Oči dokorán pre Hlt kože

Prečo práve výstava pre telo?

Pretože si myslím, že to je potrebné. Hoci každý človek má telo, málokedy si uvedomujeme, že v nich sme. Väčšinu času trávime pohrúžením v myšlienkach alebo plávajúc po virtuálnych svetoch. Momenty, keď naozaj precítime, že sme v telách, sú zriedkavé a veľmi prchavé. Napriek tomu, že naše mysle stále pracujú, stále niečo generujú, na vedomej úrovni si málo uvedomujeme procesy, ktoré prebiehajú v našich telách. Nevieme si zvedomiť, ako nám vznikajú a zanikajú bunky, ako sa regenerujú a ako zomierajú, nevieme, kedy nám rastú vlasy, prečo a ako vznikajú myšlienky. Procesy, ktoré zapríčiňujú našu zraniteľnosť a smrteľnosť, zostávajú skryté a nepozorovateľné, na vedomej úrovni k nim nevieme nájsť vstup.

Čo teda môže divák očakávať pri návšteve? Pre ktoré zmysly je výstava postavená?

Ja asi hneď zakopnem o slovo divák, ktoré si povedala. Slovo divák pochádza zo slova dívať sa; koniec koncov, väčšina výtvarných diel býva vytvorená pre zrak. Človek príde do galérie a díva sa na veci, ktoré sú v nej vystavené. Pre mňa je pozícia diváka redukovaná – diváka si predstavujem ako človeka uväzneného vo svojej lebečnej kosti. Je ňou chránený, ale zároveň aj oddelený od skutočnosti. Divák sa spolieha len na zmysly, ktoré sa nachádzajú v hlave, špeciálne na zrak. Zrak je zmysel, ktorý vytvára vzdialenosť, je hierarchický, vytvára nadradený subjekt a podradený objekt. Na objekt sa môžeme pozerať na diaľku, nemusíme sa ho dotýkať a dať sa ním priamo ovplyvňovať.

Táto výstava nie je pre divákov, ale pre návštevníkov a návštevníčky alebo dokonca až pre účastníkov a účastníčky. Keď ľudské telo do výstavy vstúpi, v nej nastražené prostredie ho začne postupne pohlcovať. Bude naň pôsobiť na rôznych úrovniach súčasne, nielen na myšlienkovej a kognitívnej, ale aj na zmyslovej, na emocionálnej, dokonca na neurologickej a molekulárnej. Dúfam, že v tejto výstave prebehne premena z diváka/diváčky na účastníka/účastníčku.

S Katarínou sme premýšľali, že táto výstava by sa mala volať somatická, keďže je vyrobená špeciálne pre ľudské telo. Väčšinou výstavy bývajú sémantické, významové. Sú robené pre hlavu – na výstave si máme niečo myslieť alebo rozumom pochopiť, sú ako hádanky, ktoré máme vyriešiť. Sémantická výstava je príkladom prototelepatickej situácie – kurátor alebo kurátorka si niečo myslí, umelecké diela použije ako figurantov, cez ktorých sa snaží telepaticky poslať odkaz do myslí divákov a diváčok.

Somatická výstava Hlt kože je robená na úplne inom princípe: hlavným prijímačom je v nej ľudské telo. Ľudská myseľ, navyknutá viesť a zviesť, sa tu stáva zdráhavým pasažierom. Nezvyknutá na to, že ju telo vedie, niektorá myseľ sa možno bude v takejto výstave nudiť, bude nervózna alebo sa bude cítiť nenaplnená. S tým počítame a je to súčasťou celkového zážitku.

S Katarínou sme veľa premýšľali o vzťahu mysle a tela. Pred vznikom virtuálnych svetov bol vzťah medzi telom a mysľou predsa len trochu iný. Telo nieslo myseľ, fyzicky ju dopravilo do rôznych skutočností, v ktorých potom myseľ niečo zažila. Keď teraz väčšinu času trávime vo virtuálnom priestore a cez obrazovky vnímame aj umenie, telo zostáva pred obrazovkou, vynechané. Obrazovka je okno, nie dvere. Myseľ cez ňu prejde, telo nie. Napriek tomu, že naša myseľ stále cestuje, telo zostáva doma, na stoličke, pred počítačom alebo telefónom.

