Oči dokorán pre (Ne)plánovanú Bratislavu

Skôr ako prejdeme k moderným dejinám mesta, mňa zaujal celkom v úvode tejto štúdie krátky citát od Ovidia Fausta z magazínu Slovenský staviteľ z roku 1932, v ktorom spomína, že dáta k veľkým verejným stavbám mesta z obdobia Rakúsko-Uhorska sú v archívoch miest ako Viedeň a Budapešť. Je to tak aj v súčasnosti?

Áno, najstaršie dokumenty zobrazujúce prvé plánovanie Bratislavy sa vypracovali zhruba v období, keď Mária Terézia nariadila búranie hradieb. Vtedy vznikli prvé výkresy, ktoré ukazovali, ako sa má na stope hradných múrov stavať. Tieto dokumenty sú, samozrejme, stále vo Viedni a neskoršie, keď Bratislava spadala pod ministerstvo, ktoré bolo lokalizované v Budapešti, tak tie sú v Budapešti.

Aj my sme niektoré výkresy, ktoré sú vystavené na výstave, našli v Maďarskej národnej knižnici. Naopak, neskoršie dokumenty po tom, čo písal bratislavský kronikár Ovidius Faust, sa nachádzajú aj v našom bratislavskom archíve a sú tam aj niektoré duplikáty zo starších období, len nie vždy sa o tom vie.

Výstava je o urbánnych reguláciách. Čo sú podľa vás najväčšie hybné sily, ktoré stoja v ich pozadí?

To je veľmi zaujímavá otázka. Keď sme začínali s výskum o plánovaní Bratislavy, často považovanej za mesto, ktoré je neplánované a vyrástlo náhodne, tak sme sa domnievali, že ťažiskovými silami sú práve experti. To znamená architekti, urbanisti, plánovači. Ale nakoniec, čím viac sme sa ponárali do lokálnych a historických kontextov, sa ukázalo, že najväčšia sila je vždy ekonomická.

Experti v podstate reagujú na dopyt, ktorý vzniká v prostredí kapitálu, alebo v prostredí hospodárstva mesta, keď to tak môžem nazvať. A tak to bolo aj v prípade Bratislavy. Ani búranie hradieb, ktoré som spomínala, nevzniklo preto, že sa nejaký expert rozhodol, že mesto už hradby nepotrebuje. Skôr to bolo preto, že tam nastal pretlak funkcií, ktoré boli umiestnené v historickom jadre, ako napríklad doprava, ktorá stále narastala a jednoducho sa nezmestili do starých štruktúr. Tak to bolo vždy, keď došlo k nejakej veľkej plánovacej zmene.

Niekde vznikol pretlak a ten bolo treba uvoľniť.

To sú javy, ktoré prebiehajú v podstate paralelne. Urbanizmus alebo územné plánovanie sa vyvíjajú paralelne s tým, ako sa vyvíja spoločnosť a celkový hospodársko-kultúrny kontext. Reagujú jeden na druhého. Je to taká synergia, povedala by som.

V ktorom období sa začalo moderné plánovanie mesta, také, ako poznáme teraz?

Také, ako poznáme teraz, sa začalo vlastne až niekedy v 21. storočí, ale výstava zobrazuje začiatky moderného plánovania mesta. To znamená plánovania, ktoré už navrhovali ľudia, čo mali patričné vzdelanie v oblasti plánovania miest, a reagovali na všetky modernizačné procesy, ako bolo zavedenie kanalizácie, elektrifikácia, plynofikácia, verejná doprava a podobne. V Bratislave sa tieto javy datujú od konca 19. storočia, keď technické oddelenie mesta spracovalo prvý regulačný plán, v ktorom navrhovali rozšírenie ulíc, tvar jednotlivých mestských blokov a ako by mala vyzerať zástavba za hradbami.

Spájajú sa nám už tieto aktivity s nejakými známymi menami?

To technické oddelenie až také slávne mená nezahrňovalo, ale zakrátko, už v roku 1906 – 1907, začali mestskí zastupitelia komunikovať s veľmi významnou osobnosťou, budapeštianskym profesorom, zakladateľom moderného urbanizmu vo vtedajšom Uhorsku Antalom Palóczim. Práve Palóczi mal posúdiť mestský regulačný plán, ktorý vypracovalo technické oddelenie.

A, samozrejme, ho skritizoval, že je príliš bojazlivý, rigidný, technokratický. A teda neviem presne, aké bolo pozadie celej situácie, to sa nám nepodarilo zistiť, ale nakoniec sa to skončilo tak, že mestskí predstavitelia pozvali práve Antala Palovciho, aby spracoval plán regulácie a rozvoja mesta. On ho nakoniec aj urobil a je to v podstate plán, ktorý determinoval miestnu výstavbu po zvyšok trvania Rakúsko-Uhorska, ale aj v medzivojnovom období. Dokonca niektoré jeho zásahy alebo úvahy o meste sa v podstate premieňajú na realitu aj dnes.

