Gisela Leweke-Weyde bola kunsthistorička, maliarka, grafička, archeologička, publicistka a reštaurátorka. Má obrovské zásluhy v oblasti medzivojnového výtvarného umenia a viaceré prvenstvá jej patria aj v iných oblastiach. Bola prvou ženou, ktorá v roku 1921 získala doktorát v odbore klasickej archeológie na univerzite vo Viedni. Ako prvá žena od roku 1923 pracovala ako (pomocná) kustódka v Mestskom múzeu v Bratislave. Práve pri kustódskej práci si uvedomila veľký význam sprostredkovania znalostí o umení mládeži. Na jej podnet sa preto v múzeu 25. februára 1928 uskutočnila prvá takzvaná muzeálna hodina, čiže prvá aktivita muzeálno-pedagogického charakteru na Slovensku, ktorú Weyde aj sama viedla. Wyede publikovala vyše 150 článkov a vedeckých štúdií v oblasti histórie umenia a ochrany pamiatok. Vyšli jej viaceré knihy s témou bratislavských umelcov a pamiatok, ktoré upozorňovali na hodnoty mesta Bratislavy, a stala sa prvou zanietenou bojovníčkou za zachovanie týchto architektonických a umeleckých skvostov mesta. Na základe nového výskumu je k dispozícii aj bibliografia jej prác.
Popri všetkých svojich aktivitách bola Weyde aj aktívnou účastníčkou komunitného života. Už na začiatku roka 1922 vystúpila ako prvá kunsthistorička v bratislavskom Toldyho kruhu s prednáškou na tému Antické grécke umenie a 28. októbra 1922 ako prvá prednášajúca žena vôbec v bratislavskom nemeckom vedeckom spolku Uránia. Mimoriadne aktívne sa zapájala aj do spolkového života Bratislavského umeleckého spolku, v roku 1928 sa stala prvou predsedníčkou bratislavskej filiálky Medzinárodného zväzu priateľov mladých dievčat (Fédération internationale des amies de la jeune fille), ktorý založili v roku 1877 v švajčiarskom meste Neuchâtel s cieľom chrániť mladé ženy na cestách pred sexuálnym zneužívaním.
Keďže ani po piatich rokoch pôsobenia v bratislavskom Mestskom múzeu Weyde nedostala stále miesto a z mizerného platu sa nedokázala uživiť, odišla študovať reštaurátorstvo do nemeckého Halle, kde sa 9. decembra 1929 vydala za Fritza Lewekeho a rozhodla sa venovať predovšetkým rodine. Svoju životnú dráhu charakterizovala svojím príznačným svojským humorom ako cestu modrej pančuchy ku gazdinej, resp. ako púť od Atény k Hére.
