Oči dokorán pre fotografie Kariny Golisovej

Vyštudovala Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v odbore textilný dizajn. Je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde študovala na katedre fotografie v Ateliéri fotografia, realita a konštrukcia. Absolvovala študentský polročný pobyt na LAB University of Applied Sciences vo fínskom meste Lahti cez Erasmus+, kde študovala dokumentárnu fotografiu. V roku 2020 bola víťazkou Slovak Press Photo v kategórii Študenti a mladí fotografi do 26 rokov. Aktuálne ukončila magisterské štúdium na pražskej FAMU na katedre fotografie v Ateliéri imaginatívnej fotografie.

Začiatky siahajú do roku 2018, keď som začala študovať na Vysokej škole výtvarných umení. V tom roku som začala chodiť do jedného baru, volal sa Exit, ktorý už neexistuje. Tam sme chodili po škole a stretla som tam veľa ľudí, s ktorými som si prehlbovala vzťahy až z toho vzniklo priateľstvo, ktoré pretrváva dodnes. Začali sme sa stretávať, chodili sme spolu na koncerty. Veľa z nich sú aj hudobníci, ktorí majú svoje kapely. Tak som sa dostala na Košickú, kde mnohí bývali v ateliéroch. O tom som robila aj väčšiu fotografickú prácu, ktorá sa volala Utopia a dokumentovala, ako tam všetci žijú. Takže naše priateľstvo fotografujem od toho prvého projektu až dodnes.

Sú s tým asi v pohode. Ľudia sú radi, keď sú fotení. Skôr ja som nebola spokojná, že ich stále fotím, a pochybovala som o sebe, či je to správne. V istej fáze svojej tvorby som s tým dosť bojovala a pýtala sa samej seba, aký má zmysel, že fotím stále tých istých ľudí. Dnes sa tomu smejem, lebo rozumiem, že to bol proces, vďaka ktorému som sa dostala tam, kde som teraz. Ale bolo obdobie, keď som to intenzívne riešila. _ Rozumiem, tvoja tvorba je dokumentárna a využíva práve neinscenované situácie. Pre svoje fotografie používaš formu zinu, ako to ovplyvňuje tvoj pracovný proces?_

Momentálne cítim, že chcem s tvorbou zinov na chvíľu prestať, lebo v poslednom období sa mi ich podarilo vydať viacero naraz a o to mi nejde. Myslím, robiť ich kvantitatívne. Takže si plánujem dať pauzu a sústrediť sa iba na fotenie. Ale ziny sú pre mňa dôležité, lebo vždy uzatvárajú nejakú moju životnú fázu. Je to zároveň objekt, ktorý je nosičom nielen vizuálneho záznamu, ale aj textu, ktorý je pre mňa v tvorbe dôležitý. Mám rada prácu s textom, a keď ma nejaký zaujímavý stretne, tak je často aj motívom pre vznikajúci zin.

Ja mám veľké šťastie, že z vysokej školy poznám veľa grafických dizajnérov. Takže priateľstvá sú popretkávané aj takýmito spoluprácami a vždy si ich vyberám podľa témy. Napríklad keď som sa presťahovala do Prahy, tak mi dlho trvalo aklimatizovať sa v novom prostredí a reagovala som na to tak, že som vytvorila zin o miestach. Nikoho som nepoznala, nemala som kamarátov. A práve vtedy som spolupracovala s grafickým dizajnérom, ktorý sa tiež prisťahoval do Prahy a prežíval niečo podobné. Takže sa to snažím prepájať so životnými situáciami, s konkrétnym človekom a veľmi záleží na vzťahu, ktorý spoločne máme. Mám kamarátku, ktorá je veľmi citlivá a s ňou som pracovala na zine o svojej rodine. To je pre mňa neobvyklá téma, ale spolupracovala som práve s ňou, lebo som vedela, že to dokáže dotiahnuť do iných rovín.

Dokopy som vytvorila asi pätnásť fotografických zinov. Vždy som ich tvorila počas môjho štúdia na VŠVU. Na škole sme mali aj skvelý predmet s Oljou Triaškou Stefanović, volal sa Phoboo a na ňom tiež vzniklo pár zinov.

Ja to práve chcem nechať v tejto sfére, aby boli dostupné. Či by som ich chcela predávať? Tak tejto naivnej predstavy som sa už vzdala, pretože ľudia nie sú príliš zvyknutí nakupovať umenie tejto formy a predávať ich je veľmi ťažké. Keď som vydala svoj prvý, tak to bolo nové a predala som hneď 40 kusov. Ale ako som vytvárala ďalšie, tak si ľudia na to istým spôsobom zvykli, že tu sú, a tým pádom nemajú už takú potrebu ich kupovať. Samozrejme, spolupracujem s rôznymi kníhkupectvami v zahraničí aj na Slovensku, ale klientela je najmä za hranicami. Kníhkupectvá mi hovoria, že najviac ich posielajú do Ameriky alebo do Japonska. No a v konečnom dôsledku veľmi závisí aj od technológie tlače. Teraz som vytvorila jeden zin cez risografickú tlačiareň a to sa úplne inak predávalo. Kupujú si ho zberatelia a je o ne omnoho väčší záujem. Takže vždy závisí od trendu. Ale nemám ambície, že teraz budem po zvyšok života predávať foto knižky. Je to príjemný doplnok k fungovaniu a občas to vie niečo zaplatiť.