Takže nezobrali jeho pripomienky na ľahkú váhu.

Určite nie. Bolo to veľmi zásadné, ale paradoxne ten plán nikdy neschválili. Čo je pre Bratislavu tiež veľmi typické, že sa ide podľa niečoho, čo vlastne zastupiteľstvo neschválilo.

Mňa na výstave zaujala fotografia pri galérii Umelka, kde v pozadí môžeme vidieť zhodenie bomby na rafinériu Apollo. V lete 1944 spojenecké bombardovanie zasiahlo aj centrum Bratislavy. Ako ovplyvnilo mestské plánovanie, konkrétne centrum mesta?

S tým bombardovaním je to trošku paradoxné, lebo si predstavujeme bombardovanie počas druhej svetovej vojny ako plošné nálety a naozaj zničené mestá. Ale v Bratislave sa toto našťastie nestalo.

Tento americký nálet bol veľmi cielený a mal znefunkčniť Apollku ako producenta pohonných látok pre nemeckú armádu. Bombardovaná bola industriálna štvrť. Bomby, ktoré padli mimo industriálnej štvrte, boli zle zacielené, a teda náhodné bomby.

Jedna z nich zasiahla napríklad aj Drevenú ulicu alebo tú časť mesta, kde sa Obchodná ulica spája s Drevenou a Poštovou. Dlho tam bol takzvaný kráter, diera, ktorá bola zostatkom po tejto bombe. A je pravda, že krátko po skončení vojny vznikol plán, ktorý navrhol, ako zastavať túto časť mesta.

Mala tam vzniknúť aleja s riadkovou zástavbou. Aleja nakoniec vznikla, tá je dodnes na Poštovej ulici, ale riadková zástavba sa, žiaľ, nerealizovala. Iný zásadný vplyv vlastne bombardovanie nemalo. Paradoxné je tiež, že bombardovali industriálnu štvrť, ktorá sa do veľkej miery zachovala a v podstate fungovala až do 90. rokov 20. storočia.

Zásadné zmeny do tejto štvrte prišli až s trhovou ekonomikou – s privatizáciou pozemkov a vlastne s novými úvahami o tom, aké tam majú vznikať vežové domy a podobne. Tomu nakoniec padla za obeť industriálna štvrť, nie americkým bombám.

Aké dôležité stavby vznikli v medzivojnovom a povojnovom období?

Keby som mala hovoriť o konkrétnych stavbách, je ich strašne veľa. Možno je v súvislosti s výstavou lepšie hovoriť o tom, ako sa mesto koncipuje v zmysle väčších mierok. Tam by som vyzdvihla zámery, ktoré mali naozaj zmeniť mesto v zmysle urbanistickej štruktúry. Teda výzor jednotlivých ulíc, námestí a podobne.

Z takých najvýraznejších z medzivojnového obdobia sa dá spomenúť formovanie bratislavského ringu, teda vnútornej okružnej triedy, ktorá vo väčšine stredoeurópskych miest vznikala práve na kraji bývalého mestského opevnenia. V Bratislave sa tejto časti mesta v medzivojnových 30. rokoch venovala veľká pozornosť.

Keď si všimneme, ako dnes vyzerá Námestie SNP, Štúrova ulica, Kamenné námestie, všetky vysoké pevné mestské domy, ako napríklad Družstevné domy od Emila Belluša, obchodný dom Dunaj, obchodný dom Baťa alebo aj Manderlák; to všetko sú výsledky vtedajšej regulácie. Tá hovorila, že takto má vyzerať bratislavský mestský ring.

Paradoxne, už vtedy sa rátalo aj s tým, že sa zbúra pôvodná Židovská ulica – v mieste, kde dnes existuje Staromestská ulica, a teda nájazd na Most SNP. Pôvodná ulica sa mala rozšíriť, na stope hradieb mali vyrásť šesťpodlažné mestské domy, dole s obchodnou vybavenosťou a hore s bývaním. Jediné, čo malo ostať, bol Dóm Sv. Martina.

Ďalším veľkým zásahom boli úvahy o hradnom kopci. Ešte v 40. rokoch za Slovenského štátu sa diskutovalo o zbúraní hradu a jeho nahradením s nejakou inou, modernejšou štruktúrou. Najprv to boli úvahy o vládnej, neskôr o univerzitnej štvrti. Z toho nakoniec nič nebolo.

Keby sme sa mali zamyslieť, čo je z povojnového obdobia najvýraznejšie, určite sú to plány na výstavbu nového srdca mesta. To bola naozaj veľká téma.