Čo nás môže telo v tomto prípade naučiť? A sme schopní niečo sa naučiť, keď to nemá vplývať na našu myseľ?

Úplne sa nevyhneme tomu, aby táto výstava nevplývala aj na našu myseľ, v nej sa predsa spracúvajú zmyslové vnemy. Na výstave Hlt kože sa však nemáš nič naučiť, hoci môžeš niečo pochopiť. Výstava je založená na fyzických zážitkoch: hmatových, sluchových, čuchových. Pri jej prežívaní zapojíme dokonca aj vestibulárny systém, ktorý sídli vo vnútornom uchu a posiela nám správy o tom, v akej polohe sa nachádza naše telo v priestore. Výstava komunikuje priamo s telom a racionálna, konceptuálna myseľ závislá od významov ostáva takpovediac vynechaná.

Znamená to, že zážitok z výstavy je úzko previazaný s jej návštevou a nedá sa reprodukovať?

Je to presne tak, ako hovoríš. Keďže je táto výstava multisenzorická, dá sa zdokumentovať len do istej miery. Každá dokumentácia bude nevyhnutne redukovaná na obraz alebo obraz so zvukom. Celistvá skúsenosť môže nastať iba priamo tam a naživo. Výstava je robená ako akési pútnické miesto, ktoré je vždy fyzickým miestom, na ktoré sa treba dostaviť s celým svojím telom – so slezinou, s ľadvinami, s pečeňou, so svalmi, s kosťami. Len vtedy sa môže alebo nemusí stať zázrak. Pokiaľ sa tam fyzicky nedostavíme, zostaneme len vzdialenými pozorujúcimi.

Ale to sú orgány, ktoré bežne nevnímame alebo necítime.

Áno, zámerne som vymenovala také orgány, o ktorých fungovaní zvyčajne nevieme, lebo nám neposielajú žiadne správy. Boli by sme s Katarínou veľmi rady, ak by sa ľudia pri návšteve tejto výstavy dostali až na hranicu fyzicky vnímateľného. Vo všeobecnosti zvykneme vnímať svoje telá, len keď nás niečo bolí, keď ochorieme, keď nás niečo svrbí či keď si niečo udrieme. Vnútorné telesné procesy sú však oveľa subtílnejšie. Možno keď sa vystavíme pôsobeniu tejto výstavy, naše vnímanie sa na chvíľu zjemní a dokážeme zavnímať aj procesy, ktoré nám inak zostávajú skryté.

Vlastne ani neviem, či je vhodné hovoriť o Hlte kože, ktorý je predovšetkým miestom a udalosťou, ako o výstave. Výstava je postavená na princípe, že niekto niekde niekomu niečo ukáže. V prípade Hltu kože to funguje inak: ty vystavíš svoje telo výstave, ona sa ním naplní a v interakcii medzi tvojím telom a telom výstavy vznikne zážitok, ktorý ťa vráti do vlastného tela. Paradoxne hovorím o vrátení, lebo z vlastného tela sa predsa nedá odísť. Telo ti cez tento zážitok len pripomenie, že v ňom stále si. V najlepšom prípade si spomenieš, že si hmota ako každá iná, že si súčasťou tých istých cyklov ako zvyšok umierajúceho a žijúceho sveta.

Že sa sprítomníš.

Presne tak. Každá ľudská skúsenosť je nevyhnutne vtelená. Všetko vždy vnímame cez prizmu svojho tela. Či už je mladé a zdravé, alebo staré, choré a zranené. Vtelením sme vsadení do tohto sveta, sme vsvetení. Dúfame, že Hlt kože poskytne návštevníkom a návštevníčkam príležitosť na precítenie vlastného vsvetenia.

Jednou z výziev, ktorým musia súčasné múzeá a galérie čeliť, je pokles návštevnosti. Jeho príčinou môže byť online priestor, ale aj veľa konkurujúcej zábavy, ktorú si človek môže vybrať na trávenie voľného času.

