Oči dokorán pre Land Records

Pracuje poeticky aj kriticky s archívmi, cez ktoré nabúrava oficiálne naratívy o živote vietnamskej komunity na Slovensku. V aktuálnej výstave Kým voda nezmyje breh ↗, ktorej kurátorkou je Zuzana Flašková v Galérii mesta Bratislavy, sa prostredníctvom diel orientuje na prvú a druhú vlnu vietnamských mobilít do vtedajšieho Československa v rámci socialistického internacionalizmu. Ten bol propagovaný ako akt vzájomnej pomoci, pričom bežná realita vietnamských občanov mala ďaleko k hodnotám, ktoré sa o tejto spolupráci šírili.

Kvet Nguyễn ako druhá generácia, ktorá sa narodila na Slovensku, je svedkom rodinného zápasu v cudzom prostredí, v spoločnosti, ktorá nevedela prijať ich inakosť, a rozpráva príbeh poznačený rasizmom v postkomunistických krajinách dneška. Témou dnešného rozhovoru je dielo Land Records, ktoré vzniklo špeciálne pre túto výstavu.

➤ Vnímam ťa ako výrazný hlas vietnamskej komunity. Čo ťa viedlo k myšlienke hovoriť príbeh svojho detstva a menšiny, v ktorej si vyrastala?

Téme sa venujem dlhodobo. Napísala som autobiografickú esej Všetko, čo nás spája a od začiatkov na Vysokej škole výtvarných umení akoby neustále obhajujem svoju identitu a to, kto som v tomto priestore. Voľba rozprávať cez svoj osobný príbeh však môže byť aj rizikom. Táto voľba bola v niečom strategická. Vnímala som kontrast k tomu, čo som zažívala vonku a čo som vnímala u nás cez politiku, pretože etnické komunity na Slovensku sú často vnímané len cez štatistiku.

To isté platí aj o vietnamskej komunite, kde veľa informácií o jej živote je buď neznáma, alebo známa cez štatistiky. A preto som zvolila osobný príbeh s emóciami, ako som prežívala dospievanie. Je dôležité, aby sa ľudia, ktorí čítajú knihu alebo pozerajú výstavu, mohli na ne napojiť.

➤ Témou nášho rozhovoru je dielo Land Records, ktoré odkazuje na mytologický príbeh spojený so vznikom Vietnamu, ale aj na prvú vlnu vietnamských mobilít do bývalého Československa. O aké príbehy ide?

Prvýkrát vnímam aj príbeh krajiny, z ktorej pochádzajú moji rodičia, a to v zmysle, že sa pozerám na ich legendy. Jeden z tých príbehov je práve legenda o vzniku súčasného Vietnamu. V skratke je to príbeh o horskej víle Âu Cơ, ktorá sa vydala za dračieho kráľa. Tieto mýtické postavy mali spolu sto detí – sto vajíčok. Päťdesiat bolo uložených pri mori a päťdesiat na súši. Cez túto legendu sa pozeráme na súčasný Vietnam. Druhý príbeh takisto hovorí o počiatku – o počiatku hospodárskej spolupráce medzi vtedajším Vietnamom a vtedajším Československom. Hovorí o príchode prvej veľkej skupiny ľudí vietnamského pôvodu do Československa. Išlo o sto sirôt, ktoré prišli do Chrastavy.

➤ Čo vieme o týchto takzvaných chrastavských deťoch?

Ten príbeh ma veľmi fascinoval práve preto, že pojednáva o počiatku spolupráce medzi Slovenskom a Vietnamom, pričom mal prvky propagandy. Najvýznamnejší záznam o chrastavských deťoch je z reportáži o návšteve prezidenta Ho Či Mina v Chrastave. Bola to pre mňa výskumná až etnografická práca, ktorá spočívala v študovaní archívov, v hľadaní a prepájaní všetkých informácií, ktoré sú neraz už stratené. Musela som komunikovať priamo s chrastavskými obyvateľmi. Našla som fotografie, ktoré však boli vo veľmi nízkej kvalite, a následne som natrafila na vtedajších vychovávateľov, rodinu Tupú.

Oni už, bohužiaľ, nežijú, ale podarilo sa mi kontaktovať ich dcéru. Až ona mi povedala, že fotografie, ktoré vtedy vznikli spolu so zoznamom mien detí, už nemá. Boli niekomu darované a nedá sa k nim dostať. V tomto bode moja práca spočívala aj v tom, že som potrebovala nájsť aspoň jednu z fotografií, ktorá dnes visí na výstave. To sa mi podarilo cez denník Právo v Česku, ktorý mal ako jediný digitálny sken, fyzická kópia fotografie pravdepodobne už neexistuje, respektíve nie je dohľadateľná.

Chrastavské deti teda znamenali začiatok spolupráce a aj napriek významnosti tohto aktu sa zachovalo veľmi málo. Aktuálne je na výstave iba dvadsaťdva mien, ktoré sa mi podarilo vypátrať. V procese hľadania chcem pokračovať, takže je to procesuálne dielo.