Po druhej svetovej vojne vo všetkých európskych krajinách historické centrá už nevládali ďalej fungovať ako jadro mesta v zmysle plnenia všetkých funkcií, ktoré sa od jadra mesta očakávajú. Narástol dopyt po kultúre, komercii, nákupných štvrtiach a podobne. To všetko sa malo zmestiť do jadra, čo bolo nemysliteľné. Takže urbanisti sa zamýšľali, ako vytvoriť nové centrá. V Bratislave sa niečo podobné malo odohrať na Kamennom námestí a Špitálskej ulici.

Súčasne, čo je fascinujúce, centrum malo byť rozložené na oboch brehoch Dunaja. Takže z Kamenného námestia cez Štúrovu by sa centrum prevalilo mostom na druhý breh, na petržalskú stranu.

Tam, kde je dnes diaľnica obstavaná novými štruktúrami, malo vzniknúť veľké moderné plató, pod ktorým by išli všetky druhy dopravy. Z tohto ambiciózneho projektu sa realizovala časť na Kamennom námestí, kde vznikli obchodný dom Prior, hotel Kyjev a administratívne budovy dnešného ministerstva. Na petržalskej strane sa v tomto zmysle začalo stavať až po Nežnej revolúcii, respektíve až v nultých rokoch nového tisícročia.

Príčinami boli tiež financie alebo politické zmeny?

V prípade povojnového obdobia to boli jednoznačne financie. Po tom, ako sa Bratislava sa stala regulárnym hlavným mestom Slovenska, po prijatí zákona o federatívnom usporiadaní Československa, mala trochu iné rozpočtové podmienky a dostala viac financií na realizovanie podobných zámerov. To bol aj dôvod na vznik všetkých veľkých plánov. Zároveň to bolo obdobie, keď koncom 60. rokov malo mesto podobne ako dnes primátora mesta, ktorý bol architektom.

Architekt Milan Hladký bol veľmi ambiciózny, všetky veľké plány sa zrodili v jeho hlave alebo v hlave jeho kolektívu. Potom sa v období normalizácie ukázalo, že spoločnosť je stále nespokojnejšia a reaguje kriticky na často začaté, ale nedokončené veľké zámery.

Samozrejme, režim kolaboval aj hospodársky a finančne, takže v podstate všetky financie sa začali sústreďovať len na komplexnú bytovú výstavbu, respektíve už len na bytovú výstavbu, ktorá nebola komplexná, lebo jej chýbala občianska vybavenosť. A tak peniaze išli do panelákov ako v Petržalke. Stručne povedané, nie do budovania nového srdca mesta.

To sa podobá aj na súčasnú situáciu, keď sa architekti viac realizujú v bytovej výstavbe ako vo verejných stavbách.

Povedala by som, že tu sa to obrátilo, lebo vtedy investoval do všetkých bytových projektov štát alebo družstvá, čiže verejný sektor. Dnes investuje súkromný sektor a štát alebo verejná správa by možno mali viac investovať aj do verejnej vybavenosti. To sa však, žiaľ, nedeje.

Akými hlavnými stavebnými obdobiami si prešla Bratislava v 20. storočí?

Už sme spomínali, že veľmi dôležité boli začiatky. Že Bratislava bola medzi mestami, ktoré si už na konci 19. storočia začali vytvárať názor na modernú reguláciu. Ako druhé dôležité obdobie určite treba spomenúť medzivojnové, kde sa naplno v rámci výstavby začala objavovať reflexia moderných, urbanistických úvah, ktorých autormi boli osobnosti ako Le Corbusier. Táto zmena v nazeraní na mesto, ktorú sformulovali moderní urbanisti počas vojny v manifeste Aténska charta, sa v Bratislave do dôsledkov uplatnila až po skončení druhej svetovej vojny. To je práve spomínaná segregácia funkcií v meste, že niekde je kultúra, niekde výroba a niekde bývanie.

Dnešné moderné sídliská sú takým názorovým skokom v porovnaní s tým, ako sa mesto plánovalo na začiatku 20. storočia, keď sa uvažovalo v blokoch alebo v riadkoch. Ilustrácia prvej zmeny je obytný súbor Unitas, ktorý miesto bloku vytvára riadky a potom ďalším veľkým skokom sú moderné sídliská, kde už nie je ani blok, ani riadok, ale rozvoľnená zástavba. To je výrazný prejav druhej polovice 20. storočia v súvislosti s mestskou štruktúrou.

V 80. rokoch sa v Bratislave intenzívne diskutovali postmoderné názory, ktoré sa veľmi kriticky vymedzovali voči corbusierovskému prístupu povojnového modernizmu a tvrdili, že treba zvážiť príklon k tradičným prvkom mestskej štruktúry, ako sú námestie, ulica či mestský blok. To boli urbanistickí postmodernisti, ako napríklad Ivan Marko. Jeho kolektívny návrh zvíťazil v súťaži na reguláciu Obchodnej ulice, ktorá už uvažovala o tom, že majú byť zachované všetky dvory a rozmanitosť ulice.

