Oči dokorán pre dielo Energie

Študoval kameňosochárstvo na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1959 – 1963) a následne, pod vedením prof. Fraňa Štefunka, na Vysokej škole výtvarných umení, kde v roku 1965 prestúpil na novozaložené oddelenie Sklo v architektúre pod vedením Václava Ciglera. Za diplomovú prácu, ktorú do zbierok zakúpila Slovenská národná galéria, získal Cenu rektora. Pedagogicky pôsobil najskôr ako vedúci kameňosochárskeho oddelenia na Strednej škole umeleckého priemyslu, v rokoch 1990 až 2007 ako vedúci oddelenia sklárskeho výtvarníctva na VŠVU. V roku 2003 bol vymenovaný za docenta pre architektúru a sklo, viedol Katedru úžitkového výtvarníctva VŠVU v Bratislave. V 70. a 80. rokoch sa venoval prevažne monumentálnej tvorbe a tvorbe v architektúre. Realizácie tohto druhu vytvoril v Bratislave napríklad pre Polikliniku Ružinov, Zichyho palác, Mestský úrad Nové Mesto či hotel Fórum, ďalej pre Prior v Poprade, Dom smútku v Trenčíne, Nový cintorín v Dolných Vesteniciach, autobusové stanice v Dunajskej Strede a v Novom Meste nad Váhom a pod. Zúčastnil sa na množstve sochárskych (Vyšné Ružbachy, Galanta, Prešov, Moravany, Siklós-Villány, Orońsko, Berlín, Labin) i sklárskych (Poltár, Lednické Rovne) sympózií. V rámci komornej plastiky pracoval prevažne s kameňom, bronzom, drevom a sklom.

Výstava Vitálne Formy v Galérii mesta Bratislavy má dvoch kurátorov – teoretičku Vladimíru Büngerovú a teba. Aké je to spolupracovať s otcom v úlohe kurátora?

Je to už druhý alebo tretí projekt, ktorý spolu robíme. Našli sme si k tomu cestu. Táto výstava je iná, dá sa povedať retrospektívna, lebo sú na nej zastúpené všetky projekty, ktoré otec robil v architektúre, na sympóziách, v plenéroch, a je tam zastúpená aj jeho komorná tvorba. Takže ju považujem za vyčerpávajúcu.

Dielo Energie, o ktorom sa dnes rozprávame, existuje v komornej aj monumentálnej mierke. Menšiu máme možnosť vidieť na výstave, monumentálna bola osadená v sklade zdravotníckeho materiálu v Galante v roku 1981. Bola táto menšia skicou pre realizáciu tej veľkej?

Mám pocit, že áno, ale vznik tejto formy sa datuje ešte do štúdia v ateliéri Václava Ciglera na Vysokej škole výtvarných umení. Veľmi podobný kruhový objekt so zvlnením tam otec realizoval do optického skla. Tento objekt visel zo stropu. Je to rozvíjanie archetypu, ktorý vytvoril ešte ako študent, čo je pre otca charakteristické. Viacero motívov sa ťahá desaťročiami, postupne sa nejako menia, formy sa redukujú a vyčisťujú. Motívov je viac a toto je jeden z nich.

Ta malá plastika je z mramoru, ale veľká je z iného materiálu. Z čoho je vyrobená?

Ta veľká socha v Galante osadená do exteriéru je vytvorená z liateho betónu. Je to v podstate umelý kameň, pretože betón je ušľachtilý, z bieleho cementu a vápencovej drviny. Odlišuje sa od klasického betónu tým, že má bielu farbu a pripomína vápenec. Proces vzniku je ale úplne iný ako pri soche z vápenca.

Spôsob tvorby svojho otca dôverne poznáš. Ako postupoval, keď začínal s novým zadaním? Čo spravil ako prvé, napríklad aj pri tejto soche?

Pri príprave tejto výstavy sme s Vladimírou dôkladne prezreli otcove skicáre a zistili sme, že každá socha sa najprv nachádza v nejakých poznámkach alebo kresbách. Každá zo skíc je datovaná, takže sochy začal vytvárať už cez kresby, kde si ich overoval a premýšľal o nich. Potom prešiel k vytvoreniu modelu. Pokiaľ to bolo z modelu ako v tomto prípade, musel vytvoriť model jedna k jednej, z ktorého sa stiahla forma. Celá táto technológia má názov odlievanie na stratenú formu. Forma sa po odliatí rozbije a výsledok je len jeden odliatok. V tomto prípade výdusok. Forma potom neexistuje, takže nie je možné vytvoriť viac odliatkov. Aj táto socha v Galante bola realizovaná týmto spôsobom. Na výstave je aj viacero fotografií z tohto procesu, ktorý je to komplikovaný, dlhý a obsahuje mnoho krokov.

Vieš nám k tomuto dielu povedať viac? Z čoho pri jeho tvorbe vychádzal, čo znázorňuje ten tvar kruhu a zvlnenia?

