Od úsvitu do súmraku

Rozhovor s Katarínou Poliačikovou

Rozprávame sa na trajektórii Bratislava – Praha – Lisabon, ktorú Katarína Poliačiková absolvovala v závere roka 2021, kým sa jej autorská kniha Deň rodí v jednej z bratislavských tlačiarní.
Kniha Deň, foto Adam Šakový
Kniha Deň, foto Adam Šakový
Zuzana Bodnárová: Kniha Deň vzniká k 60. inštitucionálnemu výročiu Galérie mesta Bratislavy. Výsledkom nie je odborná publikácia ani tematický katalóg, skôr je to osobná kontemplácia v priestore dvoch palácov, ktoré dnes galéria obýva. Môžeš opísať cestu či proces, akým vznikol koncept knihy?
Katarína Poliačiková: Ako to v mojej tvorbe často býva, proces za týmto projektom bol veľmi dlhý, aby nakoniec smeroval k pomerne minimalistickému výsledku. Niekedy na jeseň roku 2020 prišlo oslovenie zo strany galérie. Zadanie bolo rámcované pomerne voľne: vytvoriť sériu fotografií a textov, ktoré sa budú nejakým spôsobom dotýkať GMB. Veľmi som sa tomu potešila. Mala som za sebou pomerne čerstvú skúsenosť s výstavou Souvenirs of Fire, ktorú som realizovala pre prírodovedné múzeum v Lisabone. A tam som sa nadchla pre bádanie v archívoch, pre orálnu históriu a vyťahovanie zabudnutých príbehov na svetlo.
ZB: Mala si od začiatku nejaké záchytné body, o ktoré si sa opierala?
KP: Čím viac som sa ponárala do témy, tým viac som si uvedomovala, aké náročné to vlastne je. Bola to v podstate moja úplne prvá „commission work“ tohto typu. Rozmýšľala som, či je vôbec možné pristúpiť k tomu z osobnej perspektívy, ako vo svojej tvorbe zvyknem, a popritom sa stretnúť niekde na polceste s očakávaniami alebo so zadaním. Od začiatku som sa pokúšala o zdanlivo nemožné prepojenie intimity a inštitúcie v rôznych zmysloch. Osobného a verejného.
Z procesu: záznamy presných časov a miest jednotlivých analógových záberov, foto Katarína Poliačiková
Z procesu: záznamy presných časov a miest jednotlivých analógových záberov, foto Katarína Poliačiková
ZB: Čo tvorí prepojenie celého projektu?
KP: Keď som začala výskum v GMB, moje myšlienky sa rozbiehali rôznymi smermi, nachádzala som zaujímavé fragmenty, ale stále som čakala na „veľký príbeh“, podobný, okolo akého som vystavala môj lisabonský projekt (poznámka: bol to požiar, ktorý v roku 1978 zničil veľkú časť múzea).
Dlho som sa tejto myšlienky nechcela vzdať, až u mňa nastal moment určitej tvorivej paralýzy, bloku. A vtedy som si uvedomila, že tu v Bratislave je to iný príbeh, a že k tomu projektu musím pristúpiť inak. Skromnejšie, pomalšie.
Dôležitými momentmi pri postupnom formovaní môjho diela boli rozhovory s kurátorkou projektu Zuzanou Jakalovou, ktoré sme v procese viedli. Zuzaninou túžbou bolo, aby Krehký archív, ako sme celkový projekt k 60. výročiu nazvali, staval na nehierarchickej pozornosti voči galérii, na vnímaní všetkých jej vrstiev a príbehov ako rovnocenných. Boli sme obe od začiatku naladené na túto líniu uvažovania.
Počas niekoľkých mesiacov sa mi v hlave postupne spájalo to, na čo som v procese natrafila: rôzne jemné stopy, fakty o galérii, ktoré ma v rámci výskumu zaujali. Formálny rámec bol jasný, tvorilo ho médium knihy. Potrebovala som však tomu celému dať aj nejaký obsahový koncept, niečo, čo by tieto útržky vtiahlo do jedného svojbytného celku.
A tým sa stal deň ako úplne bazálna merná jednotka nášho času. Deň od úsvitu do súmraku. A toto rozhodnutie priamo súviselo s intimitou, ktorú som už spomenula: deň ako veľmi malá, jemná stopa na časovej línii, práve v kontraste s dekádami, výročiami, so storočiami… a s inými veľkolepými blokmi osobného či historického času. Rozhodla som sa, že budem fotografovať priestory GMB počas jedného dňa, pričom začnem a skončím v rovnakom bode. A že tieto fotografie budú mapovať nielen verejné, ale aj bežne skryté, administratívne priestory palácov. Aby čitateľ/-ka mohli pomyselne listovať nielen v čase, ale tiež sa plynule – i keď len mysľou – pohybovať v priestore takým spôsobom, ako sa im vo fyzickej galérii nikdy nepodarí.
