Oči dokorán pre Miroslava Cipára

➤ Na úvod si trochu predstavme Miroslava Cipára pre tých, ktorí sa s jeho menom ešte nestretli, aj keď jeho tvorba je pomerne známa.

Už v úvode si vymenovala viacero profesií, ktorým sa Miroslav Cipár venoval. Bol ilustrátorom, maliarom, sochárom, tvorcom typografických návrhov, grafickým dizajnérom. Bol teda veľmi univerzálnym tvorcom. Miroslav Cipár sa narodil v roku 1935 a v roku 2021 zomrel, jeho tvorba bola skutočne rozsiahla a komplexná, čo súvisí aj s jeho životom.

Jeho záujem o výtvarné umenie sa začal ešte kdesi na gymnáziu, ktoré študoval v Žiline, hoci pochádza z Kysúc. Po neúspešnom prvom prijatí na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave sa dostal najprv na pedagogickú fakultu. Po dvoch rokoch sa dostal na VŠVU. Tu študoval u Vincenta Hložníka, Dezidera Millyho a Petra Matejku. Čiže mal grafickú aj maliarsku prípravu, čo ho možno podnietilo k práci vo viacerých médiách, ktorým sa v živote venoval.

Jeho tvorba je pomerne rozkročená a nedá sa nejak jednoznačne uchopiť. Od konca 50. rokov a začiatkom 60. rokov je jeho voľná tvorba silne ovplyvnená novou figuráciou a neosurreálnymi elementami. Od 60. rokov začal veľmi intenzívne ilustrovať – to je asi najvýraznejšie médium, ktorému sa venoval.

I keď ilustrácia má také špecifikum, že sa vždy prispôsobuje zákazke alebo samotnému textu, paralelne s ňou pokračoval aj vo svojej voľnej umeleckej tvorbe. Pred pár rokmi bola v Galérii mesta Bratislavy výstava zameraná na jeho maliarsku tvorbu. Tam bol dobre vidno jeho široký záber od novofigurálnej informelovej podoby až k figurácii.

Neskôr v 70. a 80. rokoch je často oslovovaný na tvorbu log – alebo teda logotypov – pre rôzne inštitúcie.

➤ V tomto rozhovore sa zameriame na jeho ilustrátorskú tvorbu. Ty si už trochu načrtol, že ilustrovať začal pomerne skoro. Do ktorých rokov môžeme situovať počiatok jeho ilustrátorskej tvorby?

Jeho prvá realizácia, ak opomenieme nejaké príležitostné časopisecké realizácie, ktoré boli už niekedy v polovici 50. rokov, bola knižka Hra pre tvoje modré oči. Miroslava Cipára na ňu oslovil spisovateľ Ľubomír Feldek; v tom čase bol Cipár ešte študent a kniha mala neskôr zaujímavý osud.

Mala vyjsť v roku 1958, ale z nejakých ideologických dôvodov vyšla kritická recenzia na knihu, ktorá v podstate nebola ešte ani vytlačená. Na jej základe bola kniha zakázaná. Celý náklad bol skartovaný napriek tomu, že bol pripravený do tlače. Zachránilo sa zopár kusov, ktoré sa stali raritnými bibliofilskými kúskami. Pred pár rokmi vyšiel reprint knihy aj s pôvodnými Cipárovými ilustráciami.

Na prelome 50. a 60. rokov však Cipár, stále študent, realizoval viacero kníh v spolupráci so slovenskými spisovateľmi alebo spisovateľkami.

➤ Ty sa zameriavaš v jeho ilustrátorskej tvorbe na 60. roky. Prečo ťa oslovilo práve toto obdobie?

Je to veľmi zaujímavé obdobie v rámci širokého spektra umenia, nielen výtvarného. U Miroslava Cipára v 60. rokoch cítim skutočné experimentovanie s rozličnými formami aj s rozličnými grafickými alebo výtvarnými technikami. Je to obdobie, ktoré je v jeho tvorbe veľmi pestré, objavujú sa ilustrácie, ktoré sú v pasteli, litografické ilustrácie, linoryt, koláže, ktoré sú pre túto dekádu pomerne frekventovaným médiom.

