Oči dokorán pre obraz Rodina obchodníka Filipa Scherza

Giacomo (Jacopo, Jakab) Antonio Marastoni sa narodil 24. marca 1804 v Benátkach, kde veľmi skoro začal navštevovať miestnu umeleckú akadémiu Accademia di Belle Arti. K jeho učiteľom a vzorom patril v domácom prostredí maliar Natale Schiavoni (1777 – 1858), ktorý pôsobil ako portrétista aj v Uhorsku a najmä vo Viedni. Do Prešporka (Bratislavy) pricestoval Marastoni s rodinou v roku 1833, pôvodne si tu plánoval otvoriť aj vlastnú školu, ale v tom čase tu už bol etablovaný iný umelec, ktorý viedol maliarske kurzy – Ferdinand von Lütgendorff (1785 – 1858). Po pomerne krátkom, ale pracovne naplnenom trojročnom pobyte odišiel Marastoni do Pešti, kde sa mu podarilo etablovať sa a v roku 1846 spoluzaložiť prvú maliarsku akadémiu na území Uhorska. Do Bratislavy sa však pravidelne vracal. Zomrel v roku 1860 v Pešti.

Na základe iniciatívy maďarských inštitúcií (Budapeštianske historické múzeum, Akadémia výtvarných umení) začala v roku 2018 spolupráca s GMB s cieľom pripraviť medzinárodný výstavný projekt o Giacomovi Marastonim a jeho škole. Aj keď sa jeho realizácia v rámci pandemických udalostí presúva, galéria, ktorej úlohou bolo okrem hosťovania putovnej výstavy aj reštaurovanie jedného z najvýznamnejších exponátov projektu – rodinného portrétu rodiny Filipa Scherza –, využíva vzniknutý časový priestor na veľký a časovo náročný reštaurátorský zásah v gescii zamestnankýň galérie Mgr. art. Barbary Davidson, ArtD., a akad. mal. Anny Gregovej. Proces v histórii už druhého rereštaurovania prebieha od roku 2019 a od 9. septembra 2021 je plánovaná výstava zameraná na sprístupnenie jeho výsledkov; jednak vo forme expozície samotného zbierkového predmetu, ale aj prostredníctvom katalógu.

Obdobie biedermeiera radíme do prvej polovice 19. storočia. Ako sa vtedy žilo v Prešporku?

Vo všeobecnosti bol prelom 18. a 19. storočia veľmi turbulentný, a to nielen pre naše mesto, ale aj pre celú Európu. Súviselo to s Francúzskou revolúciou a napoleonskými vojnami, počas ktorých aj Bratislava – vtedajší Prešporok – utrpela škody. V roku 1805 prehrali vojská nášho vtedajšieho panovníka cisára Františka I. bitku pri Slavkove. Život v meste plynul v neistote, strachu a obavách, nakopili sa aj hospodárske problémy spôsobené kontinentálnou blokádou. Nemohol sem napríklad prúdiť tovar z Anglicka.

Miestna tragédia bola, že v roku 1811 vyhorel Bratislavský hrad. Aj keď stál mimo priestoru centra, výrazne to zmenilo panorámu mesta až do 20. storočia. Vtedy začali naše mesto, čo sa týka Uhorska, výrazne predbiehať Pešť a Budín. Prejavilo sa to napríklad sťahovaním centrálnych úradov do Budína. Bratislava si aj naďalej držala určitý význam. Uskutočnili sa tu zasadnutia uhorského snemu aj tri korunovácie – dvoch kráľovských manželiek a posledná bola korunovácia panovníka Ferdinanda V. za uhorského kráľa.

Menilo sa hospodárstvo, priemysel, mechanizácia. Menila sa spoločnosť. Je to obdobie rozpadu cechov, respektíve ich transformácie.

V čom sme ako mesto mali výhodu a stále ju aj máme, je blízkosť Viedne. To pomáhalo niektorým podnikom. Vyrábal sa tu napríklad hodváb, od roku 1815 sa darilo výrobe liehovín, olejov, textilu a cukru. Monopol si udržiavali obchodníci, ktorí boli členmi gildy (združenia, bratstva – pozn.) a boli veľmi konzervatívni. Medzi tých najbohatších obchodníkov, ktorých bolo v meste asi päťdesiat, patril aj Filip Scherz. Jeho rodina je vyobrazená na portréte, o ktorom sa budeme dnes rozprávať.

