Oči dokorán pre Never Ground

Galéria mesta Bratislavy otvorila 12. marca v podzemných priestoroch Pálffyho paláca jej výstavu s rovnomerným názvom v kurátorskej koncepcii Lýdie Pribišovej. „Hlavné inšpirácie v mojej praxi prichádzajú z prírodných vied a z fantastiky,“ hovorí umelkyňa v podcaste Oči dokorán.

➤ V dnešnej dobe, keď sa z hľadiska ekológie často skloňuje budúcnosť planéty, sa čoraz viac upriamuje pozornosť na ekosystémy, ktoré sú z veľkej časti neprebádané, ako dno oceánov či život pod povrchom Zeme. Vaše video Never Ground ↗ ide pod povrch našej planéty, do jaskynných systémov. Prečo je pre vás dôležité rozprávať o týchto svetoch?

Jednou z prvotných inšpirácií pre toto video a projekt bola kniha od talianskeho speleológa Francesca Saura, ktorá sa volá Il continente buio. Dá sa to preložiť ako Temný kontinent a je to pomenovanie speleológov pre celú sieť jaskynných systémov, či už prebádaných, alebo neprebádaných. Dohromady je táto sieť taká veľká a v niektorých častiach aj navzájom prepojená, že sa o nej metaforicky dá hovoriť ako o paralelnom podzemnom kontinente v rámci našej planéty. Preto ho nazývajú temný kontinent.

V tejto knihe Sauro rozprával okrem iného aj o tom, ako v rámci výskumov jaskyne Imawari Yeuta, ktorú objavili v Tepuy (pozn. stolové hory) pred niekoľkými rokmi, našli v tomto uzavretom jaskynnom systéme organizmy, ktoré sa vyvinuli bez kontaktu s vonkajším prostredím. Teda ako formy života sú jedinečné a stále neprebádané. Čo ma veľmi zaujalo.

➤ Vaše video pôsobí veľmi poeticky, predchádzala mu však spolupráca s výskumníkmi z rôznych oblastí. Vy ste spomenuli jaskyniarov, ale tých vedcov alebo vedeckých oblastí, o ktoré sa opierate, je viac. O aké výskumy teda presne ide?

Výskumu organizmov, ktoré sa vyvinuli v extrémnych prostrediach, sa venuje biológia extrémnych prostredí, ide o takzvané extrémofily. My sme sa v rámci tohto projektu dostali do kontaktu s jednou skupinou, ktorá sa venuje práve výskumu biológie v extrémnych prostrediach.

Ich výskum je zameraný na analog sites, čo sú na zemi také zvláštne prostredia. Napríklad chemickým zložením pôdy sú skôr príbuzné tomu, čo je mimo zeme. Pre mňa je tento koncept absolútne fascinujúci.

Rovnako sme mali kontakt s astrobiológmi a s jedným vedcom, ktorý sa venuje výskumu ľadovcov, a to aj v rámci solárneho systému, teda našej slnečnej sústavy. V rámci projektu mi ide o konceptuálne prepojenie všetkých oblastí.

➤ Je pre vás príťažlivé prepájanie vedeckých disciplín a umenia?

Ja som odjakživa čítala veľa vedeckej fantastiky, už od detstva. Zaujímala som sa, hoci iba laicky, aj o rôzne vedecké objavy v rámci prírodných vied. Tie boli pre mňa vždy veľmi dôležité a inšpirujúce. Hlavné inšpirácie v mojej praxi prichádzajú práve z prírodných vied a z fantastiky. Snažím sa ich preniesť do špekulatívnych fikcií, v ktorých sa odzrkadľuje to, čo žijeme v súčasnom svete. Je to rozmýšľanie o súčasnosti v skôr špekulatívnej rovine.

➤ Už sme spomenuli, že video Never Ground je zmesou vedeckých poznatkov, sci-fi špekulácií, zároveň je to citovo podfarbená úvaha o možnej podobe planéty. Kombinuje však aj reálne scenérie prírody s tými fiktívnymi. Kde boli robené reálne zábery?

