Oči dokorán pre Prešporok

Fotoateliér Kozics bol najznámejší v Hornom Uhorsku. Pôsobil v Prešporku medzi rokmi 1851 – 1929 a podával správu o obraze mesta na Dunaji, v ktorom sa spájal vyšší kultúrny štandard s relatívne pokojným životným štýlom. Za toto obdobie mesto stihlo prejsť rôznymi zmenami, ktoré sa fotoateliéru Kozics podarilo zachytiť. Týkali sa nielen jeho názvu, ale hlavne politického významu v rámci Rakúsko-Uhorska, udalostí počas 1. svetovej vojny či spomínaného požiaru v roku 1913.

Lucia Almášiová vyštudovala vedu o výtvarnom umení na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2010 pracuje v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, od roku 2012 na poste kurátorky pre zbierku fotomédií (v rámci zbierok moderného a súčasného umenia). Získala titul PhD. na Seminári dejín umenia na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. V súčasnosti sa bližšie zaoberá fotografiou z obdobia 19. storočia, fotografickými technikami a odbornou terminológiou. Je autorkou štúdií v domácich výstavných katalógoch a domácich i zahraničných zborníkoch: Renesancia fotografie 19. storočia (2014), Dve krajiny (2014), Svetlo na hrane (2014), Domáce a európske súvislosti biedermeiera (2015), Poklady Židovského múzea v Prešove I a II (2019, 2020), Zaostrené na krásu, Karol Kállay (2019), Paris Monuments and Possibilities of their Interpretation (2021), From Amateur Social Criticism to Institutional Art. Inter-war Slovak Social Photography and its Post-war Reflections a ďalšie.

Skúsme si v krátkosti povedať niečo politickom význame mesta Prešporok v čase, keď zakladateľ Ede Kozics otvoril ateliér, a skúsme to porovnať s obdobím, keď sa jeho pôsobenie končí.

V 50. rokoch 19. storočia, keď sa otvoril ateliér Kozics, už mal Prešporok svoje najlepšie roky za sebou. Len na pripomenutie, v roku 1563 sa tu konala prvá korunovácia a odvtedy Prešporok fungoval ako hlavné mesto Uhorska. Nachádzali sa tu významné úrady, korunovačné klenoty a politicky malo mesto veľmi silný štatút. Toto sa postupne menilo, keď sa v roku 1783 úrady aj korunovačné klenoty presunuli do Budína a Viedne. Posledná korunovácia sa uskutočnila v roku 1830. Toto spôsobilo, že mesto prišlo o štatút hlavného mesta a celkovo stratilo svoj politický význam, no hospodársky sa začalo vzmáhať. Začalo sa orientovať na priemysel, čomu významné pomohla parníková doprava po Dunaji, ktorá mala zástavky aj v Prešporku. Vzmáhala sa plynáreň, ale aj viaceré fabriky na výrobu rôznych produktov, ktoré sa vyvážali do celého Uhorska aj ďalej do sveta. Takže v čase, keď Kozics starší zakladal svoj ateliér, bol Prešporok skôr na pomedzí. Aj keď postupne sa práve ateliér stal svedkom jeho hospodárskeho a spoločenského rastu, silnejúcu pozíciu Pešti a Budína v Uhorsku už Prešporok nikdy nedohnal.

[ Čo čítať, počúvať, pozerať a kam ísť? Aktivujte si High Five, piatkový newsletter Denníka N s tipmi z popkultúry a umenia. ] Aké národnosti tu vtedy žili?

Prešporok bol známy tým, že bol mestom viacerých jazykov. Boli tu občania nemeckej národnosti, uhorskej, dnes by sme povedali maďarskej, boli tu Slováci a silne zastúpená židovská menšina alebo, inak povedané, ľudia židovského vierovyznania. Zároveň to bolo mesto, cez ktoré prúdilo veľké množstvo ďalších cudzincov vrátane umelcov.

Autorom fotografie požiaru podhradia je Ede Kozics mladší, syn zakladateľa ateliéru. Kto v ateliéri počas jeho existencie pôsobil a kto ho viedol?

