Oči dokorán pre Mateja Kréna

Autor Pasáže z kníh: Zaujímalo ma, aká bude reakcia ľudí, keď toto dielo zostane v Bratislave veľmi dlho.

Pred dvadsiatimi rokmi Matej Krén daroval Galérii mesta Bratislava svoju inštaláciu Pasáž. Odvtedy sa teší veľkej popularite, stala sa ikonickým a najnavštevovanejším dielom Pálffyho paláca. Tisícky kníh zrkadliacich sa v úzkom priechode tvoria nekonečný priestor plný významov pre diváka, ktorý sa rozhodne doň vkročiť.

~ Ako ovplyvnila popularita tohto diela vašu tvorbu? Nemali ste potom problém, že všade od vás chceli inštalácie s knihami a so zrkadlami?

Tento problém som v prípade Pasáže nemal, ale zažil som to v prípade svojho staršieho diela Idiom, ktoré je trvalo umiestnené v Mestskej knižnici v Prahe. Táto práca oslovila veľký počet ľudí a v nasledujúcich rokoch od prvého vystavenia, ktoré sa uskutočnilo v rakúskom meste Oberwart, som ju vystavil ešte veľakrát. Na rôznych miestach doslova po celom svete. Vtedy si mnoho ľudí prialo, aby som ho opäť vystavoval.

Súčasťou koncepcie Idiomu bola aj stratégia výberu kníh. Knihy som vždy získaval z lokality, kde socha stála, a teda absorbovala aj kontext, ktorý ľudia poznali. To bolo dôležité. Návštevníci si tituly kníh čítajú a rozmýšľajú aj nad tým, z čoho je dielo postavené. Táto moja celková koncepcia kontextuálnej výmeny kníh bola síce skrytý rozmer Idiomu, ale takto divák v ňom mohol nájsť aj tie, ktoré dôverne poznal.

Keď som dielo vystavil v Brazílii, knihy boli z brazílskych knižníc, keď vo Viedni, tak z rakúskych. Ale vždy to boli vyradené a už značne použité knihy. Idiom vstúpil do môjho života veľmi výrazne, pretože som bol nútený s ním žiť dlhé roky. Takýto typ práce si vyžadoval inú stratégiu a logistiku, ktorú pri maľovaní obrazov nezažijete. Pri maľovaní odložíte štetec a práca sa skončí. Ja keď som odložil svoj „štetec“, prišli moji pomocníci, kamióny, lietadlá, lode a všetko sa vlastne len začínalo.

Niežeby som sa odvtedy začal venovať len práci s knihou, skôr som sa začal oveľa viac zaujímať o reakcie ľudí na prítomnosť kníh. Zaujímalo ma, prečo a v čom ich to tak oslovuje. Je to knihami alebo zrkadlami? Idiom stojí v knižnici od roku 1997 a v čase, keď vznikol, nevedel o ňom nik a len reklama v takomto prípade nestačí.

Podobné to bolo pri bratislavskej Pasáži, aj tam najprv prišlo len málo návštevníkov. Tí však potom zavolali ďalších a ďalších a postupne tam začalo chodiť veľké množstvo ľudí. Takýto „divácky Tam-tam“ asi naozaj funguje.

Krátko pred skončením výstavy v Bratislave som si povedal, že by som mohol dielo galérii darovať, aby si ho tak ľudia aj naďalej mohli prísť pozrieť. Moje výstavy sú zväčša len na určitý čas a potom sa skončia. V prípade, že sa neskončia, diela sa stanú súčasťou prostredia, kde sú umiestnené, a to ma zaujímalo. Aká bude reakcia ľudí na dielo, ak ostane v Bratislave veľmi dlho? Opadne záujem alebo prežije a stane sa súčasťou jej genia loci?

To je napokon aj prípad Idiomu v Prahe, najskôr tam chodili len návštevníci knižnice, až postupne pribúdali aj iní diváci a záujem sa stupňoval. Od roku 2022 sa situácia zmenila natoľko, že tam začali chodiť pre knižnicu už nezvládnuteľné davy. Dnes sú to väčšinou zahraniční návštevníci Prahy. Tento zvýšený záujem ma teší, ale znamená aj to, že musím chodiť Idiom intenzívnejšie opravovať alebo prestavovať.