Vaša výstava je iným druhom zážitku, než sme z galérií zvyknutí. Nabáda nás vypnúť myseľ a nechať na seba pôsobiť prostredie. Môžeme to vnímať ako úvahu o možnej úlohe galérií v budúcnosti?

Myslím si, že určite! Veľmi často sa zamýšľam nad tým, načo nám tie galérie vlastne sú… Keď kedysi kostoly prestali plniť svoju úlohu, prebrali galérie a múzeá na seba časť ich funkcie, poskytovali nejaký typ duchovného zážitku. Postupne sa galérie premenili na takzvané showrooms, kde sa vystavujú veci určené na predaj, a prebrali tak na seba úlohu obchodu. Teraz, keď virtualizácia zážitkov metastázuje a veľmi rýchlo napreduje, galérie trpia tým, že sú nudné a pomalé. Pre myseľ, ktorá je zvyknutá vstrebávať veľa stimulov naraz a vystačí si s virtuálnym svetom, ktorý je omnoho zábavnejší než ten skutočný, sú galérie často nedostačujúce.

Aké sú podľa teba najväčšie výzvy súčasnosti, s ktorými si múzeá a galérie musia poradiť? Odhliadnuc od spomínanej pomalosti a toho, že nemôžu konkurovať online priestoru.

Treba sa sústrediť na to, čím sú zvláštne a výnimočné. Ja si myslím, že to je práve nutnosť navštíviť ich fyzicky. Odhliadnuc od toho, aké konkrétne dielo v galérii je, je to vždy aj fyzický zážitok. Mám pocit, že keby sa galérie sústredili práve na svoju fyzickú rovinu, mohli by ponúknuť niečo, čo virtuálny svet zatiaľ nedokáže. Vnímaním umenia cez obrazovky sa všetky diela sploštia na dve dimenzie, čím trpia nielen sochy, ale aj rôzne prostredia. Pozeráme sa na ne z pohodlia svojich stoličiek, domov alebo dokonca áut bez toho, aby sme sa museli vystaviť ich skutočnému pôsobeniu. Keby sa galérie sústredili viac na fyzický aspekt zažívania a stali sa viac pútnickými miestami, možno by si našli zmysluplnejšie miesto v tkanive prežívania umenia. Stali by sa miestami, ktoré súčasne pôsobia aj na telo, aj na myseľ.

Tvoja tvorba, ako aj kurátorské projekty sú často politicky ladené. Táto výstava sa tak na prvý pohľad nejaví, ale pri hlbšom zamyslení nabáda prehodnotiť zaužívanú spoločenskú predstavu, že sa učíme len teoretickými poznatkami. V tejto myšlienke môžeme ísť ešte ďalej a prehodnotiť osvietenské dedičstvo v podobe známeho výroku „myslím, teda som“. Ako to teda je?

Napriek tomu, že táto výstava nie je o politike, ja ju vnímam ako politickú. Ako hovorí Timothy Snyder, moc nás chce mať slabých a slabé. Moc chce, aby všetky naše emócie vyšumeli pri obrazovkách, aby sme mali ochabnuté telá zo sedenia a z nehybnosti. V tomto zmysle táto výstava politická je, lebo vytvára miesto, kde sa všetka pozornosť sústreďuje na telo, kde sa všetko deje cez telo. Je v protiprúde k transhumanizmu, ktorý tvrdí, že v budúcnosti sa naše mysle uploadujú do počítača a telá budú úplne zbytočné.

To je pre mňa veľmi strašidelné.

Aj pre mňa, neviem si predstaviť, ako to budeme prežívať. V istom zmysle je to aj staromilská a nostalgická výstava, lebo nás pozýva zakúsiť svoje telá, pokiaľ ich máme. Nielen individuálne, ale aj ako živočíšny druh.

Vrátim sa ešte k tomu Descartovmu výroku „myslím, teda som“, ktorý sa razantne dekonštruuje v súčasnej filozofii, ktorá sa snaží oddeliť „myslím“ od „som“. „Myslím, teda som“ nás priviedlo k antropocentrizmu, k patriarchátu, k hierarchizácii a k nadraďovaniu sa ľudí nad prírodu a nad bytosti, ktoré nemyslia alebo myslia spôsobom, ktorý my za myslenie nepovažujeme.