Ďalším určujúcim momentom bola moja spomienka na jedno neskoré popoludnie vo varšavskom prírodovednom múzeu, ktoré som navštívila pred pár rokmi. Ako sa mi často stáva, „zabudla“ som sa vtedy pri expozícii minerálov, až som prešvihla záverečnú. A zrazu som sa ocitla v akoby úplne inom priestore. Nikto nezaregistroval, že som z múzea neodišla, a mne sa otvoril pohľad na tú banálnu a zároveň intímnu a čarovnú tvár inštitúcie. Videla som, ako sa všade upratuje, ako sa okolo kostier dinosaurov vlnia káble od vysávačov. Úplne ma tá scéna uhranula. Spravila som vtedy zopár záberov na čiernobiely film a tieto fotky ležali roky v mojom archíve. Vedela som, že to môže byť začiatok niečoho, ale tam to skončilo.
A tak sa stalo, že som v projekte Deň, o sedem rokov neskôr, mohla túto fascináciu úplne rozvinúť.
Fotografie na začiatku a na konci knihy totiž vznikali v časoch dňa, keď je galéria oficiálne zatvorená.
Kniha Deň, foto Katarína Poliačiková
Kniha Deň, foto Katarína Poliačiková
ZB: „Veľkým príbehom“ knihy Deň sa teda pre teba stala každodennosť. V kontexte aktuálnych „trendov“ je možné hovoriť, že aj veľké dejiny, veľké inštitúcie a umenie vo všeobecnosti objavujú každodennosť, ale aj s ňou spojené a prepojené činnosti, ako je starostlivosť, rutina, introspekcia, a vôbec záujem o neoficiálne, okrajové, zabudnuté, opomenuté? Vnímaš to podobne? Prípadne čomu tento záujem pripisuješ? Má posledných viac ako 20 mesiacov, ktoré prežívame v globálnej pandémii, na to nejaký vplyv?
KP: Všímam si, že začíname čoraz viac uplatňovať holistické uvažovanie o veciach a javoch, či ide o telo, zdravie, vzťahy, prácu, ekológiu… Postupne začíname byť schopní – i keď stále asi ide o menšiu časť spoločnosti – vnímať to, ako komplexne fungujú rôzne prostredia, organizmy, inštitúcie, a akú dôležitú úlohu v tom celom zohrávajú tie doteraz prehliadané časti celku. Vidíme, ako sa veľké naratívy v konečnom dôsledku skladajú z individuálnych príbehov.
V mojej osobnej línii je záujem o každodennosť a osobné príbehy tým, čo spája moje diela asi takmer od začiatku tvorby, štúdia. V publikácii Deň som len pokračovala v jej rozvíjaní. A potom tu ešte intenzívne vnímam stále rastúcu potrebu počuť konkrétne príbehy. Sme zahltení správami o katastrofách, veľké čísla obetí nás už nechávajú chladnými, je to také všeobecné otupenie. Potrebujeme byť schopní znova precítiť, čo sa okolo nás deje, a to, myslím, dokážeme iba cez tie konkrétne, malé príbehy. Lebo potrebujeme takú mierku udalostí, ktorú dokážeme vnímať, vztiahnuť sa k nej. Je úplne iné, keď počuješ v správach, že niekde v Austrálii zhorela veľká časť buša, a keď počúvaš konkrétnu osobu rozprávať o tom, ako počas udalosti prišla o domov, ktorý pre ňu znamenal všetko. Súhlasím s tebou, že pandémia toto celé vypointovala, pretože sa odhalila krehkosť rôznych systémov, v ktorých fungujeme. A zároveň sa obnažila komplexnosť vzťahov, ktoré ich tvoria. Takto vystúpilo na povrch aj to, čo bolo doteraz prehliadané, ale esenciálne. Napríklad téma starostlivosti.