Vo všetkých týchto technikách, niekedy kombinovaných, hľadá výrazný výrazový prvok, ktorý charakterizuje text, keďže ilustrácia je vždy nejakým spôsobom zviazaná s textom. Čo mi príde zaujímavé, že práve detské knihy, a to si občas overujem na svojom synovi, sú pre deti pomerne komplikované. Ilustrácie nie sú doslovné, nevysvetľujú text priamym spôsobom a sú veľmi referenčné. Pre dospelých možno vizuálne atraktívne, ale pre detského diváka náročnejšie.

Kolážové ilustrácie tvoria najväčšiu časť Cipárovej tvorby 60. rokov, v jeho prevedení sú veľmi spontánne a hravé. Často používa prestrihávané farebné papiere alebo dokonca odpad z tých farebných papierov, ktoré vystrihuje a potom ich spätne spája. Čiže zrazu je to výtvarné dielo, ktoré pôsobí veľmi náhodne, až možno surovo, ale zároveň pre mňa veľmi atraktívne.

Sú zložené zo sveta, ktorý už existuje, ten rozstrihá a vytvorí z neho akoby iný svet. Siahne po tom, čo má po ruke, a vytvorí z vlastnej fantázie nový obraz.

➤ Do jeho ilustrácií veľmi presakuje voľné umenie a je cítiť, že má k nemu vzťah.

Áno, je tam cítiť ten skutočne široký rozptyl a potom aj dobovo podmienené veci. Napríklad tak ako bola koláž výrazná koncom 20. a v 30. rokoch 20. storočia, tak sa koncom 50. a začiatkom 60. rokov opäť vrátila. A, samozrejme, objavuje sa aj u iných autorov alebo autoriek; nie je to jedinečná pozícia Miroslava Cipára, ale on je v nej zaujímavý takou surovou estetikou.

➤ Dnešnou témou sú ilustrácie z knihy Miroslava Válka Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov, ktorá prvýkrát vyšla v roku 1964. Čo by sme pri tejto knihe mohli vyzdvihnúť?

Platia pre ňu niektoré charakteristiky, ktoré som už stihol povedať – ako práca s papierovou kolážou alebo s farebnými papiermi. V prípade tejto knihy Cipár používal aj vystrihovanie z rozličných módnych časopisov, kde vystrihuje rôzne dezény a pracuje s textilnými motívmi. V origináli má koláž skutočne reliéfny charakter a práve to prisvojovanie si dezénov a zvláštnych foriem, niekedy až opartových vytvára veľmi pestrú estetiku.

Je zaujímavé, že knižka vyšla nanovo v 70. rokoch. Miroslav Cipár ju v roku 1977 kompletne preilustroval, k Válkovým textom vytvoril úplne nové ilustrácie. Asi mal potrebu sa vyjadriť k tým istým textom inak a ilustrácie urobil gvašovou technikou. Na tomto príklade je vidieť, že on skutočne vedel ilustrovať aj rovnaký text rôznym spôsobom.

➤ To je zaujímavé. Zároveň to bola zjavne populárna knižka.

Áno. Prvé vydanie ešte malo dotlače, ja mám výtlačok z roku 1968. A potom aj tá zo 70. rokov mala množstvo vydaní; neviem teraz presne koľko, keďže všetky náklady sa rozpredali.

➤ Ilustrátori spolupracujú s niektorými autormi častejšie. Mal aj Miroslav Cipár nejakého spisovateľa, s ktorým spolupracoval viac ako s ostatnými?

Ľubomíra Feldeka. Ich vzájomná spolupráca stála na množstve kníh. Spomínal som Hru pre tvoje modré oči alebo potom iné knižky leporelového charakteru pre deti, ako napríklad Kuchárska kniha pre deti alebo Veselý album zvierat, Hviezdičková rozprávka, Jantárový svet a ďalšie. Ale jeden projekt je zaujímavý, ten sa objavil len v návrhu a nakoniec sa nezrealizoval.

Je to knižka, ktorá sa mala volať Vyletela guľa z dela. Bolo to leporelo pre deti, ktoré malo v strede formátu veľkú dieru. Kompozícia jednotlivých ilustrácií aj textov bola vždy nejakým spôsobom komponovaná podľa tej diery. Kniha bola pripravená do tlače v roku 1968, ale vtedajšie technické možnosti ju neumožnili vydať, takže zostala len v návrhu.

Miroslav Cipár však spolupracoval aj s autorkami detskej literatúry Máriou Ďuríčkovou, Klárou Jarunkovou, Eleonórou Gašparovou, Kristou Bendovou, alebo ako sme už spomínali, aj s Miroslavom Válkom.

