Oči dokorán pre Haptickú ozvenu

Cenzúra, manipulácia a násilie v jazyku. Toto všetko sú aspekty, ktoré charakterizujú umenie bývalého Východu.

Sekvencia fotografií od chorvátskeho umelca Mladena Stilinovića s názvom Vzťah noha-chlieb z roku 1977 je súčasťou pomernej širokej výstavy Haptická ozvena, mapujúcej konceptuálne a performatívne umenie bývalej Juhoslávie a Československa v Galérii mesta Bratislavy. O tvorbe Mladena Stilinovića rozpráva kurátor výstavy Daniel Grúň.

➤ V 70. rokoch v Československu už naplno zúrila normalizácia so všetkým, čo so sebou priniesla. Aká bola situácia pre umenie vo vtedajšej Juhoslávii? Rovnaká ako u nás?

Rozhodne nie. Situácia bola úplne iná. Bývalá Juhoslávia bola krajina, ktorá sa zapojila do takzvaného hnutia nezúčastnených krajín, boli to krajiny, ktorým sa vtedy hovorilo krajiny Tretieho sveta. Juhoslávia s nimi vstúpila do spoločného zväzku a snažila sa vymedziť voči vtedajšiemu Západu aj voči vtedajšiemu Východu. Čiže politicky to bolo veľmi zaujímavé, mala priechodné hranice na Západ, formálne vládla komunistická strana, ale tá sa nezodpovedala Moskve.

Keď si, naopak, zoberieme rok 1968 v bývalom Československu a následné obdobie takzvaného poučenia z krízového vývoja, tak celkový dosah normalizácie na spoločnosť a pasivitu občanov po roku 1972 bol v Juhoslávii úplne odlišný. Konali sa tam festivaly, fungovali galérie, zakladali sa študentské kultúrne centrá, ktoré fungovali v Belehrade, v Záhrebe, v Ľubľane. Sloboda bola relatívne iná, o dosť otvorenejšia, čo sa týka aj priameho otvorenia hraníc. Umelci cestovali, oboznamovali sa s tým, čo sa deje na Západe a vyrovnávali sa s tým, samozrejme, po svojom. Druhá vec je, ako sa to celé skončilo a čo potom nastalo začiatkom 90. rokov.

Ale to už hovoríme o období o nejakých dvadsať rokov neskôr. Obdobie 70. a 80. rokov v Juhoslávii bolo pomerne plodné a nechcem povedať, že umenie prekvitalo, ale malo iné podmienky ako v Československu.

➤ To malo určite priaznivý vplyv aj na tvorbu Mladena Stilinovića. Ešte ako mladý umelec participoval na viacerých skupinových výstavách a akciách. Jeho prvotný záujem sa orientoval na poéziu a experimentálny film, neskôr tvoril koláže, autorské knihy, fotografie, ktoré prezentoval napríklad v rámci aj známych výstav, akcií Group of Six v Zagrebe. Už vtedy z mnohých jeho diel bolo jasné, akým smerom sa bude jeho tvorba uberať. Vo svojich textoch zneužíval politický jazyk, vďaka ktorému nastavil zrkadlo vtedajšiemu režimu. Môžeme pomenovať pár jeho diel, ktoré sa v tomto zmysle preslávili?

Áno, takzvaná Grupa Šestorice, alebo Skupina šiestich umelcov, ktorá fungovala v Záhrebe v 70. a 80. rokoch, bola združením veľmi rôznorodých, ale zároveň duchovne spriaznených autorov. Ich spoločnými výstupmi boli výstavy na ulici a ich charakteristickým znakom bolo, že už ako mladí chlapci sa úplne po svojom začali vyrovnávať so systémom umenia.

Keď sa vrátime opäť k politike, v Juhoslávii síce nebol socialistický realizmus, ale nejaké oficiálne umenie tam bolo, a to bolo spojené so socialistickým modernizmom. Takýto kánon spomínaní umelci nechceli prijať a vybrali si radikálnu cestu, keď začali robiť výstavy na ulici pre ľudí. Konfrontovali sa s názormi okoloidúcich, často bez akéhokoľvek poznania umeleckej aktivity a určite bola za tým aj snaha splynúť so životom bežného mesta a s každodennosťou. V tejto skupine fungovali nielen Mladen Stilinović, ale napríklad aj Vlado Martek – básnik, či Želko Jerman, ktorý bol fotograf. Všetkých spájal performatívny akčný prístup k umeniu.