V tejto súvislosti by sme určite mohli spomenúť jeden z najdôležitejších a najucelenejších postmoderných návrhov na reguláciu mestskej zástavby, a to je urbanistický plán na zónu Chalupkova, kde architekti Bauer, Kusý a Paňák hovorili o tom, že prestavajú túto industriálnu štvrť v zmysle, ako je stavané okolie Gröslingovej ulice.

Dunajská štvrť mala pokračovať v uliciach, v blokoch a námestiach. Žiaľ, tento projekt sa nerealizoval.

Moje nasledujúca otázka mala byť, či zmeny boli vždy k pozitívnemu, ale vlastne ste ju zodpovedali.

Nie je to až také zúfalé, aby sme zase len nevyplakávali. Pravda je, že urbanizmus je beh na strašne dlhú trať. Keď niečo vymyslíte, tak ani za vášho života ako urbanistu alebo urbanistky sa často nemá šancu váš nápad zrealizovať.

Keď som na začiatku hovorila o Antalovi Palóczim, ktorý istým spôsobom uvažoval o meste, tak optimistické je, že jeho úvahy, ako on prečítal genia loci Bratislavy, sa v podstate v základných obrysoch naozaj podarilo udržať. To znamená, že keď hovoril o tom, že kopec s hradom je pre mesto strašne dôležitý a musí sa zachovať, to sa stalo. Alebo že treba zachovať priehľady niektorých ulíc, ktoré smerujú na hrad, kde majú byť lokalizované mosty cez Dunaj, aby to dávalo zmysel a podchytilo podstatu mesta, to všetko pretrvalo do dnešných dní.

Všetko sa naplnilo. Dokonca aj toľko diskutovaný Most SNP vedie presne tam, kde si ho predstavovali aj na začiatku, teda na prelome 19. a 20. storočia. V podstate udržateľné nápady, ktoré sú pre mesto dôležité, tie nakoniec pretrvajú. Možno nie sú úplne v podobe, akú si pôvodní plánovači predstavovali, ale nejaká základná myšlienka väčšinou funguje a je dlhodobo udržateľná.

Aj preto sme v závere našej práce dospeli k tomu – a verím, že sa to podarilo zachytiť na výstave, že Bratislava je vlastne veľmi plánované mesto. Tých plánov boli desiatky, možno stovky a mnohé z nich sa naozaj v priebehu mnohých a mnohých rokov aj premietli do reality.

Ktorá mestská časť alebo územie v Bratislave je v súčasnosti z vášho pohľadu najdiskutovanejšia, čo sa týka budúcich alebo prebiehajúcich zmien?

Asi nepoviem žiadnu novinku, že najdiskutovanejšia je zástavba v okolí Dunaja. To sa týka oboch brehov, pretože Bratislava bola veľmi dlho odťažitá vo vzťahu k rieke. Napriek tomu, že všetci plánovači celé storočie stále kreslili nejakú zástavbu pri Dunaji, ten krok k realizácii sa vo veľkom uskutočnil až na prelome 20. a 21. storočia. Možno trošku na škodu, že to bolo v období, keď sa Bratislava hľadala.

Keď sme sa snažili nejakým spôsobom zaregulovať plánovanie v meste po tom, ako v tej svojej modernistickej podobe na začiatku 90. rokov úplne skolabovalo. Takže všetky veľké zásahy, všetky veľké predaje mestských pozemkov alebo štátnych pozemkov sa odohrali v tomto veľmi neistom období 90. rokov.

Výstavba, ktorá dnes prichádza do reality a väčšinou ju realizuje súkromný sektor, je toho dôsledkom. A nie vždy sleduje záujmy širšej verejnosti. Z toho vzniká napätie medzi verejnosťou, medzi expertmi a developerom. Aby bolo jasné, nepoužívam slovo developer negatívne. Developer chce celkom oprávnene svoje pozemky využívať.

Takže diskusie okolo toho, ako bola zastavaná časť River Parku, ako sú dodnes prázdne miesta po Parku kultúry a oddychu, ako sa snažíme teraz developovať pravý breh Dunaja, či už hovoríme o Novom Lide, alebo ďalších projektoch, samozrejme, narážajú na odpor nejakej časti populácie, ktorá si možno viac váži vágnosť toho územia a voľnosť prístupu pre naozaj široké vrstvy spoločnosti. Nielen pre vybrané, privilegované vrstvy, ktoré si môžu z finančného hľadiska pobyt v týchto nových developmentoch dovoliť.