Úplne najstaršiu zmienku o fungovaní ateliéru som našla z roku 1851 v novinách, kde bolo napísané Kozics a spoločník. To znamená, že v počiatku mal Kozics spoločníka, ale bohužiaľ nevieme koho. Ateliér si založil na okraji mesta. V nasledujúcich rokoch figuruje už len jeho meno, pričom mu pravdepodobne pomáhala manželka, s ktorou bol od roku 1855. Od roku 1859 sa objavuje v názve aj meno maliara Bayera. Ateliér sa volal Kozics a Bayer, ale táto spolupráca bola opäť prerušená a od určitého času už funguje len sám. Zakladateľ náhle zomiera v roku 1874. Ateliér to našťastie prežil, pretože Kozicsa vo vedení vystriedala jeho manželka, ktorá bola zorientovaná vo fungovaní, aj keď navonok jej meno nikde nefigurovalo. Dokázala ateliér potiahnuť až dovtedy, kým ju okolo roku 1900 vystriedal syn Ede Kozics. V tom čase bolo pomerne bežné, že ateliér viedla vdova po zakladateľovi, aj keď sa jej meno v názve neobjavilo.

Aké miesto mala fotografia vo vtedajšej spoločnosti? Bolo lukratívne vlastniť fotografický ateliér?

Áno, bolo to prestížne, ale ekonomický veľmi náročné. Najväčší boom portrétnej fotografie zaznamenávame asi v 60. rokoch 19. storočia. Súvisí to s tým, že materiály na vytváranie fotografií boli pomerne dostupné, čo umožnilo vytvárať ich rýchlo a lacno. V 70. rokoch už hovoríme o kríze portrétnej fotografie. Pokiaľ fotografi nenašli ďalšie zdroje príjmov, iné fotografické témy, tak rýchlo zanikali. Z adresárov, kde boli vedené dobové ateliéry, môžeme dobre vidieť, že mnohé fungovali rok-dva, niekedy päť rokov, veľmi výnimočne desať, ale potom zanikli. Jedine ateliér Kozics fungoval nepretržite od roku 1851 do začiatku 30. rokov 20. storočia.

Akým témam sa ateliér venoval ?

Kozics starší začínal s ponukou portrétnych fotografií. Tie mali veľmi rôznu formu. Najskôr to boli pannotypie, čo bola fotografia na plátne, alebo chromotypie, čo boli farebné fotografie skladané z niekoľkých vrstiev. Chromotypie pôsobili veľmi realistickým dojmom a hrdili sa tým, že by mali byť neobyčajne trvácne. Čo sa nakoniec ukázalo ako pravda, lebo dodnes tie fotografie vyzerajú veľmi dobre. Boli ručne kolorované, farebná fotografia, ako ju poznáme dnes, neexistovala.

Začiatkom 60. rokov 19. storočia si ateliér do portfólia pridal albumínové vizitkové maloformátové portréty i fotografie s témou mesta a okolia, ktoré predával ako spomienkové lístky pre priateľov a známych. Bol to suvenír, pamiatka z mesta Prešporok. Tým nám zároveň urobil službu, lebo vďaka tomu vieme, ako mesto v tom období vyzeralo. Toto sú dva hlavné žánre alebo témy, ktorým sa venovali. Popritom sa Kozics starší súkromne zaujímal o prírodné štúdie. Fotografoval stromy a pravdepodobne isté svetelné odtlačky prírodnín, o tejto aktivite však máme len stručné zmienky. Diela sa nám bohužiaľ nezachovali a vieme len odhadnúť, ako vyzerali, podľa podobných prác v iných zbierkach.

Po tom, ako podnik prevzala manželka a neskôr syn, vidno rozšírenie tém ateliéru. Sčasti to súviselo aj s úlohou fotografie, ktorá začínala preberať funkcie pomocného dokumentačného nástroja. Začínajú fotografovať architektúru, robili podklady pre rôzne reklamné agentúry, spolupracujú s mestskými inštitúciami. Všetky tieto aktivity pomohli ateliéru prežiť. Zo samotného portrétu by sa im to určite nepodarilo. Dôležité bolo, že boli pevnou súčasťou spoločnosti a mesto ich oslovovalo na spoluprácu.

Nemusíme vedieť dôvod vzniku každej fotografie, stačí, aby sme si vedeli urobiť predstavu o vzhľade mesta. Zároveň vidíme, ako veľmi sa rozšírilo portfólio ateliéru z nutnosti prežiť. A navyše to boli vizuálne veľmi zaujímavé snímky.

Ako z dnešného pohľadu hodnotíte ich kvalitu? Boli kvalitné?