~ Kedy ste prvýkrát použili vo svojom diele princíp zrkadlenia? Bolo to v tomto diele?

Princíp zrkadlenia je spojený s mojou prácou oveľa skôr, vyskytoval sa napríklad už v mojich grafických prácach 70. rokov, kde som reflektoval fakt, že odtlačok z niečoho vzniká, že je vlastne tohto niečoho zrkadlením. Takže princíp zrkadlenia, a tým nemyslím len použitie samotného zrkadla, bol spojený s mojou prácou oveľa skôr.

Prvá veľká práca, ktorú som robil so zrkadlom, pochádza z roku 1981, volala sa OS. Z tejto práce sa zachoval aj dokumentárny film, kde je dobre zachytené jej fungovanie. Išlo o čiaru nainštalovanú priamo v krajine. Táto čiara pozostávala z jednotlivých bodov vytvorených zrkadlami, ktoré odrážali slnečné svetlo. Bola to kinetická slnečná čiara, vo výsledku os dvoch podobných kopcov a súčasne vždy aj os fotografického či filmového záznamu.

Moje prvé väčšie použitie zrkadiel využívalo jeho imitačnú silu veľmi obmedzene, len k odrazu slnečného svetla, celá práca bola o zrkadlení a jeho symetrii v rôznych úrovniach obrazu.

~ Ja si ako mladšia generácia pamätám vašu intervenciu v exteriéri na festivale Grape 2018.

Tam som použil zrkadlá priamo ako zdroj obrazu. Tu sa stal odraz zrkadla obrazom samotným. Zrkadlo je veľmi zaujímavý materiál, pretože v podstate neexistuje. Zrkadlo je vždy tým, kde sa nachádza, je ako chameleón a jeho uhrančivosť nás priťahuje už veľmi dlho.

Keď sa pozrieme do histórie, už prvé zrkadlá z renesancie alebo možno ešte skôr v stredoveku veľmi fascinovali ľudí. Naše podvedomie dodnes na tento fenomén veľmi intenzívne reaguje. Preto zrkadlá lákajú výtvarníkov alebo literátov. Princíp zdvojenia alebo zrkadlenia je veľmi častá téma aj literárnych diel. Tento duplicitný svet, ktorý zrkadlo ponúka, je z môjho uhla pohľadu veľmi spätý s literatúrou – tá pre mňa tiež predstavuje istý typ zrkadla, ktorý nám umožňuje zahliadnuť niečo, čo inak nie je možné. Vzostup pod povrchovú zdanlivosť existencie, ktorá je zrazu pod povrchom iná a ukrytá našim očiam.

Čiže mojou celoživotnou snahou je zobrazovať neviditeľné. Šokujúce zostáva to, že hoci je to veľmi sofistikovaný pohľad na vec, priťahuje to veľké množstvo ľudí. A toto je zároveň aj moja celoživotná otázka. Pretože nikdy som neočakával, že práve ja s týmito záujmami, ktoré sa orientujú na literatúru, knihy či zrkadlá, ktoré dnes určite nie sú dominantné, budem toho schopný.

~ Ako ste už spomenuli, je to pravdepodobne silno prepojené s ľudským podvedomím.

Áno, ľudia majú pocit, že všetko vieme, ale existujú dimenzie ľudskej bytosti, ktoré asi nebudeme schopní spoznať. No to je na druhej strane fajn, keby sme všetko vedeli, unudili by sme sa na smrť.

~ Práca s veľkým množstvom kníh ako stavebným materiálom sa stala vaším charakteristickým znakom. Idiomv Pražskej knižnici, Scanner v Bologni či inštalácia Semioloft si pred štyrmi rokmi práve v Galérii mesta Bratislavy vyžadovali prevoz a manipuláciu s niekoľkými tonami kníh. Aký druh príprav si vyžaduje stavba takéhoto objektu v múzeu alebo galérii?

Najskôr by som upravil termín stavebný materiál. Vrátil by som sa od stavbárskej terminológii ku kunsthistorickej. Nazval by som to ready made, teda predmet, ktorý je už hotový a ja ho opäť uvádzam do nového kontextu. To znamená, že pracujem s niečím druhýkrát. Prvýkrát vznikol ten predmet naozaj a druhýkrát je vnímaný už inak. Aj preto sa vyhýbam označeniu staviam, ja skôr modelujem.