Áno, vo videu sa miešajú zábery z reálnych scenérií so zábermi robenými v štúdiu pomocou rekvizít a miniatúr, ktoré môžete vidieť aj na výstave v galérii. Reálne scenérie sme točili v Taliansku na rôznych miestach. Zábery sopečného prostredia sú z ostrova Vulcano, ktorý je súčasťou Liparských ostrovov. Ďalšie zábery sú z parku v Toskánsku, Parco naturalistico geotermico delle Biancane, kde je stále veľká podzemná vulkanická aktivita.

Na rozdiel od Vulcana v tomto parku nie je jeden sopečný kráter, ale je tam veľa fumarol spôsobených geotermálnou aktivitou. Nás práve zaujímalo, ako dať do videa tie zábery fumarol, ktoré sú vodnou parou, ktorá uniká z terénu. A ďalšie zábery sú z jednej jaskyne v Benátsku, jaskyňa sa vola Tavaron Grando a nachádza sa blízko Trevisa.

➤ Toto video je však inšpirované aj literárnou predlohou, prezradíte akou?

Video je svojou naratívnou štruktúrou inšpirované románom Jula Verna Cesta do stredu Zeme. Tento román z 19. storočia bol veľmi zaujímavý už v čase vzniku a je stále zaujímavý, pretože predpovedal to, čo neskôr technológie a ľudia naozaj uskutočnili – priamočiare spojenie dvoch veľmi vzdialených miest na planéte.

Tam nejde o to, že Jules Verne sa snažil predstaviť Zem ako niečo iné, ako si myslíme, že by mala byť – v románe je Zem vnútri „dutá“, preto je možné prejsť ju skrz-naskrz – ale skôr o tú možnosť spojenia veľmi vzdialených miest na našej planéte. Zaujímavé je, že v tomto románe ako napokon aj v niektorých iných románoch sa Vernovi podarilo prísť s niektorými technologickými a myšlienkovými pokusmi, ktoré sa potom realizovali. Preto na neho štruktúrou môjho videa nadväzujem, i keď mňa skôr fascinuje tá možnosť cesty aj na iné vesmírne telesá.

➤ Touto témou sa zaoberáte už dlhšie. Sú aj iné teórie o Zemi alebo o mimozemskom živote, ktoré vás fascinujú a ktoré ste v minulosti tematizovali vo svojich dielach? Alebo plánujete ich tematizovať?

Veľmi ma zaujíma teória vzniku života na Zemi, ktorou som sa zaoberala aj v predchádzajúcich dielach. Volá sa panspermia.

Je to jedna z teórií o tom, ako sa dostal život na našu planétu. Podľa nej život prišiel na našu planétu vo forme spór húb, ktoré boli súčasťou menších meteoritov, ktoré na Zem spadli. Čiže život prišiel na Zem z nejakej inej planéty, z nejakého iného vesmírneho telesa v absolútne dávnej dobe, keď sa ešte len naša planéta vytvárala.

Je to veľmi zaujímavý koncept, pretože otvára možnosť rozmýšľať o živote, ktorý je zároveň mimozemský aj pozemský.

➤ Vaše práce skúmajú naše prostredie bez vnímania človeka ako hlavného aktéra na planéte. Ako teda rozmýšľate o budúcnosti planéty napríklad v kontexte ekologickej krízy?

Do svojich diel sa snažím vniesť pohľad na náš planetárny ekosystém. Snažím sa priblížiť divákovi rozmýšľanie o našom ekosystéme, ktoré nie je ľudské, ale viac než ľudské, lebo sme súčasťou neskutočného množstva organizmov, živých aj neživých. A pokiaľ si dovolíme na to dívať z odstupu, tak sme tu veľmi krátkodobý návštevník a vo svojom správaní aj krátkozraký a hlúpy.

K tomu, aby sme nejako vyšli z krízy, v ktorej sa nachádzame, je jediná možná alternatíva. A to radikálna zmena v celkovom ekonomickom a spoločenskom nastavení sveta. Pretože zažívame jasné dôsledky neskorého kapitalizmu, ktorý absolútne devastuje našu planétu a v podstate aj nás ako ľudské bytosti.

Osobne sa prikláňam k myšlienkam a nádejnej medzidruhovej spolupráci, ktorú vo svojich dielach rozoberajú napríklad Donna Haraway a Anna Tsing. Anna Tsing vydala veľmi zaujímavú knižku, ktorá sa volá Mushroom at the end of the world: On the possibility of life in the capitalist ruins, v ktorej opisuje, že aj v takomto zdevastovanom svete sa môžu udiať niektoré prekvapivé veci.