➤ Žijú niektoré z tých detí? Tých dvadsaťdva mien, ku ktorým sa ti podarilo dostať, sú žijúce osoby?

Nakontaktovala som sa na osobu, ktorá prevádzkuje facebookovú stránku Detský domov Chrastava („Nhà Thiếu nhi Chrastava”). Je to pán Công, ktorý žije vo Vietname. On mi pomohol s niektorými menami: niektoré mal zverejnené na Facebooku, druhú časť som získala z dvoch československých filmov, v ktorých chrastavské deti účinkovali. Jeden sa volal Malí medveďári a mená boli v titulkoch.

Zároveň asi pred dvadsiatimi rokmi vznikol dokument o tom, ako českí reportéri išli do Vietnamu a stretli sa s niektorými z chrastavských detí. V Chrastave totiž ostali pomerne krátko, tri až päť rokov. Vyplývalo to z vtedajšej dohody. Obidve strany, ale hlavne tá vietnamská, sa obávali, že sa „nakazia Západom”.

➤ To som sa na výstave nedočítala. Je to zaujímavý zvrat v celom príbehu, že tu boli len tak krátko.

V podstate to udalo tón celej spolupráce, pretože nasledujúci pracovníci, študentstvo a takzvaní gastarbeiteri prichádzali vo vlnách od 60. rokov. Všetci len na tri až päť rokov. Pobyt mali veľmi limitovaný, jedným z dôvodov bolo vyučiť sa, vrátiť sa naspäť a nanovo „vybudovať“ Vietnam.

➤ Prečo si vo svojej inštalácii zvolila na vyjadrenie témy práve sádrové odliatky?

Je to rozšírenie spomínanej fotografie, pretože fotografia bola iba digitálnym skenom. Zároveň sme mali veľmi málo informácií a pre mňa bolo dôležité robiť niečo s rukami. Niečo, čím by som sa symbolicky vedela dotýkať histórie. Tým, že sme nemali nič hmatateľné, tak som sa rozhodla, že sama niečo vytvorím práve skrz vajíčka, ktoré v sebe nesú náznak toho dračieho vajca. Chcela som vytvoriť interpretáciu počiatkov a prepojiť oba príbehy.

➤ Kým dielo Land Records sa odvoláva na prvú vlnu vietnamských mobilít, v rovnakej miestnosti sa nachádza aj dielo Leftover Bodies, ktoré tematizuje tú druhú vlnu. Tieto medzinárodné spolupráce boli viazané prísnymi pravidlami, ktoré sa premietali aj do života jednotlivcov. Môžeme povedať viac o tých pravidlách?

Výstava je nabitá rôznymi informáciami o tom, ako obdobie socializmu vyzeralo pre vietnamskú komunitu. Môj otec prišiel do Československa v roku 1988, ale to obdobie sa už považovalo za uvoľnenejšie. Preto jeden z momentov môjho výskumu bolo nazerať hlavne na dianie od 60. po 80. roky a porovnať rozdiely.

Sociologička Alena Alamgir rozpráva o gastarbaiteroch v troch vlnách. Všetky sa od seba nejakým spôsobom líšili. Prvá vlna bola výsostne založená na „bratskej pomoci“, aby vietnamskí študenti a študentky prichádzali a dostávali štipendium počas štúdia. S postupom času si však Československo začalo uvedomovať, že z toho môže mať aj vlastné výhody – vďaka príchodu pracovnej sily, ktorá môže byť užitočná pri budovaní československej ekonomiky.

Ako spomína Alamgir vo svojich textoch, mobilita mala byť produktívna a nikdy nie reproduktívna. To sa pretavilo aj do pravidiel. Vietnamskí pracovníci a hlavne pracovníčky mali zakázané vytvárať si tu vzťahy, či už s väčšinovou spoločnosťou alebo medzi sebou. Cieľom nebolo vytvoriť si tu zázemie, rodinu a tobôž nie mať potomstvo. Toto platilo približne do roku 1983. Nie je to oficiálne zapísané, preto sa môže tento údaj líšiť aj podľa mesta.

Hovorí o tom aj Libuše Jarcovjáková, ktorá fotografovala vietnamskú komunitu v Prahe, kde ich vyučovala český jazyk. Hovorí o prísnych pravidlách a o tom, že veľa z nich ostávalo mimo pracovného času iba na internáte. Do momentu uvoľnenia to bol zároveň jediný priestor, v ktorom trávili svoj voľný čas. Dokazujú to aj svedectvá ľudí na výstave. Jedna miestnosť je venovaná ich voľnému času z prostredia internátov. Po roku 1985 boli povolené vzťahy a manželstvá, ale opäť s podmienkou, že človek, ktorý tu chce ostať a mať rodinu, musí zaplatiť pomerne veľké peniaze. Často to boli devastačné sumy. Na vtedajšie koruny od 20 do 50-tisíc korún.

➤ Aký je príbeh tvojho otca? Spomínala si, že do Československa prišiel v roku 1988 vďaka štipendiu. Aký je jeho príbeh?