Prečo je portrétne maliarstvo dôležitým žánrom z historického hľadiska? Čo vieme z takéhoto typu obrazu vyčítať?

Vo všeobecnosti musíme povedať, že portrét by mal vyjadrovať duchovnú a telesnú jedinečnosť portrétovaného. A na základe tejto podoby by sme mali rozpoznať, o koho ide. Ale nemusí to tak byť. Vo výtvarnom umení poznáme širokú škálu portrétov a ich význam bol v jednotlivých kultúrach podmienený aj svetonázorom alebo náboženským presvedčením. Napríklad niektoré kultúry neportrétovali svojich členov komunity.

A panovnícky portrét?

Osobitú pozíciu v našej kultúre zaujíma panovnícky portrét, ktorý svojou prítomnosťou zastupoval samotného vladára. Tieto portréty patrili k tým najkvalitnejším a určovali módu a smer, podľa ktorých sa potom vytvárali aj portréty aristokracie a meštianstva. Prirodzene, neboli také isté, ale podstata bola veľmi podobná, úlohou bolo zdôrazniť postavenie portrétovaného. Samozrejme, boli medzi nimi rozdiely, všetko záviselo od objednávateľa, dobovej módy a od určenia portrétu.

Toto všetko prebral aj oficiálny meštiansky portrét v 19. storočí – mohol byť vytvorený buď v akademickej maniere, ktorá sa viac približovala istej dokonalosti, alebo v realistickom podaní. Všetko záviselo od skutočnosti jeho vzniku.

Skupinový portrét, ktorý je jeden z mnohých portrétnych žánrov, je asi najťažšie vytvoriť. Jednak kompozične, pretože závisí od veľkosti portrétovanej skupiny, ale aj časovo a prirodzene je aj drahší, preto sa týchto portrétov nedochovalo tak veľa ako solitérov. Pre samotného umelca je náročné zobraziť aj vzťahy, interakcie členov skupiny a význam jej jednotlivcov.

Vieme podľa dobovej módy odčítať nielen postavenie, ale aj životné poslanie portrétovaného?

Áno, aj pomocou atribútov. Rovnako ako to bolo u panovníka, jeho atribúty boli mocenské – koruna, žezlo a podobne. Aj tu by sme mali s odstupom času byť schopní povedať, že daný portrét je z 19. storočia, a vedieť ho „prečítať“. Napríklad že predmety, ktoré sú tam okrem oblečenia a šperkov, v tomto prípade listiny, musia niečo znamenať a pomôžu nám približne určiť, o akú rodinu ide.

Kto teda bola rodina Scherzovcov z nášho obrazu a aké postavenie zastávali v rámci mesta?

Ako som spomenula, Filip Scherz bol obchodníkom, jedným z najbohatších v Prešporku, Bratislave, ktorí tu vtedy mohli fungovať. Narodil sa v Šoproni, kde bol jeho otec richtárom. Absolvoval klasické vyučenie za obchodníka, ktoré vtedy zahŕňalo aj pobyt v iných mestách, a to v Kiscelli, Pápe a Rábe, až sa nakoniec dostal sem do Prešporka, kde sa stal v roku 1805 mešťanom. Prevzal obchod Jána Fridricha Saubera, nazvaný U modrej gule. Vtedy sa pre neho začala obchodnícka kariéra, a ako vieme, obchodovanie v tej dobe nebolo jednoduché. Napriek tomu sa už v roku 1815 stal členom mestského zastupiteľstva a v roku 1813 dostal majetok od panovníka za zvláštne zásluhy v obchode.

Často spomíname tento portrét ako meštiansky alebo ako portrét obchodníka. Avšak v roku v 1835, keď bol namaľovaný, už 10 rokov Filip Scherz a jeho rodina používali predikát de Vaszója. To znamená, že bol povýšený do šľachtického stavu a pár rokov predtým sa dokonca stal prísediacim bratislavského stoličného súdu. Toto všetko malo byť v diele zahrnuté. Nebol to teda len „obyčajný“ meštiansky portrét, ale skupinový portrét rodiny človeka, ktorý zastáva dôležité mestské funkcie a ktorý dosiahol vrchol vo svojom pracovnom a spoločenskom živote, ako by sme to dnes nazvali.