Mladen Stilinović neštudoval umenie, bol samouk a štúdium umenia považoval v tej dobe za zbytočné. Azda aj preto sa zaujímal o experimentálny film a pokúšal sa ho nejakým spôsobom prezentovať na amatérskych filmových festivaloch. Keď sa neskôr priklonil k poézii, bola to skôr vizuálna poézia.

Jeho emblematické diela, ktoré sa svetovo preslávili, sú Umelec v práci / Artist at Work, z roku 1978, čo je séria fotografií umelca ležiaceho v posteli. Na niektorých snímkach je otočený k divákovi, na niektorých je odvrátený, na niektorých má otvorené oči, na niektorých akoby zavreté a spí. Názov v podstate odkazuje k úvahe o tom, kedy umelci pracujú a akú prácu robia pre spoločnosť. Mladen Stilinović sa nad tým veľa zamýšľal a jeho diela reflektujú práve takúto neupotrebiteľnosť umelcov a otázku, aké hodnoty vytvárajú pre spoločnosť.

Druhé dielo podobne spytuje rolu umelca v spoločnosti, má názov Umelec, ktorý nehovorí po anglicky, nie je umelcom / Artist Who DO Not Speak English is No Artist. V tomto diele je text prišitý na látku ružovej farby a stalo sa známym v období, keď sa naše krajiny dostávali do západného sveta, keď sme sa stali súčasťou Európskej únie. Dielo spochybňuje rolu umelca v širšom svetovom alebo európskom meradle, v zmysle, že ak umelec nehovorí po anglicky, tak sa nedokáže zapojiť do inštitucionálnych alebo vôbec systémových reprezentácií a nedokáže prispieť do diskurzu o umení. Môže mať aj vynikajúcu tvorbu, ale pokiaľ nehovorí univerzálnym jazykom, tak jednoducho dielo zostáva zabudnuté, čo sa, bohužiaľ, mnohokrát aj potvrdilo.

Čiže… Mladen Stilinović je kritikom systémov, kritikom jazyka, kritikom daných konvencií, s ktorými sa snažíme všetci nejakým spôsobom žiť. Tým, že mal veľmi blízko k literatúre, k avantgarde, k poézii, mal blízko k anarchizmu, tak sám tieto systémy nabúraval. Hľadal skrátka iné spôsoby, ako sa začleniť do sveta.

➤ Poďme teraz povedať niečo o diele, o ktorom je dnes podcast. Dielo Vzťah noha-chlieb, ktoré je aj vystavené v Galérii mesta Bratislavy, je sekvenciou fotografií zachytávajúcich nohu kopajúcu do chleba. Chlieb ako mnohovýznamový predmet a základ obživy, sa kopaním o priľahlú stenu celkom zničí, čo v nás vyvoláva rozporuplné pocity. Ako si toto dielo máme vyložiť?

Dielo Vzťah noha-chlieb pozostáva z ôsmich fotografií a vzniklo pôvodne ako autorská kniha, kvázi leporelo. Narába s veľmi silným symbolom. Na fotografii vidíme umelcovu nohu, ktorá na prvej snímke naberá na chodidlo chlieb a potom ho kopne do vzduchu, chlieb sa otáča, robí saltá a každá jedna z tých ôsmich fotografií to zachytáva v rôznej fáze pohybu. Na tých posledných snímkach vidíme, ako sa chlieb rozpadáva na kusy a posledná snímka ho ukazuje úplne rozbitý, rozprášený v prachu. V pozadí vidíme stenu a nejakú kamennú dlažbu na ulici.