A to nielen na Veľkej cestovnej horúčke, ale napríklad aj na zbierke pre deti Do Tramtárie.

➤ Je niečo, čo Cipárove knihy spájalo pri jeho obrovskej flexibilite a striedaní štýlov?

On je pre mňa v niečom vlastne neuchopiteľný, keďže skutočne sa dokáže veľmi flexibilne prispôsobiť rôznym formátom, rôznemu typu čitateľa a čitateľky – či už je to detský, alebo dospelý čitateľ. Ale napriek tomu je vždy rozpoznateľný.

Podľa mňa je to vo veľmi hlbokom záujme o kresbu alebo líniu. Tá Cipárova línia je veľmi kaligrafická.

Možno to trochu vychádza z jeho záujmu o východnú kultúru, ale ak by sme chceli zostať doma, tak pochádzal z rodiny drôtenkárov, ktorí na Kysuciach robili drôtené košíky a drôtený riad. Ornamentálnosť, niekedy až prebujnenosť línií môže mať pôvod aj tu a nie je prítomná iba v jeho grafických prácach, ale aj v kolážach. Ale nedovolil by som si to abstrahovať iba na jeden motív, keďže on je skutočne veľmi flexibilný. Jeho tvorba siaha od roku 1958 až do roku 2021.

➤ Za mňa je veľmi dominantné na jeho ilustráciách písmo.

Zaujímavá poznámka a dobrá téma k predošlej otázke, k rozpoznávaciemu znaku. Písmo je u neho dominantné a často si ho navrhuje sám. Dokonca vytvára niečo ako typografickú ilustráciu, čiže obraz tvorený z písma. To sa napríklad vyskytuje v niektorých jeho knihách, napríklad Veselé čítanie. Vzťah ku kaligrafii, ku kaligramu, k písmu, k silne serifovej až westernovej typografii je v 60. rokoch veľmi cítiť.

Písmo je skutočne výtvarným znakom v prípade mnohých Cipárových prác. Čiže to je veľmi dobrý point. Navyše písmo zohráva dôležitú rolu aj v tvorbe loga pre rôzne inštitúcie, ktoré navrhoval v 70. rokoch aj neskôr.

➤ Môžeme si ich vymenovať?

Tak mnohé sú známe alebo dodnes používané, ako je SNG alebo GMB, Bratislavské hudobné slávnosti. Často robil logá vo viacerých návrhoch. Známe je logo pre Bienále ilustrácií Bratislava alebo pre Slovenský syndikát novinárov a mnohé ďalšie. Je tu prítomná aj hra s typografickým obrazom – ako v logu Slovenskej národnej galérie.

To pre neho bolo myslím dôležité – že písmo je zároveň aj obraz.

➤ Samostatnú kapitolu tvorí jeho časopisecká tvorba. Jeho ilustrácie sa pravidelne objavovali vo viacerých časopisoch, nielen pre detské publikum. Do ktorých časopisov prispieval?

Tie prvé realizácie sú niekedy z polovice 50. rokov, predovšetkým pre detské časopisy. V tom čase to bola Včielka, Ohník a potom od roku 1969 začalo vychádzať nanovo Slniečko, ktoré malo pauzu takmer dvadsať rokov Je to aj jeden z časopisov, ktorý vychádza dodnes.

Tu by som upozornil ešte na jednu veľmi populárnu rubriku, ktorú Miroslav Cipár ilustroval a texty písala Mária Ďuríčková – bola to rubrika Jožko Mrkvička. Príbehy o Jožkovi Mrkvičkovi, druhákovi alebo tretiakovi, a jeho každodenných starostiach, radostiach, ktoré potom vyšli aj knižne v roku 1972.

Ilustroval nielen do detských časopisov, ale bol aj tvorcom obálok a ilustrácií pre dobovo dôležitý časopis Mladá tvorba aj ďalšie časopisy.

➤ Miroslav Cipár bol veľmi spoločenský a aktívny a vďaka svojej práci počas komunizmu aj cestoval. Môžeme si povedať viac o jeho spoločenských aktivitách?

Známe je, že 19. novembra 1989 sa konalo dôležité stretnutie výtvarníkov, kde sa spísalo vyhlásenie, ktoré sa vymedzilo voči agresii, ktorá sa stala 17. novembra v Prahe. Stretnutie sa uskutočnilo práve v ateliéri Miroslava Cipára a on sa potom stal aktívnym činiteľom Verejnosti proti násiliu za výtvarnú obec.