V ktorom odvetví podnikal?

Bol obchodníkom s rôznym tovarom. Išlo aj o exkluzívny, takzvaný špecerajný tovar, ale mal aj likérku, rôsolku, octáreň, teda niekoľko podnikov, ktoré neskôr prebrali jeho synovia. Vyrábal napríklad aj šumivé víno. Išiel cez neho tovar, ktorý odchádzal z Bratislavy do Horného Uhorska. Scherzovci boli teda aj takou medzistanicou ďalšieho presunu.

Vieme z obrazu určiť vzťahy medzi jednotlivými postavami?

Na obraze je Filip Scherz s druhou manželkou Annou, rodenou Pikl (Pickl). Traja jeho synovia sú z prvého manželstva, ostatné deti sú z druhého manželstva. Aj tu sa stalo, že nie všetky deti, ktoré sa im narodili, prežili detstvo. Chýbajú dve deti, o ktorých máme záznamy v podobe zápisov v matrike, chlapec a dievča, ostatní členovia rodiny, ktorí boli nažive, sú tu všetci zobrazení. A vzťahy? Aké vzťahy mali medzi sebou, tie sa úplne nedajú vyčítať.

Hlavou rodiny je Filip Scherz, ale takmer v strede kompozície je umiestnená postava jeho manželky, ktorá mala pravdepodobne veľa vecí „pod palcom“. Hneď za otcom stojí najstarší syn, ktorý bol katolíckym kňazom – Karol Scherz, veľmi známa postava tu v Prešporku. Na vrchole kompozície je druhý syn Johan a ten celkom vpravo, ktorý podáva otcovi nejakú listinu (vtedy sa viedla veľká listinná korešpondencia – pozn.), to je Jozef Scherz.

To je ten, ktorý prevzal otcov biznis?

Jozef s bratom študovali vo Viedni na polytechnickom ústave a neskôr, keď sa Jozef stal mešťanom, prebral otcov obchod. Aj Ján Nepomuk-Scherz dostal živnostenské oprávnenie, ale vtedy to nebolo tak, že sa obchodník orientoval len na jeden podnik. Malo to určitú dynamiku, nezaviazal sa k niečomu do konca života. Menili sa majetky, obchodovali a robili rôzne veci. Je známe, že napríklad Jozef Scherz vlastnil zbierku výtvarného umenia, ich otec mal zbierku tabatierok aj mincí, takže niektorí potomkovia sa orientovali podobným smerom.

Ďalej na obraze vidíme dcérky a celkom vľavo je mladý muž v uniforme kyrysníka, to by mal byť najstarší syn z druhého manželstva Rudolf. Dievčatá sa volali Emília, Mária, Vilhelmína, mali vtedy 20, 19 a 14 rokov. Malý chlapec za matkou je Alfréd, vtedy jedenásťročný, a dvojročné dievčatko je Ernestína, ktorá sa narodila v roku 1833. To je to najmladšie dieťa.

Bol spoločenský zvyk, že jedno dieťa z rodiny sa muselo venovať duchovnej kariére, ďalší potom dedil rodinný biznis a iný sa realizoval v armáde?

Áno, bolo to tak, rodičia deti posúvali určitým kariérnym smerom, ale stávalo sa, že niekto na to nemal predpoklady. Vtedy vznikali nepríjemné situácie, ktoré musela rodina riešiť. Na druhej strane mali Scherzovci dostatok peňazí na to, aby deti nemuseli skončiť rigidne v určenej role. Nebolo to nevyhnutne tak, že niekto z nich musel zostávať v armáde, lebo inak sa nevedel uživiť.

Koľko maliarskych osobností pôsobilo v tom čase v Bratislave?

Presné počty nevieme, lebo vtedy bolo bežné, že umelci migrovali. Pôsobili tu zväčša dočasne, napríklad u nejakého šľachtica, ktorý svoje pobyty striedal tiež. Viedeň, Pešť, Prešporok, Uhorsko všeobecne. Nedá sa teda povedať, že by prišli, nahlásili sa niekde a takto by ich bolo možné identifikovať. Ale v tom čase tu boli tri významné osobnosti, medzi ktoré patrili Jakub (Giacomo) Marastoni, Ferdinand von Lütgendorff – nemecký šľachtic, ktorý tu žil asi najdlhšie aj so svojou rodinou – a Friedrich Lieder, ktorý bol Marastoniho priateľom. Dokonca ho nasledoval do Pešti, kde potom pôsobil na škole, ktorú Marastoni založil.