Rozoberá hubu matsutake a celú sieť všetkých aktérov, ktorí sa točia okolo jej rastu a zberu. Táto veľmi vyhľadávaná huba rastie z väčšej časti iba v lesoch, ktorých prírodná rovnováha bola narušená ľudskou aktivitou, čo znie ako veľmi nádejné východisko z dnešnej takmer apokalypsy, ktorú zažívame.

➤ Pôsobíte v Taliansku, na tento projekt ste tam získali aj grantovú podporu. Má Taliansko dobré grantové schémy na podporu súčasného umenia?

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď. Nie. Jediná grantová schéma na podporu súčasného umenia je Italian Council a tú je veľmi ťažké získať. Je skôr myslená ako jednorazová podpora projektu, nie je ľahké získať ju znovu.

Čiže to, čo bolo vybudované na Slovensku vo forme Fondu na podporu umenia, je o mnoho efektívnejší a jednoduchší systém podpory umenia a kultúry. V Taliansku je však omnoho aktívnejší súkromný sektor, odkiaľ dosť často prichádza podpora umenia a kultúry.

➤ Aká bola trajektória vášho pôsobenia v Taliansku?

Po skončení talianskeho Gymnázia Ladislava Sáru v Bratislave som išla študovať do Bologne dejiny umenia. Po roku som prestúpila na Akadémiu výtvarných umení v odbore maľba a potom som v rámci magisterského štúdia študovala video na akadémii v Miláne. Žiť v Taliansku ako umelec nie je celkom jednoduché, lebo systém podpory tam nie je taký dobrý ako v iných európskych krajinách.

Zároveň je táto krajina stále obohacujúca, stimulujúca a mám to tam veľmi rada. Čiže napriek tomu tam ostávam, aj z kultúrnej stránky mi Taliansko stále dáva veľa.

➤ Sú nejaké projekty, na ktorých aktuálne pracujete a ktoré vás čakajú v budúcnosti?

Táto výstava v Galérii mesta Bratislavy je prvou etapou v rámci cesty tohto projektu, na ktorý som dostala grant od Italian Council. V blízkej budúcnosti ma čakajú rôzne ďalšie prezentácie v zahraničí. Čiže najbližších päť mesiacov sa budem venovať najmä tomu. Celé sa to zavŕši sólovou výstavou v Miláne v rámci festivalu Video Sound Art.

S mojimi spolupracovníkmi tiež pracujeme na vydaní publikácie, súboru textov, ktoré by mali vyjsť na jeseň. Sú to texty, ktoré boli súčasťou výskumu, rôzne literárne, vedecké, filozofické texty, ktoré pochádzajú aj z rôznych historických období. Kniha bude takým paralelným dielom, obsiahne všetko, čo viedlo k tvorbe videa.

➤ Hovoríte v množnom čísle, kto bol súčasťou tímu na tomto projekte?

Ten projekt je pomerne veľký, ako tieto Italian Council projekty zvyknú byť. Spolupracujem na ňom s rôznymi ľuďmi. Na knihe konkrétne s kunsthistoričkou Stellou Succi, vokálna improvizácia vo videu je dielom speváčky Adale Altro, hudbu skomponoval Giuseppe Ielasi, kameru robil Matteo Pasin a strih sme robili s Valériou Corá.

Color grading robil Matteo Finazzi a v rámci výstavného projektu som spolupracovala aj s Vittorio Pugliese, ktorá spravila dizajn stojanov pre sériu objektov, ktoré sú súčasťou výstavy. Kurátorkou výstavy v GMB je Lýdia Pribišová a kurátorkou celého projektu Italian Council je Laura Lamonea, umelecká riaditeľka festivalu Video Sound Art. Samozrejme, nemôžem zabudnúť na producentky Almu Malara a Federicu Torgano.

Skupina ľudí, ktorí pracujú na tomto projekte, je pomerne veľká. Osobne som veľmi rada, že sa všetci navzájom poznáme, čiže je to zároveň aj veľmi príjemná spolupráca.

Podcast pripravujeme v spolupráci s Denníkom N ↗.