Vrátim sa ešte raz k lisabonskému múzeu – ten veľký príbeh ohňa, teda jeho oficiálny naratív, ktorý sa časom usadil, hovorí o pokorení vtedy na európskej úrovni veľmi uznávanej inštitúcie. Hovorí o strate (aj koloniálnych) zbierok, ktoré mali nevyčísliteľnú hodnotu. Počas môjho výskumu som zistila, že ten oheň tam ešte stále pomyselne „tlie“ a pretrváva vo forme akejsi traumy. Ale potom je tu i ten neoficiálny príbeh požiaru, o ktorom sa veľmi nehovorí. Práve o tom som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí udalosť zažili a vyrovnávali sa s jej následkami, osobne i profesijne. A zistila som, že súčasťou tohto príbehu je aj veľká – dá sa to nazvať až – katarzia inštitúcie, ktorá bola po tejto nešťastnej udalosti postavená pred rôzne otázky týkajúce sa ďalšieho smerovania. Nakoniec to bol požiar, ktorý doslova otvoril nové cesty a umožnil, aby sa múzeum viac sprístupnilo verejnosti. Počas rokov, ktoré nasledovali, totiž spravila inštitúcia obrovský krok dopredu, začali v provizórnych podmienkach organizovať programy pre verejnosť atď. Aj v tomto lisabonskom príbehu je silne zastúpená vrstva starostlivosti cez intenzívnu snahu samotných zamestnancov, ktorí takmer dva roky po požiari zachraňovali pozostatky zbierok a dávali dokopy priestory. Na to všetko sa takmer zabudlo. Súčasné vedenie múzea pritom túto udalosť bagatelizuje, hovoriac, že je to zanedbateľná vec, o ktorej by sa už malo prestať hovoriť.
ZB: Dnes sa už príbeh očakáva od dobrej literatúry, ale aj od komerčnej reklamy…
KP: Príbeh je silný nástroj a súčasťou každého príbehu je aj moc. A tou disponuje ten, kto príbeh rozpráva. Mať kontrolu nad príbehom znamená mať moc nad tým, ako sú vnímané udalosti zvonka. Ale minulosť a jej príbehy sú vždy veľmi komplexné, neexistuje len jedna perspektíva, a mne sa zdá, že vzrastá záujem o to, pozrieť sa ďalej, odhaliť to, čo stojí za oficiálnymi naratívmi. A toto podľa mňa začalo už pred pandémiou. Tá potom ešte viac odhalila dovtedy ťažko postrehnuteľnú prepojenosť vecí i to, ako spolu súvisíme individuálne na profesijnej či na ľudskej úrovni, a že tieto dve roviny sú tiež prepojené. Ja to vidím takto: s každodennými, individuálnymi príbehmi, ktoré majú našu „mierku“, sa dokážeme veľmi rýchlo stotožniť. A takto sa prehlbuje naša citlivosť, empatia, zvedavosť. Môžu to byť príbehy múzea, ekologickej krízy, pandémie. A tie takzvané „malé“ príbehy potrebujeme teraz viac ako kedykoľvek predtým.
ZB: Svetlo prepája celú sériu fotografií. Vieš jeho symbolickú rovinu priblížiť, vysvetliť pre teba ako autorku, ktorá s týmto fenoménom pracuje kontinuálne?
KP: Svetlo a čas ma vždy fascinovali a často sú prítomné v mojich dielach, ale neviem vysvetliť prečo. Jednoducho je to tak. Spomeniem napríklad moje video Barthes’s lover ešte z roku 2010, keď som fotografovala starý nájdený portrét ženy, zachytenej, ako si užíva slnko sediac niekde na lavičke. Ja som ten fyzický objekt čiernobielej fotky fotila v sekvenciách položený na stole pri obloku, keď ním prechádzalo reálne svetlo a fotografia menila tvar v jeho teple. Bola to vlastne taká zdvojená situácia, čas.
Kniha Deň, foto Katarína Poliačiková
Kniha Deň, foto Katarína Poliačiková
ZB: Fotografovala si na filmový materiál. V momente, keď ti na krk „dýcha“ meniace sa svetlo, to musela byť hra o čas.
KP: Mala som určený iba východiskový a konečný bod, ktorý tvorilo identické miesto. Niektoré momenty sa nedali naplánovať, vyšli dobre práve vďaka náhode. Aj keď sú koncepty mojich diel vždy pomerne jasné, vyčistené, môj prístup je zároveň intuitívny, tam som doma a dokážem sa napojiť na niečo, čo ma potom vedie. Dôležité bolo pre mňa zaznamenávanie času každého jedného záberu, presnej hodiny a minúty. Tieto informácie o čase nakoniec tvoria súčasť knihy, pri fotografiách nahradili číslovanie strán.
A potom tu bol samotný film a to, čo ponúka. Fotenie na analóg vyžaduje oveľa hlbší ponor ako digitálna fotografia, úplne inú koncentráciu a ozajstné zastavenie sa pri každom zábere. Ten deň som si veľmi užila a bolo to aj veľmi fyzické. Vstávala som veľmi skoro a vybavujem si tú veľkú únavu, ťažké nohy, keď som fotila posledné zábery v už potemnelom paláci. Medzi stláčaním spúšte som sedela, už bosá, na tom červenom koberci a vtedy som cítila intenzívne prepojenie s priestorom a so sebou samou. Bolo to fajn.
ZB: V knihe nájdeme 61 fotografií a ani nie na desiatke sa nachádza nejaký zbierkový galerijný predmet. Fotila si galériu, ale nie primárne umenie v nej. Čím ťa tie paláce najviac fascinovali?