Veľmi dôležité je, že tie veci sú poskladané z množstva kníh a ja skladaním vytváram dielo, ktoré môže mať charakter inštalácie alebo sochy. Zároveň nikdy tie diela nemajú rovnakú tému, námetom je kniha alebo svet literatúry, ale tá téma sa mení a to ma na tom priťahuje. Mnohé moje práce vznikali v sériách, keď som sa vracal k podobnému problému. S odstupom času to začína byť veľmi zjavné a predstavuje to spôsob mojej práce.

Keď mám hovoriť o technickej stránke, niekedy ide o mimoriadne komplikované až neriešiteľné problémy, ktoré sa s ich realizáciou spájajú. Napríklad keď som otváral výstavu v múzeu DOX, kde som realizoval stenu z kníh, ktorá bola 25 metrov dlhá a 11 metrov vysoká. V jednej časti bol malý otvor, ktorý slúžil ako dvere. Keď ste cez ne vstúpili, ocitli ste sa pred oveľa väčším množstvom kníh vytvoreným zo zrkadiel. To fyzické ohrozenie, ktoré zo steny išlo, striedalo ohrozenie virtuálne, ktoré pramenilo z vašej predstavivosti pri prechode do druhej miestnosti. Tak sa tam stretávali dva svety.

Knihy boli naukladané len tak, jedna na druhej, do výšky 11 metrov a to bol veľký statický problém. Dielo sme stavali v lete a výstava trvala pol roka. Niekedy v októbri pustili klimatizáciu. Zrazu sa tam oteplilo, všetky knihy na zmenu vlhkosti zareagovali, začali sa naraz krútiť a padať. Museli sme to pomerne komplikovane opravovať.

~ Radíte sa v takomto prípade so statikmi?

Radím, ale je to komplikované, lebo statici s takýmto materiálom vôbec nepočítajú. Kniha je nestatický materiál, nikomu nenapadne s ním pracovať. Ja som následne objavil vlastnú cestu, ako tieto veci realizovať. Podobne veľký objekt som staval v múzeu v Bologni a tam som musel zabezpečiť jedného človeka, ktorý tam každý deň chodil objekt kontrolovať, aby sa nič nestalo. Vymyslel som si vlastný systém, pretože ten materiál je nestály. Keď postavíte dva metre, knihy sa stlačia inak, ako keď postavíte 11 metrov. Stále je tam ohrozenie, ktoré sa správa fraktálovo, takže staticky sa to určite nedá vypočítať.

Preto som vymyslel systém kinetických políc, ktorý fungoval. Na túto výstavu prišla rodina riaditeľa galérie, ktorý bol japonský architekt a bol celkom šokovaný, lebo toto oni v Japonsku riešia neustále. Majú neustále zemetrasenia a prvá vec, ktorá sa rieši, je či model vydrží záťažovú skúšku, až potom sa riešia estetické kvality. On môj nápad veľmi ocenil. Zvládnuť masu, ktorá sa neustále hýbe a ku ktorej chcete tam pustiť diváka, pričom môže byť ohrozený, to je veľký problém, neodmysliac požiarnikov.

Ďalšia vec je statika budovy – keď vám na pár metrov tlačí päť ton, tak aj na to treba myslieť.

~ Hlavne pokiaľ ide o historickú budovu.

Potom treba myslieť na desať kamiónov kníh, ktoré treba niekde zaparkovať, a podobne.

~ A teraz sa ponúka otázka, kam po skončení výstavy všetky knihy putujú.

Najprv poviem, odkiaľ prídu. Samozrejme, pochádzajú z darov ľudí a z knižníc. Knižnice to veľmi ocenili, pretože zákonite sa po nejakých rokoch musia staré knihy vyraďovať a bežne by skončili vyhodením. Takto boli radi, že som sa ich ujal. Keď sa výstava skončí, knihy mám v prenajatých priestoroch, kde sú uskladnené do ďalšieho použitia. Samozrejme, jedného dňa možno s nimi už nebudem chcieť pracovať a potom budem musieť vymyslieť, kam s tým ďalej.

