Rozhovor s Miroslavom Cipárom

➤ Kedy presne vzniklo logo pre Galériu mesta Bratislavy a čo má táto inštitúcia spoločné s Mestskou galériou?

Predchodcom Galérie mesta Bratislavy bola Mestská galéria. Jednu zo svojich výstavných siení mala aj na prízemí v Primaciálnom paláci, kde sme chodili na výstavy. V šesťdesiatom štvrtom si tam pamätám výstavu Milana Paštéku aj výstavu Klubu grafikov, teda nášho združenia. Vstup do priestorov bol bezbariérový, priamo z ulice. Pre Mestskú galériu, ktorá vznikla v roku 1961, som urobil prvé logo. V tom čase boli logá robené veľmi jednoduchým, povedal by som primitívnym spôsobom. Neviem, prečo práve mňa na túto prácu oslovili, možno som bol jediný, kto mal odvahu niečo také robiť. No a potom, po tých desiatich rokoch alebo koľkých, keď sa Mestská galéria premenovala v roku 1971 na Galériu mesta Bratislavy, bolo treba urobiť logo nové.

➤ To logo sprevádza galériu až do súčasnosti.

Áno, zažilo prvého riaditeľa Medveckého, aj jeho nástupcu Jankovského aj Jančára.

➤ Keď už spomíname tie mená, nemali by sme zabudnúť na Fedora Krišku, ktorý bol medzi rokmi 1993 – 1996 poverený vedením galérie.

Keď povieš Kriška, tak pre mňa je to zosobnenie galérie. Za akýchkoľvek podmienok, za akéhokoľvek riaditeľa si robil svoju prácu a popritom budoval galériu. Fedor patril do rodiny Clementisovcov, bol synovcom Vladimíra Clementisa, a tým pádom nemal dobrý kádrový posudok a zo školy ho vyhodili v poslednom ročníku. Nemohol doštudovať kunsthistóriu, čo bolo pre neho osobne veľmi trpké. Do galérie nastúpil niekedy v šesťdesiatom treťom a zostal v nej takmer 40 rokov. Bol mimoriadne zaujímavý človek, veľa čítal, najmä prózu, vyznal sa v nej, mal dobrý vkus. To všetko, ten jeho prehľad a sčítanosť, sa prejavilo v textoch, čo neboli typicky kunsthistorické, ktoré bývajú často nezrozumiteľné, obyčajné, suché a otravné. Jeho texty si si chcel prečítať na jedno posedenie. Bolo z nich cítiť to zázemie v prečítanej krásnej literatúre, čo napokon ocenili aj jeho kolegovia kunsthistorici. Keď v roku 2011 zomrel, nad jeho rakvou som povedal, že to, že sme outsideri, je veľmi vzácny kapitál pre budúcnosť. Pre mňa Fedor Kriška rovná sa Galéria mesta Bratislavy.

➤ Ako je vôbec možné, že ho v galérii napriek tomu rodinnému zázemiu trpeli?

Každý vedel: „Ahá, to je ten potrestaný, ktorý mal zlý kádrový posudok. Ten, ktorý nesmie…“ To boli také časy, keď sa to úplne bežne ešte držalo, že boli takí ľudia, ktorí boli odpísaní, ktorí nemohli, a to bolo také prekliatie na celý život. Niektorí ľudia na to trpeli tak, že to neuniesli, že sa potom zmenili. To boli také príbehy. Však napokon aj príbeh takého Dominika Tatarku. Kriška sa nemenil.

➤ Vy ste sa s Kriškom spoznali veľmi mladí, ako 30-roční…

Áno, ešte predtým, ako nastúpil do galérie. Boli sme jedna generácia, chodili sme do rovnakých klubov, vinární, pod viechu. Nebolo nás až tak veľa, aby sme sa niekde nestretli, nezoznámili. Nás napríklad do ročníka na VŠVU nastupovalo dvanásť ľudí na všetky odbory. Dvanásť ľudí! To znamená aj sochári, aj reštaurátori, všetci. Čiže dvanásť ľudí to ľahko spoznáš ten prírastok, keď príde.

➤ Je historka, že logo pre GMB vzniklo až na štrnásty krát pravdivá?

Fedor Kriška rád spomínal moje nekonečné prerábanie loga pre GMB. Až na trinásty, štrnásty krát odsúhlasili finálnu verziu. Žiaľ, nemám tieto moje verzie zaarchivované, ale ako sa poznám, asi som všetky zničil a zahodil. Asi nestáli za nič.

➤ Mal si vôbec chuť urobiť ten štrnásty návrh, keď ti trinásty krát povedali, že už si to neprosia? Nemal si chuť im povedať, že viete čo, už ďakujem, oslovte niekoho iného?