KP: Paláce sa mi odkrývali postupne. Do priestorov som sa pravidelne vracala viac ako polroka a každou návštevou som bola schopná vidieť o niečo viac, nejaký nový detail, spôsob, akým sa hýbe svetlo. Vône a zvuky. Už som poznala ľudí, ktorí sa tam pohybovali. Vnímala som čoraz viac koexistencie historického, vznešeného a všedného. Zaujímavé, úsmevné, bizarné. Je pravda, že diela sú upozadené, objavujú sa na fotografiách, ale len ako súčasť interiérov. Vybrala som len dve, ktorým som venovala samostatné texty. Práve k týmto dvom som cítila osobnú afinitu.
Jedným z významných podnetov bol pre mňa text Zoje Droppovej o rekonštrukcii Mirbachovho paláca, ktorá sa udiala v 70. rokoch 20. storočia. Celkom podrobne tam reflektovala použité objekty a materiály. Ten text ma naviedol na uvažovanie o galérii nielen ako o zbierkotvornej inštitúcii, ale aj ako o mieste, ktoré tvorí množstvo drobnejších príbehov, koexistujúcich v naratíve jednej inštitúcie.
ZB: Sprievodné texty čerpajú informácie z odborných textov a z galerijnej faktografie. Ako sa ti podarilo prelinkovať túto informačnú linku s tvojím autorským textovým rukopisom a s nadstavbou vlastnej interpretácie?
KP: Prepájanie faktov s nejakou osobnou linkou je spôsob, akým často píšem, takže tento prístup nebol pre mňa niečo nové. Na druhej strane sa mi ten proces zdal oveľa ťažší ako bežne. Asi preto, že som texty písala v slovenčine, čo je pre mňa stále pomerne nezvyčajné, keďže mojím literárnym jazykom je angličtina. A určite aj kvôli tomu, že to zadanie prišlo zhora, a vedome či podvedome som vnímala nejaké očakávania z výsledku. Texty sa formovali postupne, z malých fragmentov. Počas fotenia som si často robila poznámky o momentoch, ktoré som popritom zažila.
Keď boli texty v takmer finálnej fáze a bola som v nich už príliš ponorená, nevedela som ako ďalej. A tu mi pomohli rozhovory s tebou o tom, ako si vnímala knihu zo strany čitateľky, a tiež konzultácie s mojou priateľkou, spisovateľkou Julianou Sokolovou. Tá ma naviedla na uvedomenie si toho, že v textoch sa objavuje niekoľko obsahových línií a že by bolo dobré si ich pomenovať a viac zdôrazniť, aby knihu držali pokope. Ako také – takmer neviditeľné – spojivo.
Kniha Deň, foto Katarína Poliačiková
Kniha Deň, foto Katarína Poliačiková
ZB: Kto je adresátom tvojej autorskej knihy?
KP: Chcela som ukázať GMB tak, aby bolo možné – aj cez moju publikáciu – začať si k nej ako človek zvonka tvoriť vzťah. Pomaly ju objavovať a chcieť vedieť/vidieť viac. Presne tak, ako som to robila ja.
ZB: Máš pocit, že po tejto skúsenosti galérii rozumieš viac?
KP: Určite áno. Teraz, keď prechádzam okolo jedného z palácov, mám úplne iný pocit… asi sa to dá nazvať blízkosť. A súčasne si uvedomujem, že som preskúmala len nejakú malú časť toho, čo všetko GMB tie desaťročia tvorí.
ZB: Vieš si predstaviť obraz galérie o takých štyridsať rokov, keď bude oslavovať okrúhlu stovku?
KP: To je ťažké. Budúcnosť sa stala zvláštnym teritóriom, je (asi nielen pre mňa) ťažké predstavovať si veci čo i len desať rokov dopredu. Ale ako prvé mi napadnú exotické galerijné rastliny a aké asi budú. Možno už budú môcť rásť priamo na nádvorí a budú sa cítiť takmer ako „doma“, ak sa nám z tejto zemepisnej šírky úplne vytratí zima.

Deň

text a autorské fotografie: Katarína Poliačiková
úvod: Katarína Trnovská, riaditeľka GMB
Vydavala Galéria mesta Bratislavy, Bratislava, 2021
grafická úprava: Janka a Palo Bálik
predajná cena: 25 Euro
distribúcia: Galéria mesta Bratislavy
ISBN: 978-80-8228-003-9
Tento projekt finančne podporil Bratislavský samosprávny kraj.
Kniha vychádza v slovenskej a v anglickej jazykovej mutácii.
Kniha Deň, foto Adam Šakový
Kniha Deň, foto Adam Šakový
Kniha Deň, foto Adam Šakový
Kniha Deň, foto Adam Šakový