Napríklad Pasáž som staval niekoľkokrát. Táto výstava mala putovať do Brna a do Prahy, ale potom prišiel moment, keď som sa rozhodol, že dielo darujem, a Pasáž musela zostať v Bratislave. Ja som však musel vyrobiť opäť konštrukciu a zohnať knihy na ďalšie výstavy, čo bolo termínovo veľmi krátke a hlavne finančne náročné. Vtedajší riaditeľ GMB pán Jančár bol veľmi nápomocný a nakoniec sa to vyriešilo.

Nepredpokladali sme však, že Pasáž je umiestnená v starej budove, ktorá má jednotlivé podlažia vytvorené s použitím dreva. Ľudský pohyb alebo doprava na ulici, aj keď tam nie je veľká, nanajvýš zásobovanie, jemne chveje s celou budovou. Toto jemné chvenie začalo knihy posúvať, takže sme museli prísť druhýkrát a celú Pasáž prestaviť tak, aby už vydržala na večnosť alebo aspoň nadlho.

~ Podrobujete knihy nejakému výberu?

Knihy podrobujem prísnemu výberu, nielen významovému, ale aj fyzicky, aby vydržali záťaž. Takže niekedy sa nedajú použiť všetky knihy, ktoré by som chcel, a prirodzene musím medzi nimi vyberať. V Pasáži som chcel použiť len československé knihy, navyše som chcel v tom výbere ukázať úplnú panorámu. Sú tam knihy pre deti, ale aj dospelých, literárne diela, vedecké zbierky aj mapy. Mal to byť pohľad na knihu, ktorý by nepreferoval nejakú oblasť, išlo tam o snahu byť nekonkrétny.

Ale boli aj práce, kde som použil len jeden typ knihy. V Karneri sv. Anny v Skalici som postavil objekt vnútri rotundy len z telefónneho zoznamu. Z jedného typu, ktorého som mal asi 20-tisíc kusov. Tam bola dôležitá farebnosť pre odkaz na zlato, s ktorým sa v Karneri pracovalo. Po významovej stránke som musel dielo konzultovať s farárom.

~ Tak teraz viem, kam sa podeli všetky Zlaté stránky.

Však to bola uhrančivá kniha! Zaujímavé bolo aj stretnutie s tým predstavenstvom. Najprv mi to nechceli dovoliť, že telefónny zoznam do kaplnky nepatrí. Ja som však oponoval tým, že práve telefónny zoznam je niečo ako biblia živých. Že v Biblii figurujú len mŕtve postavy, ale v tejto knihe sú práve len tí živí, a tieto dva svety som chcel prepojiť. To sa nakoniec pánovi Sokolovi, s ktorým som o tom diskutoval, páčilo a dovolili mi dielo urobiť.

~ Vidím, že máte vrúcny vzťah ku knihám. Myslíte, že ich môžu nahradiť e-knihy a audioknihy, že to je budúcnosť?

Ja sám mám obrovské množstvo kníh v digitálnej podobe, lebo však to sa dnes ani inak nedá. Kniha ako médium neutrpí len preto, že vznikne digitálne médium. Takisto ako nezanikli obrazy, keď vznikla fotografia. Bol to problém a určitý typ tvorby aj utrpel, ako napríklad portrétne maliarstvo, lebo s fotografiou to bolo omnoho jednoduchšie.

Ale napriek tomu si myslím, že kniha bude vzácna a bude čoraz vzácnejšia práve v tej papierovej podobe. Lebo predstavuje pomalosť a ľudia si začínajú pomalosť všímať. Začíname si všímať iné veci ako pokrok, napríklad následky pokroku, a spoločnosť sa podľa toho začína aj správať. Nemali by sme sa obávať, čo bude s knihou.

Sú určité médiá, ako napríklad klasické hudobné nástroje, ktoré tiež nezanikli. Dnes už máme elektronické nástroje, ktoré vedia napodobniť hádam každý zvuk, ale klasické nástroje sa naďalej vyrábajú a deti sa na nich učia hrať. A aj kniha bude takýto druh média, bude paralelná s digitálnym svetom a bude únikom z toho jednostranného zajatia.

~ Váš otec Juraj Krén bol tiež výtvarník, zomrel pomerne skoro, keď ste boli ešte dieťa. Akú rolu zohral pri výbere vašej profesie?