Prvý kontext diela je verejný priestor, o ktorom sme začali hovoriť. Druhá rovina je chlieb samotný – ako symbol bohatý na významy. Pri ňom by sme mohli ísť k biblickým významom, keď napríklad v Starom zákone (Exodus) hovorí o manne, ktorá padla Židom prechádzajúcim cez púšť. Chlieb je aj eucharistický symbol z Nového zákona, ale už v predkresťanskej dobe, napríklad u Ovidia, je chlieb spájaný s erotizmom a proces prípravy je prirovnávaný k vzniku života. Čiže toto sú veľmi silné symboly.

Mladen Stilinović sa v jednom z rozhovorov odvoláva aj na markíza de Sade, ktorý hovorí, že chlieb je ambivalentný symbol a najmä symbol ovládania. Keď sa tyran rozhodne vystrašiť podriadených, začne hovoriť o chlebe a o práci. No a toto sú dva základné významy, ktorých sa Mladen Stilinović chytil, pretože tí, ktorí hovoria o chlebe v zmysle práce, alebo sa chytajú týchto symbolov vo verejnom jazyku, to často používajú na to, aby vystrašili tých, ktorých chcú ovládať. Tieto znaky sú prítomné aj v iných dielach Mladena Stilinovića, ktoré manipulujú tým, čo nás manipuluje.

A nakoniec – po chorvátsky sa chlieb povie kruh, čo je zaujímavé, ak kruh je chlieb, chlieb môže byť kozmos. A tak Vzťah noha-chlieb odrazu vo vzťahu k zemi, k dlažbe, k tej stene na fotografii získava úplne iné roviny čítania.

➤ Spomenuli ste ten politický kontext. Takéto odhaľovanie ideologického balastu v politickom jazyku je účinným nástrojom v období silnejúcich pokusov o obmedzenie kultúry a slobody spoločnosti. História sa, bohužiaľ, opakuje aj u nás. V čom nám aktuálne môže pomôcť pripomínať si podobné aktivity v našich podmienkach?

Áno, to som sa snažil povedať a nadviazať na spomenutú myšlienku od markíza de Sade, ktorá hovorí o zneužití symbolov vo verejnej reči. V tomto prípade by dielo mohlo rozprávať o tom, že politici alebo političky, ktorí alebo ktoré si myslia, že vlastnia výrobné prostriedky alebo vlastnia kultúru, alebo si dovolia diktovať svojim podriadeným v úvodzovkách určitú ideu alebo ideológiu, sa hlboko mýlia.

A tieto spôsoby manipulácie sú v tvorbe Mladena Stilinovića úplne zosmiešnené a jeho dielo prehovára do súčasnosti veľmi silne.

➤ Ako sme už spomenuli, dielo je súčasťou pomerne väčšej výstavy Haptická ozvena. Príroda, telo, politika v umení bývalej Juhoslávie a Československa. Povedzme si viacej o tejto výstave, o zostave diel, ktorá je tam. Aký bol kurátorský zámer?

Dielo, o ktorom sa rozprávame, má aj určitý haptický element. Nohou alebo chodidlom sa dotýka umelec chleba a ten dotyk je haptickou ozvenou v názve výstavy. Ďalej sa v názve vyskytujú dva už neexistujúce štáty. Jedným je Československo, druhým bývalá Juhoslávia. Zámerom výstavy bolo vytvoriť takú transregionálnu platformu, ktorá ukáže paralely a rozdiely medzi týmito dvoma neexistujúcimi krajinami. A teda medzi utópiami a možno aj medzi realizovanými predstavami a snami, ktoré môžu byť ešte aj dnes nejakým spôsobom pre nás aktuálne. Jedným z nich je napríklad ekologické myslenie.

Práve toto dielo nie je až natoľko ekologické tým, že v podstate uráža alebo nejakým spôsobom zámerne manipuluje objektom, ktorým je chlebík. Ale väčšina diel na výstave otvára otázku ekologického bytia vo svete a určitého spirituálneho uchopenia našej existencie. Nachádzajú sa tu krásne paralely medzi umelcami, ktorí pôsobili u nás, myslím na Slovensku, na Morave, v Čechách, a ktorí pôsobili v krajinách, ako je Chorvátsko, Srbsko, Slovinsko, Macedónsko.

