Tekuté piesky

Výstava Tekuté piesky predstavuje generačne širšie rozloženú líniu špecifického tvorivého prístupu k fotografii, kde je evidentná tak jej principiálna blízkosť s inými vizuálnymi médiami, ako i ohromujúca formálna vzdialenosť, ale predovšetkým veľká estetická, výrazová i obsahová synergia vychádzajúca z takýchto intermediálnych spojení. Mimoriadny dôraz je často kladený na budovanie obrazového priestoru, ktorý akoby odkazoval na postupy renesančných či iných klasických maliarov. Využívajú napätie vychádzajúce z asociatívneho spájania takmer nespojiteľného. Opierajú sa o akési kolektívne vedomie univerzálnych komunikačných kódov a zároveň o individuálnu skúsenosť jednotlivca, ktorá výsledný obsah obrazov vždy jedinečne posunie.

Upriamuje pozornosť často na osobný naratív a na skutočne esenciálne hodnoty ľudského bytia: láska, dôvera, blízkosť a priateľstvo. Vychádza pritom zo žitej a videnej reality, jej stavebné obrazové kamene však prekopáva prostredníctvom média fotografie do nových, významovo ambivalentnejších, teda i komplexnejších schém.

\

Vnáša do kontextu súčasnej európskej dokumentárnej tvorby mimoriadne dôležité obsahové i formálne podnety. Rozširuje vlastné fotografické prístupy o režisérske stratégie, používa svojrázny humor hraničiaci s asociatívnou iróniou. Rôzne aspekty kultúrnej, spoločenskej i politickej absurdity aranžuje do kulisových obrazových schém, ale zároveň ich aj prirodzene nachádza v realite.

\

Pracuje s fotografickým médiom komplexne, otvorene a priepustne. Snaží sa o jeho neustále prerastanie s objektom, inštaláciou i performanciou tak, aby vniesla do svojich obrazov čo najplastickejšiu, a zároveň čo najambivalentnejšiu stopu jej vlastného prežívania každodennosti.

\

Tvorba všetkých troch autorov v poslednej dobe krúži okolo nedávno prežitej, bolestnej alebo inak zraňujúcej a zcitlivujúcej osobnej skúsenosti, ktorá výrazne vychýlila ich doterajšie vnímanie sveta i samých seba. Bolesť (či už psychická, alebo fyzická) súvisí s našimi osobnými životmi, ale aj so spoločenským priestorom a časom, v ktorom sú tieto životy situované. Dať bolesti zmysel je jednou z najprirodzenejších túžob človeka a ľudská tvorba je jednou z možností, ako s ňou rozvinúť konštruktívny, nadindividuálny rozhovor.

Vo svojich prioritách nadväzuje na základný fundament tvorby významnej slovenskej fotografky Miloty Havránkovej, ktorá prostredníctvom tohto média sústavne a presvedčene demonštruje vlastný nekompromisný postoj k otázkam vnútornej umeleckej slobody.

Nadácia podporuje tvorbu, kurátorskú i výstavnú činnosť najmladších generácií a prispieva tak k chápaniu média fotografie ako komplexného, dynamicky sa rozvíjajúceho vizuálneho jazyka, komunikujúceho základné otázky nášho poznania a bytia.