniť pre sympózium. A začala som ho organizovať.

Prvých účastníkov som pozývala vo viacerých vrstvách. Boli to najprv mamini kolegovia, ktorí ju ešte poznali, aby si na ňu určitým spôsobom zaspomínali. To boli napríklad Jozef Jankovič, Andrej Rudavský, Dušan Králik. Neskôr prišli moji kolegovia – generácia ako Daniel Brunovský, Ján Hoffstädter, Rasťo Trizma, kolegovia z Čiech ako Kurt Gebauer, ale podarilo sa pozvať aj niektorých známych umelcov zo sveta, napríklad fínskeho sochára Marttiho Aihu.

Pokračuje to doteraz, mamini kolegovia už viac-menej nie sú medzi nami, takže to ide k mladším ročníkom. Momentálne sú to umelci silnej sochárskej vlny, ktorí pracujú s kovom, ako Ľubo Mikle, Dionýz Troško a ďalší.

Výsledky sympózia sa dajú pozrieť aj v záhrade, ktorú si prenajímate oproti domu. Teda výber z tých prác.

Áno, mám šťastie, že oproti bol pozemok, ktorý nám majitelia prenajali, a posledných šesť rokov tam umiestňujeme sochy. Dnes je tam už okolo 60 sôch. Je to voľne otvorený priestor pre návštevníkov, záhrada sa nachádza na Langsfeldovej ulici. Výsledky z prvých rokov sú na našom pozemku na Gorazdovej 31.