Otec bol kľúčová postava pre voľbu môjho povolania. Dá sa povedať, že som sa narodil v ateliéri. Iné prostredie som ani nepoznal. Mali sme aj byt, aj ateliér, ale ateliér bol v podstate všade. Od detstva som sa pohyboval medzi farbami a neporiadkom, čo všetko ateliér prináša. A otec mal viac ateliérov, takže keď som sa aj na prázdniny niekde dostal, tak len do iného ateliéru.

U mňa nebola nejaká pochybnosť, čo by som chcel v živote robiť. Navyše aj otec mal asi takú predstavu a už od piatich rokov ma pripravoval. Pod jeho vedením som odkresľoval obrazy a podobne. Bola to trochu taká rehoľa. Zomrel mladý, mal len 44 rokov a ja vtedy 11, tak som sa ocitol v tom ateliéri sám a bolo to trochu zvláštne. Krátko nato som začal navštevovať ľudové školy a aj súkromne som bral hodiny, lebo otec poznal v podstate všetkých slovenských výtvarníkov. Aj keď sme išli na návštevu, tak len do ďalšieho ateliéru. Bolo to také zvláštne zajatie.

Potom som sa dostal na školu umeleckého priemyslu, kde ma učil Rudolf Fila, ktorý pre mňa predstavoval ďalší veľký impulz v tomto smere do budúcnosti.

~ Vaša tvorba je pomerne odlišná od diel otca, ktorý bol maliar a textilný výtvarník, venoval sa napríklad aj gobelínom. Nachádzate nejaké spoločné paralely?

Otec bol na jednej strane zatvorený v ateliéri, kde maľoval obrazy, ale často aj návrhy, napríklad na tie gobelíny, a tie sa potom realizovali. A práve moment tej realizácie ma ako dieťa fascinoval. Namaľoval malú kompozíciu a tá sa potom mala stať súčasťou stavby. Takže medzitým nasledoval celý rad krokov, kde musel otec tú vec opäť „namaľovať“, len v inom materiáli. A to ma veľmi fascinovalo. To množstvo profesií, ktoré za ním chodili – ľudia, ktorí robili s kovom, s kameňom, rôzni remeselníci snažiaci sa interpretovať ten návrh v inej podobe.

~ Takže to je to, čo ste si z toho zobrali?

Áno (smiech). Ale zdedil som aj vytrvalosť a húževnatosť. Po otcovi mi zostali denníky, v ktorých píše, ako vstával už o štvrtej ráno a robil do noci. Zároveň moje fascinácie jeho svetom boli rôzne. Napríklad si spomínam, ako chodieval do Trnavy, pracoval tam na fasáde vtedy Pedagogickej fakulty a mňa brával so sebou, lebo ma nemal kam dať. Hrával som sa medzi tým neporiadkom, občas som aj pomáhal.

Tam som mohol vidieť súdržnosť medzi jeho pomocníkmi, boli to mladí chalani, študenti a asistenti zo školy, trochu to pripomínalo remeselné spolky zo stredoveku, kde sa nevzdelávalo nalinkovaným školským spôsobom, ale vládla tam taká integrálna spolupráca. Toto som nejakým spôsobom od neho zopakoval, aj ja mám takých blízkych spolupracovníkov, ktorí so mnou chodia už dvadsaťpäť rokov.

MATEJ KRÉN (1958) pochádza z Trenčína. Absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave a v štúdiu pokračoval na VŠVU v Bratislave a na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V absolventskom ročníku získal na Medzinárodnej výstave študentov v japonskom Kobe Honor Award (1985). Je prvým slovenským umelcom, ktorý získal štipendium americkej nadácie Pollock-Krasner (1991), a držiteľom viacerých významných zahraničných a domácich ocenení: Cena kritiky a Cena diváka za dielo Idiom na Bienále súčasného umenia v Sao Paule (1994), hlavná cena v celosvetovej výtvarnej súťaži Promotion of the Arts organizovanej UNESCO v Paríži (1995), Ceny Nadácie Tatra banky za umenie (2004). Jeho diela boli vystavené v Amsterdame, Berlíne, Budapešti, Prahe, Paríži, vo Viedni či viacerých mestách severnej i južnej Ameriky. Žije a tvorí striedavo v Bratislave a v Prahe.