Témy si asi nevyberám. To, čo prežívam, musím aj vo svojej tvorbe riešiť. Takže neviem fotiť niečo, čo nemám odžité.

Je to dosť paradox, lebo práve táto fotografia je jednou z mála, ktorá je inscenovaná. Je to fotografia, ktorú sme si vymysleli. Teda situáciu, ako bude Patrik strihať Adama. Všetko v okolí je však autentické, fotografia vznikla narýchlo asi za pol hodinu. Adama a Patrika sme natierali rôznymi olejmi, aby sa ligotali. Spravila som pätnásť záberov a vybrala nakoniec tento.

Bolo to inscenované; nevedeli sme, kde to nafotiť, a potom už nebolo veľa času vymýšľať, a tak sme fotili u Paťa doma. _ Táto fotografia je súčasťou väčšej série. Ako sa séria volá?_

Séria bola o undergrounde, ale má nejasný názov. Na Pohode som ju prezentovala ako Pod Zemou, v Galérii mesta Bratislavy ako Underground. Takže vždy sa volá nejak inak, ale primárne je to séria, kde dokumentujem súčasnú undergroundovú scénu.

Asi preto, lebo toto prostredie je veľmi premenlivé. Neustále sa tu menia kapely, trendy a myslím si, že práve toto podhubie, ak to tak môžem nazvať, je schopné najrýchlejšie reagovať na politické situácie alebo rôzne trendy v umení, či už sú to hudobné, alebo vizuálne. Niekedy mám dokonca pocit, že ani nestíham pri tej rýchlosti, ako sa tam všetko mení. V tom je krása tohto prostredia.

Skôr všeobecné poznatky ako nejaké povedzme schopnosti v oblasti dokumentárnej fotografie. Naučilo ma ľahšie formulovať svoje myšlienky a otvorenejšie komunikovať o tom, čo si myslím, alebo o tom, čo chcem robiť. Školstvo tam je také progresívne, že keď som sa vrátila späť do Bratislavy, tak som chvíľu nevedela, ako pokračovať. Strašne rýchlo sa dá navyknúť si na nový systém, kde všetko funguje. Veľmi ma táto skúsenosť zmenila, a to aj napriek tomu, že som tam strávila len pol roka. Ovplyvnila moje uvažovanie nad fotografiou a myslením o nej.

V tomto to bolo podobné. Jeden pedagóg a desať-pätnásť študentov. Na VŠVU v ateliéri som sa cítila dobre, ateliér bol skvelý. Skôr som nerozumela ostatným veciam, prečo tak fungujú. Napríklad niektoré teoretické a odborné predmety. Z toho som sa musela trochu spamätávať, ale myslím si, že od tej doby sa aj v tomto veľa zmenilo a veci fungujú teraz inak.

Dokončila som štúdium na magisterskom stupni na katedre fotografie na FAMU.

Práveže nie. Počas posledného roku na FAMU som sa rozhodla, že sa budem venovať téme rodinnej traumy. Prvýkrát vo svojom živote som fotila svoju mamu. Ale fotila som aj svoje sestry a bola to pre mňa veľmi výrazná zmena, ktorá sa týkala nielen vizuálneho prístupu, ale aj samotného procesu. _ Ty rada fotíš na analóg, teda dávaš prednosť zakladacím filmom pred digitálnym fotoaparátom. Prečo si si zvolila túto technológiu?_

Práve teraz som začala viac používať digitál. Ale primárne všetko fotím na analóg, a to z jednoduchého dôvodu, lebo mám rada hĺbku takejto fotografie. Je to niečo úplne iné a, samozrejme, ma baví aj proces spracovania filmu doma.

Nemám, ale vždy si ju viem spraviť doma v kúpeľni. Máme v nej veľmi malé okno, ktoré sa dá ľahko zatemniť. Takže tam sa to deje.

Práve teraz pracujem na tom, aby som pracovala menej. Ako som spomínala dokončila, som magisterský ročník a medzitým som mala štyri výstavy, čo bolo veľmi náročné. Rada by som sa teraz vrátila do svojej obvyklej nálady, aby som fotila a neriešila, čo z toho bude, lebo sa cítim trochu vykoľajená z môjho obvyklého procesu.