Ale pokiaľ sú moje vedomosti správne, po roku 1990 sa už politicky neangažoval. Tým nechcem povedať, že sa neangažoval občiansky, ale začal sa opäť naplno venovať voľnej tvorbe. Naďalej však zostáva aktívny v občianskej spoločnosti, v neziskovkách, kde často aj vypomáhal a vytváral pre nich logotypy alebo vizuálnu identitu. V tomto ohľade bol angažovaný.

➤ Celkom na záver sa možno môžeme pristaviť pri tvojom záujme o knižné umenie. Nesleduješ len Miroslava Cipára, ale aj mnoho autorov, ktorí spolupracovali s literátmi a tvorili pre knihy. Kde vznikla táto fascinácia?

Ja sa priznám, že pre mňa Miroslav Cipár bol v tomto nejakým spôsobom iniciačný. Začal som zbierať detské knižky z takzvaného pobruselského obdobia, teda po výstave Expo v Bruseli, ktoré malo dôležitý význam pre grafický dizajn. V tomto období som sa stretol s ilustráciami Miroslava Cipára, či už v detských časopisoch, alebo potom v tých knižných. A začal som jeho ilustrácie zo 60. rokov zbierať.

Dosť ma bavila práve ilustrácia, ktorá je založená na fotomontáži alebo koláži, ktorá sa objavovala (nielen) v československom prostredí. Postupne som zisťoval, že týmto spôsobom pracovali viacerí výtvarníci – Michal Studený, Jano Mráz, Irena Tarasová, Alois Klimo a ďalší. Čiže ma zaujímal spôsob ilustrácie vyberania a zostavovania ich vlastného obrazového sveta.

Postupne sa to rozšírilo aj na ostatnú slovenskú, respektíve československú produkciu. Začal som nachádzať rôzne výtvarné analógie medzi jednotlivými autormi a autorkami, napríklad Zdeněka Seydla, ktorý je v mnohom podobný Miroslavovi Cipárovi. To sa týka kolážovaných ilustrácií, práce s líniou a s kresbou.

Čiže v mojom zberateľskom záujme zohral Miroslav Cipár kľúčovú rolu.

Záujem sa postupne rozširoval, až som si zaplnil knižnicu aj detskými knižkami, ktoré teraz, keď má môj syn sedem rokov, často vyťahujem a snažím sa overovať, nakoľko sú moje estetické kritériá kompatibilné s jeho. No a zisťujem, že to máme inak, jemu sa páčia úplne iné veci. Ale knižnica s detskými knihami naďalej zostáva, hoci teraz sa už môj zberateľský záujem profiluje trochu inde. Určite však považujem slovenskú alebo celkovo československú knižnú kultúru a ilustráciu za veľmi silné médium a silnú scénu.

➤ Nemôže to byť spoločensky podmienené aj tým, že počas komunizmu práve voľné umenie nemalo toľko priestoru, koľko by si prialo alebo zaslúžilo, a veľa maliarov sa sústredilo na ilustráciu, pretože to bolo viac akceptovateľné?

Áno, to je určite jedna z príčin. Jednak tie knižné redakcie boli často takými oázami pomerne slobodného prostredia, lebo aj mnohí autori, ktorí nemohli slobodne tvoriť, boli odsunutí do knižných vydavateľstiev.

Stali sa výtvarnými redaktormi a podobne. Potom volali iných autorov, ktorí nemohli byť viditeľní na scéne alebo vystavovať v oficiálnych galériách, prípadne nechceli. Tí sa potom začali intenzívne venovať práve knižnej tvorbe. I tu máme mnoho príkladov. Napríklad Dezider Tóth či Jana Želibská, ktorá mnoho ilustrovala.

A potom tu existuje aj silná ilustrátorská scéna práve z Hložníkovej školy. Neskôr preberá ateliér po Hložníkovi Albín Brunovský, čo je veľmi silná generácia, a autori/autorky ako Viera Gergeľová, Viera Bombová, Jan Lebiš, Teodor Schnitzer a ďalší. Scénu posilňuje vznik Bienále ilustrácií Bratislava, čo bola v tom čase veľká medzinárodná prehliadka.

➤ Ktorej bol Cipár spoluzakladateľom.

Áno. Knižná ilustrácia si tak aj s nástupom normalizácie drží pole pomerne slobodného média.