Priviedlo nás k rozdeľovaniu.

K rozdeľovaniu a k hierarchizácii. Aj v tomto zmysle vnímam výstavu ako politickú, keďže sa snaží túto hierarchiu otočiť. Abrahámovské náboženstvá hovoria o tom, že duch je nadradený hmote. Učia nás, že duch hmotu posväcuje, že bez ducha je hmota neživá. Tvrdia, že duch dáva hmote život tým, že ju preniká. Myslím si, že je kľúčové snažiť sa vzdať tejto dichotómie a vidieť „telomyseľ“ ako jednu entitu. Celé sa to vlastne začína v tele a v tom, ako mu vnútorne rozumieme.

Keď si predstavíme našu planétu vo vesmíre, na nej náš kontinent, na ňom mesto s budovou, v ktorej je galéria, v galérii si predstavíme výstavu a v nej naše telo, v ktorom si predstavíme seba, narazíme na akúsi hranicu zrozumiteľnosti. Čo to vlastne znamená „ja v tele“? Aký je náš vnútorný vzťah k vlastnému telu? Môžem povedať, že mám telo alebo že som telo?

Tu narážame na tajomstvo, ktoré je ťažké rozlúštiť. Podľa toho, či si na túto otázku odpoviem, že telo mám alebo telom som, alebo som v tele, sa zásadne zmení aj vnímanie samej seba a mojej vsvetenosti. Keď pokračujeme v tomto slede myšlienok, dostaneme sa až na hranicu života a smrti.

Zároveň týmto rozmýšľaním prinavraciame telu múdrosť, ktorá mu prináleží. Živé tvory okolo nás nemajú vedomie ako my, čo však neznamená, že sú hlúpe, vedia sa orientovať vo svojom prirodzenom prostredí tak, aby prežili. Tento druh rozmýšľania práve sofistikovaním, ktoré je nám kultúrne vštepované, strácame.

Určite. Strácame ho a neviem, či návratne alebo nenávratne. Napríklad keď si predstavujem svoje telo, krk vnímam ako určitú hranicu. Nad ním je hlava ako centrála, ktorá všetko riadi a do ktorej „vidím“. Pod krkom telo ako jedna nepreniknuteľná hmota, ku ktorej nemám prístup, ktorá je jedno. Bola by som veľmi rada, keby som vedela vedieť celým telom.

Vráťme sa teraz k autorstvu. Na výstave ste dve autorky. Akou časťou ste sa podieľali na tvorbe celku? Sú vaše prínosy jasne oddeliteľné?

Sú úplne neoddeliteľné. Vo všetkých mojich doterajších umeleckých spoluprácach boli jednotlivé prínosy neoddeliteľné. Na spolupráci je pre mňa veľmi vzrušujúce práve to, že sa z dvoch stane jedno; tak to bolo aj v mojich doterajších spoluprácach s Anettou Monou Chisa či s Jarom Vargom.

Preto dúfam, že na tejto výstave skutočne nebude možné rozoznať naše autorstvá, že sa nám podarilo autorsky splynúť a že vzniklo jedno skutočne spoločné dielo. S Katarínou Hruškovou mám dávny a hlboký priateľský vzťah, dlho obdivujem jej tvorbu a veľmi zvláštnu umeleckú citlivosť a som rada, že sa nechala nahovoriť na spoločnú výstavu pre ľudské telo. Hlt kože je už naša druhá spolupráca. Prvýkrát sme mali možnosť spolupracovať práve v Brne a veľmi sa teším z tejto novej príležitosti.

Záujem o inštitúcie, ich úlohu a fungovanie nakoniec nie je v tvojej praxi novinkou. Spomeňme si v krátkosti na tvoje kurátorské pôsobenie v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici s projektom Zlaté časy. Čo bol najväčší úspech tejto aktivity?