V prírode, v tele a v politike, v týchto troch slovách, výstava ukazuje dosť veľa zaujímavých podobností a rozdielov. A zároveň poukazuje vlastne na základné elementy, ktorými umelci často prekračovali limity umenia a snažili sa priniesť určitú ideu spoločenstva a spoločnej akcie. Otvoriť jednoducho spoločný priestor pre slobodné myslenie.

➤ Vy ste uvedený ako kurátor výstavy, ale v popise je napísané v spolupráci s Darko Šimičíc a Miško Šuvakovič. Aká bola úloha týchto teoretikov v rámci výstavy?

Ich rola bola zásadná pri tvorbe výstavy v tom, že obaja mi poskytli svoje dlhoročné poznanie. Obaja sa mnoho rokov pohybujú či už v srbskej, chorvátskej alebo aj v tej juhoslovanskej scéne a za roky nadobudli nielen veľa poznatkov, ale aj na základe priateľstiev s umelcami získali množstvo diel, ktoré na výstavu zapožičali.

Ich druhá rola bola rola poradcov a kamarátov, s ktorými som viedol dlhé rozhovory a snažili sme sa spoločne prísť aj na to, ako výstavu urobiť. Pri realizácii výstavy som už postupoval samostatne, ale spoločne sme pripravili katalóg, v ktorom sú aj ich texty. Naša spolupráca zaznamenaná v katalógu, myslím, vyšla veľmi pekne.

Spolupráca zároveň viedla aj k predstave regionálnej výstavy vychádzajúcej z regiónov, ktoré nemusia byť chápané tak, ako vnímame povedzme Paríž, Londýn, New York či iné umelecké centrá. Práve v týchto regiónoch či regionálnych centrách, ako je Nový Sad, Košice alebo Liptovský Mikuláš sa mohli diať rovnako zaujímavé veci, ale neboli súčasťou umeleckého trhu a nebolo o nich veľa napísané.

Toto bol východiskový bod a potom bola myšlienka ozveny, že vlastne každé regionálne centrum sa stáva epicentrom, vysielanie vĺn, ktoré sa z epicentra šíria naokolo a zasahujú aj veľmi vzdialené miesta. Pri tom sa nám podarilo zistiť aj to, že komunikácia medzi umelcami v Brne a v Záhrebe bola veľmi intenzívna alebo v Prahe a v Belehrade, v Bratislave a v Novom Sade, či v Nových Zámkoch a v Novom Sade.

Takéto spojnice sme presne hľadali a aj našli, na výstave sú prezentované, i keď určite nie všetky. Určite sa objavia ďalšie, ale pre nás to bolo mimoriadne vzrušujúce pátranie. Nehľadali sme len priame kontakty, ale aj paralely a podobnosti, možno aj humorné situácie, keď sme intervenovali do určitých diel inými dielami. Vytvárali sme fiktívne spoločenstvá z reálnych spoločenstiev a ich vzájomných prelínaní. Keby samotní umelci prišli na výstavu, tak by boli sami prekvapení, čo všetko im je príbuzné a podobné, pričom významy sú veľmi rozdielne. V zmysle, ako sme povedali na začiatku – politická situácia za čias normalizácie bola v Československu úplne iná, náročnejšia.

➤ No mnohé z akcií a happeningov prezentovaných na výstave sú diela, ktoré sa odohrávali v prírode, v mestskom prostredí, v bytoch umelcov. Aj napriek tomu, že používajú ten istý jazyk alebo podobný ako vtedajšie západné hnutia, podstatou sa veľmi líšia. V čom je teda rozdiel povedzme v našich dielach, ktoré vznikli v našich podmienkach v tom čase, a tými paralelami na Západe?

To je veľmi dobrá otázka, pretože toto je práve vec, ktorú máme s Juhosláviou spoločnú. Neexistoval tam trh s umením, neexistovali galeristi, ktorí by diela kupovali. Títo umelci tvorili pre seba, pre priateľov alebo do zásuvky. Preniknutie na verejnosť nastalo až v 90. rokoch, keď sa začal objavovať záujem zo západných inštitúcií. Rozdiel je v istom zmysle zásadný, a to v spôsobe, akým umelci u nás a v Juhoslávii pochopili vlastnú úlohu alebo rolu vo vzťahu k spoločenskému systému.