Ako sa Jakub Marastoni dostal do Prešporku, aký dlhý bol jeho pobyt a čo iné namaľoval?

Pobyt nebol dlhý, ale pravidelne sa sem vracal. Ako som už spomínala, umelec nebol viazaný na jedno miesto. To súviselo už so štúdiom, lebo nie všade bola možnosť navštevovať akadémiu. Marastoni však mal to šťastie, že sa narodil v Benátkach (1804): už ako veľmi malý chlapec v šiestich rokoch začal navštevovať Akadémiu krásnych umení, Accademia di Belle Arti. Neskôr ho zaznamenávame aj v iných mestách, napríklad v Trieste. Čo je veľmi zaujímavé, stretol sa tam s mešťanom z Prešporka Karolom Hoferom, ktorého v roku 1831 portrétoval. No a postupne aj s rodinou prišiel sem. Bolo to v roku 1833 a zostal tu tri roky. Tu už vtedy pôsobil Ferdinand von Lütgendorff, s ktorým však mali priateľské vzťahy. Marastoniho hlavným cieľom bolo založiť kresliarsku, umeleckú akadémiu. Taká bola jeho ambícia. Tú sa mu však u nás nepodarilo naplniť, lebo svoju školu už mal Lütgendorff.

Nebola to však škola so svojou vlastnou budovou, skôr si takéto učenie môžeme predstaviť často v súkromných priestoroch; aj v byte učiteľa, kam žiaci chodili na vyučovanie. Za vyšším akademickým vzdelaním potom išli buď do Viedne, alebo do Nemecka. Prvá škola tohto typu v Uhorsku, ktorú spoluzaložil Marastoni, vznikla v Pešti v roku 1846.

Škola u nás bola teda prípravka?

Prípravky mohli byť aj v rámci normálnych škôl, kde bežný učiteľ učil aj kreslenie. Aj aristokrati sa mohli pripravovať, ale nebola to kariéra, ktorú by rodičia podporovali. Skôr to bola bežná zručnosť, ktorú mal vtedy ovládať každý, rovnako ako hrať na hudobnom nástroji. Maliari tak mohli plniť úlohu domáceho učiteľa.

Čo ešte môžeme povedať o tejto maľbe? Aké sú jej kvality, ktoré môžeme vyzdvihnúť?

Určite patrí medzi najzaujímavejšie a najvýnimočnejšie; už len svojimi rozmermi 192,5 × 285,5 cm bez rámu. Postavy sú namaľované v životnej či mierne nadživotnej veľkosti. Obraz bol iste veľmi drahý, ale bližšie informácie o jeho vzniku zatiaľ nemáme. O čom vieme, je fakt, že keď ho Marastoni namaľoval, v miestnom periodiku Pressburger Zeitung vyšiel stĺpček s oznamom, že portrét významnej rodiny (nebolo uvedené ktorej) si môžu obyvatelia prísť pozrieť spolu s ostatnými dielami autora do jeho ateliéra v pálffyovských záhradách.

Verejnosti teda umožnili prísť si tento portrét pozrieť. To znamená, že v Marastoniho práci bol veľmi významný, radíme ho na vrchol jeho tvorby. V roku 2015 bol vystavený v Slovenskej národnej galérii na výstave Biedermeier ako jeden z top zbierkových predmetov. Samozrejme, už má svoj vek, ktorý sa na ňom podpísal. Keď nás v roku 2018 oslovili kolegovia z Budapešti, že by chceli urobiť veľkú výstavu Marastoniho, prišla prirodzene reč aj na tento obraz, bez ktorého túto putovnú výstavu nechcú robiť. Moje kolegyne z galérie Barbara Davidson a Anna Gregová sa ho podujali rereštaurovať, teda opäť obnoviť, keďže už predtým reštaurovaný bol.

Veľmi dúfam, že tento projekt sa uskutoční a obraz sa objaví v širšom kontexte Marastoniho diel, ale aj diel jeho učiteľov a žiakov. Výsledky reštaurovania by sme mali vidieť 9. septembra v Galérii mesta Bratislavy, kde by mala byť komorná výstava k tejto téme.