Otec bol pre mňa veľmi dôležitý ešte predtým, než som začala celý doktorandský výskum. Na základe rozhovorov s ním som pochopila, ako sa tu komunita mala a že tu vôbec nejaká bola. On prišiel tesne pred Nežnou revolúciou a možno takisto očakával, že tu bude tri až päť rokov a potom sa vráti do Vietnamu. Pracoval na stavbe a jeho pohľad na Nežnú revolúciu sčasti mení čriepky československej histórie. Sedemnásteho novembra bol vo vlaku do Prahy a nevedel, čo sa deje. Kým ostatní štrngali kľúčmi, on sa skrýval v pražskom byte u kamarátov, lebo si myslel, že zhromažďovanie ľudí znamená niečo zlé. Pripomínalo mu to aj skupinkovanie vtedajších neonacistov, z ktorých mal obavy.

Vôbec nečakal, že nastane taký veľký zlom. V momente, keď sa začali protesty a porevolučné obdobie, pre vietnamskú komunitu to znamenalo veľký strach a neistotu. Zrušili sa všetky linky medzi Vietnamom a Československom, čo znamenalo, že tu boli zaseknutí. Nevedeli, čo bude s ich zmluvami a celkovo, čo to pre nich znamená. Pre tých, ktorí sa chceli vrátiť, aj pre tých, ktorí chceli ostať.

➤ V diele Leftover Bodies vidíme dobové výstrižky z tlače. Sú otvorene rasistické, plné narážok na vietnamskú komunitu. Rozprávali ste sa niekedy o 90. rokoch s otcom?

Bolo to postupné, najprv som potrebovala pochopiť jeho vlastnú históriu vo Vietname, následne príchod a, samozrejme, 90. roky. A práve pri rozhovore s ním som pochopila, ako sa v ňom a v komunite kopil strach. Už keď sem prišiel, boli útoky neonacistov. Napriek tomu sa tu rozhodol ostať a natrvalo opustiť rodnú krajinu, čo považujem za významné rozhodnutie.

Keď sa rozprávam s ľuďmi, povedia, že vietnamskú komunitu veľmi nepoznajú, lebo je odtrhnutá alebo že sa výraznejšie neangažuje v spoločenskom a kultúrnom živote. Rozumiem tomu. Otcov pohľad istým spôsobom dokazuje, že strach sa udržiaval až do roku 1994, keď sa stala vražda na Starej Vajnorskej. Vtedy mi otec povedal, že sa v ňom niečo zlomilo a že si uvedomil nemožnosť niekedy sa tu úplne otvoriť. Pre mňa je to silný moment aj v tom, že bol ochotný zostať žiť v kompromise – v lepšej krajine, ale s vedomím, že sa tu nebude môcť úplne otvoriť a bude žiť v klbku strachu. To sa, myslím, stalo veľa ľuďom z vietnamskej komunity.

➤ Než sme sa stretli, o vietnamskej komunite som veľa nevedela. Máš pocit, že sa od 90. rokov spoločnosť zmenila?

Fakty hovoria svoje. Tie prísne pravidlá už neexistujú. Žijeme v demokracii a je jasné, že vietnamská komunita rastie a že sem stále prichádza. Otázka navádza ku generalizovaniu, ale nechcem zastupovať všetky hlasy v komunite. Každý z nich, a to dokazuje táto výstava, má iné prežívanie toho obdobia. Myslím si, že to má byť neustály pokus o zlepšovanie a podporovanie demokratických hodnôt aj o aktivizáciu komunity.

Na jednej strane si to vyžaduje prácu väčšinovej spoločnosti, ktorá musí reflektovať aj to, čo sa dialo a akí sme dnes. Ale je to aj práca našej komunity, aby sme boli aktívni, angažovali sa a rozprávali o našich príbehoch.

➤ Spomínala si, že by si chcela jedno z videí prezentovaných na výstave upraviť na formát festivalového filmu. Mňa osobne toto video veľmi oslovilo aj pre zobrazenie každodennosti. Je to určite jeden zo spôsobov, ako rozprávať o téme a ako ju spraviť prístupnejšiu pre ľudí mimo komunity. Na akom festivale by si chcela film uviesť?

To je ešte vo hviezdach. Skôr som to myslela tak, že by sme chceli dokrútiť hrané scény do festivalovej verzie filmu. Film, ktorý je aktuálne vo výstave, je zložený primárne z archívnych záberov. Ide o dokufikciu inšpirovanú ženami – Donika, Zuzana, Kristína, ktoré sa nemali nikdy narodiť, ktoré boli výnimkami v rokoch 1983 – 1985.

Áno, spôsob, akým pracujem, je práve cez emóciu. Uvedomujem si, že ľudská myseľ a to, ako si budujeme a nachádzame empatiu, sa vytvára na osobnej vzdialenosti. Som rada, že to funguje. Keby som do filmu vložila iba fakty a štatistiky, tak v momente, keď vyjde diváctvo z výstavy, na všetko zabudnú. No možno mi chýba aj odstup, keďže sme výstavu otvorili nedávno. Zatiaľ je mojím cieľom pozvať vás pozrieť si túto verziu na výstave (smiech).