Určite áno, čo sa týkalo kvality, bol to najznámejší ateliér v Hornom Uhorsku. Získavali rôzne ocenenia a písalo sa o nich aj v rakúskych časopisoch, čo znamená, že ateliér mal renomé. Čo sa týka technickej stránky, môžeme povedať, že robili veľmi kvalitne. Vieme to posúdiť podľa zachovaných fotiek, ktoré sú v pomerne dobrom stave. To sa stáva vtedy, keď máte procesy veľmi zručne nacvičené a spracovanie je na vysokej úrovni.

Kde sa učilo za fotografa? Predpokladám, že v Prešporku taká škola neexistovala.

Spočiatku boli všetci samoukovia, to znamená, že opakovaním prichádzali na to, ako robiť veci správne. Od 50. rokov 19. storočia sa vydávali príručky pre fotografov, väčšinou pochádzali z nemeckého prostredia. Boli v nich rady, ako postupovať pri fotografovaní, aké materiály si vyberať, ale aj recepty na prípravu chémie. Toto bola jedna možnosť a potom sa chodili učiť k starším fotografom.

Najčastejšie do Viedne, do väčších renomovanejších ateliérov, kde bývalo viac pomocníkov. Mnohokrát aj sám študent platil, aby sa mohol vyučiť. V Prešporku bolo viac ateliérov, ktoré mali svojich učňov, ale málokedy sa z nich stali plnohodnotní fotografi. Často zostávali len na pozícii retušéra alebo pomocného fotografa. O osamostatnení fotografov môžeme hovoriť až na prelome 19. a 20. storočia.

Titulná fotografia dokumentuje jednu zo zásadných udalostí v dejinách mesta – rozsiahly požiar židovskej štvrte, ktorá bola situovaná v podhradí. V máji tohto roka si pripomenieme 110. výročie tohto nešťastia. Aký je príbeh fotografie, respektíve série, z ktorej pochádza?

Áno, fotografií z tejto udalosti je niekoľko. Čo sa stalo? Údajne v nedeľné dopoludnie z malého požiaru v jednom dome pri Dóme sv. Martina vypukol obrovský požiar, ktorý sa rozšíril na budovy celého židovského podhradia. Bolo to veľké nešťastie. Aj z dnešného pohľadu je to dosť desivé, o strechy prišlo skoro celé podhradie. Keď sa podarilo požiar trochu uhasiť, prišiel Ede Kozics mladší a z hradného kopca nafotil miesto nešťastia. Zároveň išiel s fotoaparátom do uličiek, kde sa ešte pohybovali hasiči aj ľudia riešiaci, kde budú v tú noc spať, či prví zvedavci, ktorí si prišli pozrieť miesto nešťastia, a celú situáciu zachytil. Pre nás sú tieto snímky historicky dôležité, ale zaujímavé je pozorovať, ako fungovali tieto zábery aj neskôr, pretože negatívy sa používali na výrobu pohľadníc. Je vtipné, ale aj logické, že postavy, ktoré autor zachytil, sa nemohli pohnúť, aby sa snímka nerozmazala. Nechtiac pôsobili, akoby pózovali pred ruinami, a zároveň tlačiari na ne dokreslili stále šľahajúce plamene zo striech. A tak v konečnom dôsledku vyzneli veľmi bizarne. Na tomto príklade môžeme vidieť, ako dobre fungovali takéto témy z komerčného hľadiska.

V tejto súvislosti by som ešte spomenula jednu tragickú udalosť, ktorá sa udiala v roku 1879, keď v meste vyhorel Kostol sv. Alžbety. Miestna fotografka Felicia Leslauer, ktorá mala blízko ateliér, to zachytila a neskôr predávala fotografie tejto udalosti aj s dátumom nešťastia. Takže nešťastia priťahovali pozornosť a zachytávali sa nielen preto, lebo sa udiali, ale aj preto, že tieto snímky boli komerčne úspešné.

Vieme, ako sa bratislavské podhradie v roku 1913 vyrovnalo s následkami požiaru?