Často si prisvojili to, že žijú v komunistickom režime a snažili sa realizovať komunistickú utópiu vo vlastnom živote. Pre nich to nebolo niečo, k čomu by sa vzťahovali ako k niečomu, čo odmietali, naopak, mnohí z nich verili tomu, že komunistický režim môže priniesť niečo pozitívne pre ľudí. Ich tvorba tak zodpovedala určitej ľavicovej utópii. Dnes sa na to môžeme pozerať kriticky, ale druhá vec je aj tá, že títo umelci mali blízko ku každodennému životu, mali blízko ku chápaniu umenia ako procesu, interakcie a participácie. Skrátka, toto sa na západnom umení, vznikom inštitúcií, galérií, trhu, veľmi rýchlo začalo vytrácať.

A aj Mladen Stilinović, ktorý medzi týchto umelcov nepochybne patrí, vnímal svoju tvorbu ako výsostne kritickú a neprispôsobivú. A nakoniec ten konflikt nastal aj s komunistickým režimom, keď Stilinović hovorí o cenzúre, o zneužívaní, manipulácii a násilí v jazyku. Toto všetko sú aspekty, ktoré charakterizujú umenie bývalého Východu alebo východnej Európy. A tým sa zásadne odlišujeme od Západu.

➤ Možno by sme v tomto kontexte mohli spomenúť rozhovor, ktorý dal Stilinović pre Moscow Art Magazine v roku 1998, kde rozpráva o lenivosti. To je niečo, čo si už spomenul – že umelci z východného bloku boli leniví a chudobní, pretože neexistoval oficiálny systém. On tam vtedy dokonca vyhlásil, že západné umenie pre absenciu lenivosti nemôže existovať. Povieme si k tomuto ešte niečo?

To je veľmi známy text, teda skôr manifest alebo prednáška, ktorú predniesol na viacerých miestach. V ňom povedal, že práca je hanba a lenivosť je niečo, čo by sme mali chváliť.

Má to aj svoj dôvod. Mladen Stilinović považoval lenivosť za to, čo je pre umelcov najproduktívnejšie. Nečinnosť je stavom, keď vznikajú v hlave umelca myšlienky a tvoria sa predstavy. A všetko, čo reprezentuje západné umenie – podávanie grantov, predávanie diel, manažovanie tvorby, celá produkcia galerijných výstav a vôbec celá agenda, ktorá sa viaže zvonka na umeleckú tvorbu – pre neho predstavuje niečo, čo je neproduktívne a umenie oddeľuje od reality. Preto chváli lenivosť.

Je to ťažko pochopiteľné, ale on to nemyslí tak, že umelci by nemali pracovať. Pre neho tento paradox skôr znie tak, že lenivosť je určitý stav vedomia, ktorý si málokto z nás môže dovoliť. A naozaj si ho mohli dovoliť len umelci, ktorí neboli súčasťou systému umenia, ktorí žili mimo neho. Teda boli chudobní a častokrát žili zo dňa na deň. Ich tvorba však spĺňala všetky kritériá, ktoré má mať kvalitné a dobré umenie. Čiže je to ideál outsidera, predstava, ktorú, samozrejme, nie každý musí prijať.

Ale rozhodne tým Stilinović netvrdí, že by umelci nemali tvoriť. Práveže naopak, aj jeho tvorba je nesmierne bohatá a početná. Vidno, že naozaj pracoval dennodenne od rána do večera a bol mimoriadne produktívny. Veľa čítal, veľa premýšľal a v tvorbe to dokázal prostredníctvom vlastných diel pomenovať. To je aj znakom, že lenivosť bola pre neho prínosom.

V spomínanom texte, pokiaľ ho čítate veľmi poctivo, uvidíte, že reaguje napríklad na Maleviča alebo na Marxa, ale tým aj na určitý ideál umenia, ktorý je spojený s premýšľaním a so spochybňovaním vecí okolo nás. Nielen ilustrovaním sveta, hromadením krásnych vecí pre bohatých ľudí. V tomto smere nás Mladen Stilinović berie na inú cestu. Táto cesta je náročná, často tragická, ale veľmi užitočná a dôležitá.