To neustále prichádzanie s novou a novou podobou súviselo s mojou nespokojnosťou, nie s názorom objednávateľa. Keďže som nebol spokojný ja, tak som stále vymýšľal nové a nové verzie. Aj pri iných zákazkách sa mi stávalo, že aj po odsúhlasení a uvedení do praxe som niekedy ešte stále vymýšľal ďalšiu podobu grafickej značky… Ja som všeobecne veľmi nespokojný autor sám so sebou.

XXXXX Som rád, že som súčasťou príbehu tejto galérie. Doba, v ktorej vznikla a snažila sa etablovať, vo všeobecnosti nepriala aktivitám nového umenia, novej mladej generácie. Chvíľu trvalo, kým sa narušila úplná dominancia národnej galérie, ktorá už v tom období mala svoju tradíciu, lebo vznikla tesne po vojne. MG respektíve GMB už prišla do tohto obsadeného priestoru. Na druhej strane to bolo pre mňa, mladého začínajúceho autora, priaznivé obdobie.

➤ V knihe Vladislava Rostoku je výborné hodnotenie loga pre GMB. Píše o ňom, že je jedno z najkrajších vytvorených pre galériu vôbec. A má na mysli celosvetové meradlo. Čo na to hovoríš? Ako to vnímaš s odstupom času, predsa len tá značka má už pár rokov...

Povzbudzujúce hodnotenie od odborníka, ktorý veciam rozumie, vždy poteší. Verím, že to nehovorí ako prehnanú osobnú lichôtku. Pri mnohých mojich starších prácach stále cítim silné zadosťučinenie. Teší ma, keď vidím napríklad, že moje logo pre Slovenskú národnú galériu, aj napriek tomu, že boli isté tendencie na jeho zmenu či redizjan, funguje v pôvodnej koncepcii dodnes. Neviem posúdiť, či sú tie logá najkrajšie, ani nechcem súperiť o nejaké prvenstvo či umiestnenie v rebríčku. Keď vznikala značka pre GMB, vznikali aj ďalšie pre dôležité, povedzme národné kultúrne inštitúcie. Čestmír Pechar napríklad vytvoril logo pre Slovenské národné divadlo. Na rozdiel od mojich značiek pre GMB či SNG, v ktorých absentujú akákoľvek popisné pripomienky či grafický prvok odkazujúci na to, že ide o kultúrne či národné, mestské inštitúcie, je v jeho logu lipová ratolesť ako symbol Československa. Z tejto perspektívy možno moja graficky čistá a od naratívu oslobodená práca pôsobí akosi nadčasovo, a aj preto asi prežila až do súčasnosti. Netreba ju nijako meniť, funguje dodnes, rovnocenne s inými prvkami, ktoré galérie prezentujú, tvoria (architektúra a dizajn).

➤ Povedal si ešte, že to logo vzniklo v priaznivom období, to ma veľmi zaujalo. Prečo máš ten dojem, prečo to bolo priaznivé obdobie a ako by si ho definoval?

Vidím to v širšom časovom oblúku. Začína sa to pre mňa koncom vojny, nasleduje zabrzdenie v štyridsiatom ôsmom, to je zlom, ktorý priniesol politické zošraubovanie, tieseň, ktorú určil komunistický, stranícky tlak. V päťdesiatom treťom zomierajú kľúčoví „papaláši“, a tým sa tlak trochu poľavil, akoby sa začali veci otvárať. Človek vystupuje na Mount Everest, je inaugurovaná britská kráľovná, vznikajú základné inštitúcie ako NATO, začína intenzívna medzinárodná spolupráca. V našom prostredí musím spomenúť menovú aj školskú reformu. Všetko to určuje náladu v spoločnosti. V päťdesiatom šiestom začínajú u našich susedov v Poľsku, Maďarsku národné vzbury. A už chýba len kúsok a sme v rokoch šesťdesiatych, ktoré sú charakteristické vznikom kultúrnych inštitúcií, ktoré vznikali ako huby po daždi. Festivaly, konferencie, výstavy atď. A my sme vtedy boli akurát na škole, keď sa to všetko dialo. A dialo sa to nielen tam vonku, ale aj v našich, vtedy mladých hlavách. Sedeli sme po večeroch v knižnici VŠVU a z časopisov si vypisovali kontakty, obkresľovali veci, čo nás vzrušovali. Začali sme pochybovať o pravdách, ktoré nás na škole učili, o základných poznatkoch, ktoré nám odovzdávali akademické autority. A celé „priaznivé obdobie“ skončilo v šesťdesiatom ôsmom roku. Príliš krátko to nadýchnutie trvalo, aby sa stihlo niečo dokončiť, ale na uvedomenie to stačilo. Ľudia, ktorí boli tým obdobím inšpirovaní, sa prejavili v osemdesiatom deviatom ako prví.

➤ No vedeli, o čo ide. Vedeli ste, že o čo ide?

Preto, lebo sme vedeli, že kde je ten pes zakopaný.

📷 Fotografie Miroslava Cipára: Juraj Špaček, Štefan Cipár