Áno, zdvihla sa pomerne silná vlna solidarity. Výskumníci z organizácie Bratislavské rožky hovoria až o milióne korún, ktorý sa na opravy vyzbieral. Požiar zasiahol štyritisíc ľudí a v krátkom čase sa mnohé z domov opravili, aj keď len provizórne. Žiaľ, podhradie sa už nikdy nepodarilo opraviť do pôvodnej podoby. Takže tí, ktorí mohli, poodchádzali a poslednú ranu mu dala postupná degradácia až do 60. rokov 20. storočia, keď sa usúdilo, že tie domy sú také zničené, že sa napokon zbúrali, a v súčasnosti je tam nová zástavba. Čiže po požiari sa podhradie už nikdy celkom nespamätalo. Nám zostalo pár romantických snímok, ako sa v uličkách naháňajú deti, ale v súčasnosti tam už túto atmosféru nenájdeme.

Pred vyše pol rokom sme mali k téme podhradia rozhovor s Dušanom Badom, konkrétne k časti Vydrica. Je to, samozrejme, škoda.

Z hľadiska životnej úrovne bývania a celkovo hygienického hľadiska je táto situácia asi lepšia, ale, samozrejme, táto časť mesta stratila svoju atmosféru.

Ono to bolo tak trochu geto.

Bolo to geto, ale malo svoje čaro.

Vráťme sa k fotografii. Bolo v 19. storočí technicky náročné zhotoviť fotografie v exteriéri?

Ak by sme hovorili o 60. rokoch 19. storočia, keď Ede Kozics starší zakladal ateliér, tak určite áno. Boli potrebné kolódiové sklenené negatívy, ktoré bolo treba pripraviť na mieste.

Fotograf si musel so sebou priniesť malé chemické laboratórium, stolík, celý fotoaparát a stan, do ktorého sa schoval, aby si chemikálie pripravil. Takže v praxi to znamenalo, že všetky chemikálie si musel pripraviť na mieste, rozložiť, čo si priniesol, po skončení zbaliť a ísť na inú lokalitu. Jednoduché to určite nebolo a spočiatku sa do toho ani veľa ľudí nepúšťalo. Vieme, že v Hornom Uhorsku exteriérová fotografia začínala veľmi pomaly.

Jednoduchšie to s prácou v exteriéri začalo byť zrejme až v 80. a 90. rokoch, keď fotografi mohli používať predpripravené materiály, a tak im stačilo priniesť si len fotoaparát. Veľa ľudí nevie, že až do začiatku 20. storočia sa pozitívne negatívy vyvolávali priamo na slnku. Tmavé komory a zväčšovanie sa u nás začali objavovať zrejme až v 20. storočí. Dovtedy sa priamo pod sklenený negatív s obrázkom priložil svetlocitlivý papier a vyvolal sa na slnku. Hotová fotografia sa vyvolala, ustálila, nalepila na pripravenú podložku a bolo.

Čo vieme o histórii rodiny Kozics po zániku ateliéru a o budove, v ktorej ateliér sídlil?

Nevieme toho toľko, koľko by sme chceli vedieť. Manželka Karolína zomrela v roku 1899, ateliér prebral syn Ede, ktorý umiera v roku 1933. Máme indície, že krátko pred jeho smrťou prebral ateliér niekto iný. Hovorí sa o ateliéri Boček a Valentik, ale nemáme to doložené. Sestra Ema, ktorá údajne pomáhala pri vedení ateliéru, žila v zahraničí. Po Edeho smrti pravdepodobne zasahovala do diania, ale hovorí sa, že len v zmysle, komu ateliér predať. Budova, v ktorej ateliér sídlil, bola na Hviezdoslavovom námestí (dnes je v nej veľvyslanectvo USA) a patrila rodine. Pri viacerých prestavbách domu sa rodina, resp. ateliér údajne zadlžili a nakoniec dom po vzniku Československa prešiel do vlastníctva banky, ktorá tam neskôr aj sídlila. No ani tieto majetkové pomery nám nie sú celkom jasné, pretože neskôr tam údajne sídlil aj spomínaný ateliér Boček a Valentik.

Na záver by ma zaujímalo, či ateliér prispieval aj do dennej tlače.

Toto úzko súvisí s tým, ako rýchlo sa u nás zaviedla fotomechanická tlač, ktorá sa používala pri dennej tlači. Dlho u nás fungoval v tlači drevoryt. Reprodukcie fotografií sa objavujú až v období 20. rokov 20. storočia. Ale opäť je to fáza, ktorú pri ateliéri Kozics nemáme preskúmanú. Možné to je, ale doklady o tom zatiaľ veľmi nemáme.