Najväčší úspech bol, že sa to vôbec stalo. Zlaté časy boli súčasťou projektu Mesto kultúry, ktorý inicioval a financoval Fond na podporu umenia. Napriek podpore FPU sme pracovali vo veľmi ťažkých podmienkach, zo strany Slovenského banského múzea, pod ktoré Galéria Jozefa Kollára patrí, sme nemali žiadne inštitucionálne zázemie, celý rok sme pracovali bez nároku na honorár. Bol to celoročný intenzívny boj – múzeum nás tam od začiatku až do konca nechcelo a dávalo nám to najavo. Preto si myslím, že úspechom je už to, že sa nám to podarilo dotiahnuť do konca napriek všetkému. Spolu s Máriou Janušovou sme sa celý rok prekarizovali, ťahali program čiastočne z vlastného vrecka, v našom voľnom čase.

Myslím si, že úspech je aj to, že sme ukázali, že sa dá niečo urobiť aj s galériami, ktoré sú regionálne a štátne. Dá sa pracovať aj s inštitúciami, ktoré spia ako Šípkové Ruženky, dá sa ich zobudiť. Miestnym obyvateľom a obyvateľkám sme ukázali, aké rôzne umenie vlastne je – môže byť pohlcujúce, provokatívne, nezvyčajné, ale aj iritujúce. Do Banskej Štiavnice sme priniesli zážitok, ktorý sa tam v takej mierke dovtedy neudial.

Do výstavy sa zapojili aj bežní občania a lokálni umelci.

Presne tak. Bolo pre nás veľmi dôležité resuscitovať tú galériu tak, aby si ju miestni ľudia osvojili, aby sa stala ich. Založili sme preto program nazvaný Priestor oslobodeného času, ktorý bol určený pre amatérskych tvorcov a tvorkyne zo Štiavnice a okolia. V Štiavnických novinách sme uverejnili inzerát, že hľadáme ľudí, ktorí pekne kreslia, vyrábajú niečo z dreva, zo špajdlí, vyrezávajú alebo štrikujú. Prihlásilo sa nám dokopy 28 ľudí, počas Zlatých časov sme, bohužiaľ, stihli vystaviť len sedem. S Máriou sme navštevovali ľudí v obývačkách, v ateliéroch a garážach, kde vyrábali maličké drevené chalúpky, keramických macíkov, štrikovali ozdoby alebo maľovali akvarely. Musím sa priznať, že som si tento proces veľmi užila. Našou podmienkou bolo, že ľudia, ktorých vyberieme, nesmú zasahovať do procesu príprav tej-ktorej výstavy. Poskytli sme im štandardný profesionálny prístup, snažili sme sa z ich diel spraviť výstavu najlepšie, ako sa dá. Bolo to trochu ako relácia Áno, šéfe! alebo taká tá relácia, kde ti prerobia dom a ty pri tom nesmieš byť. Vybraní amatérski tvorcovia a tvorkyne prišli až priamo na vernisáž a často boli veľmi prekvapení, ako ich diela vyzerajú v kontexte galérie a výstavnej architektúry. Pre Galériu Jozefa Kollára bolo zas fajn, že na vernisáž prišli so svojimi krstnými mamami, starými rodičmi, bratrancami, s celou rodinou. Niektorí z nich boli v galérii vôbec prvýkrát. A dúfam, že nie posledný.

Výstava Hlt kože je obmenou projektu Husto v ústach z Brnenskej galérie TIC. V čom je táto realizácia iná oproti tej predchádzajúcej?

Je iná, pretože priestor Pálffyho paláca je iný. Galéria TIC mala veľmi príjemný klenbový priestor, ale bol oveľa viac civilný, keďže bol na poschodí. Návštevník a návštevníčka vedeli, že idú do galérie. V GMB máme šťastie, lebo priestor je podzemný…

Sú to také útroby.

Áno, presne. Priestor v podzemí paláca nám veľmi pomáha, nahráva nám do karát. Inštalácia Hlt kože je miestne špecifická, robená špeciálne pre priestory GMB, a nikdy sa už celkom nezopakuje v takej forme, v akej je teraz. A nakoniec bude aj väčšia, bude tam viac diel, ktoré sa do Brna buď nezmestili, alebo predtým neexistovali.