Tak čo sa týka tvaru, asi by sme mali hľadať východisko v štúdiu v ateliéri Václava Ciglera, ktorý viedol svojich študentov k určitej forme minimalizmu. Minimalizmus bol aj vtedy vo svetovom umení na vrchole. Východisko je v kruhu, ktorý je ale modelovaný do vĺn a vibrácií, ktoré sa odohrávajú na jeho obvode. Pri tejto soche sa uvádza aj druhý názov Slnko. Takže môžeme uvažovať ako Platón, ktorý hovoril, že Slnko je viditeľnou sochou Boha v chráme nášho sveta. Slnko vidíme z každého uhla vždy ako kruh a je jedným z najsilnejších útvarov, ktorý vnímame v histórii človeka. Takže sú to veľmi primárne a silné veci, ktoré dokáže umelec v prírode vnímať a pracovať s nimi. Ide o kruh, žiarenie a čistotu.

Má teda pôvod v odpozorovanom okolitom svete?

Áno, súvisí to aj s tým, že otec vlastne vyrastal na dedine, v kraji, ktorý bol pomerne rurálny. Bolo to prostredie dosť divokej prírody. Bavíme sa o severovýchode Slovenska, rusínskej oblasti, kde konfrontácia s prírodou bola po stáročia dosť významná. Boli tam len dediny a ľudia, ktorí obrábali svoje pole, prírodu vnímali úplne prirodzene.

Socha osadená v Galante je jednou z mnohých realizácií tvojho otca pre medicínske budovy v 70. a 80. rokoch. Ako k tomu prišlo, že tvoril práve pre nemocnice?

V období 70. a 80. rokov, ale aj v 60. rokoch už existovali architektonické ústavy ako Dopravoprojekt alebo Zdravoprojekt, ktoré boli špecializované na výstavbu určitého druhu zariadení. K prepojeniu so Zdravoprojektom došlo tak, že otec bol pedagóg na strednej škole umeleckého priemyslu a viedol oddelenie kameňa. Architekti ako Richard Pastor alebo Jindro Martin prišli do školy a rozmýšľali, ako prepojiť toto oddelenie s vytváraním základných kameňov pre nemocnice. Otec zareagoval a potom už začali vznikať tieto kamene, ktoré mali formu sochy, ale aj určitej časovej kapsule a boli súčasťou celého stavebného procesu. Cez tieto základné kamene sa neskôr dostal k fontánam, ku kamenným reliéfnym stenám a ďalším zadaniam.

Takáto práca si vyžaduje tím ľudí, ako si vyberal spolupracovníkov?

Otec vždy obdivoval dobrých remeselníkov, vedel ich vyhľadať a nadviazať s nimi spoluprácu. A tým, že sám perfektne ovláda technológiu kameňa, ale aj akékoľvek vytváranie vecí z iných materiálov, tak väčšinu vecí realizoval sám. Ale prizval si ako asistentov rôznych priateľov, ktorí pracovali ako reštaurátori, alebo v iných remeslách. Vždy vytvoril tím ľudí, ktorý sa na tom podieľal. Samotný materiál je dosť náročný pre hmotnosť a logistiku, musí to byť nakoniec tímová práca.

Vieš, odkiaľ tvoj otec získaval kameň na tieto realizácie?

Nadviazal kontakty v Krupine, kde bol podnik na spracovanie kameňa, ktorý viedol Pavol Veroni, potomok starej talianskej kamenárskej rodiny, ktorá sa dostala na Slovensko v 18. storočí. On zabezpečoval a predpripravoval otcovi kamenný materiál. Bolo to v Leviciach v Krupine, kde sa kameň distribuoval a dal získať.

Keď si mi posielal nafotené dielo v Galante, poslal si mi okrem aktuálnej farebnej fotky aj ČB fotografie z času, keď bolo dielo čerstvo osadené. Na výstave môžeme vidieť viacero dobových fotografií z jednotlivých realizácií. Vyzerá to, že tvoj otec bol veľmi dôsledný a všetky svoje diela má starostlivo zdokumentované. Koľko takýchto diel spolu vzniklo?

Otec má veľký archív negatívov, na ktorých dokumentoval osádzanie a teda aj výslednú podobu vecí. Robil to jednak z dôvodu, že musel odovzdať dokumentáciu na fonde výtvarných umení, čo robíme aj my teraz, akurát sa to volá inak, a druhý dôvod bol, že nejakým spôsobom mal vzťah k fotografii a táto dokumentácia má aj také kvality, ktoré presahujú dokumentárnu fotografiu. Preto aj na výstave je fotografia jedným z dôležitých hráčov a zároveň je neoddeliteľnou súčasťou diela. Vďaka nej sme mohli dohľadať jednotlivé realizácie. Tých projektov do architektúry vzniklo okolo štyridsať, sú tam zastúpené aj také, ktoré nesúvisia s týmito zdravotníckymi zariadeniami, nemocnicami, kúpeľmi… ale boli to diela pre miestne úrady a továrne. Napríklad aj tu vo Figare je jedna veľká kamenná stena, ktorá bola, žiaľ, zamurovaná. Rozsah bol oveľa širší, ale realizácie pre zdravotníctvo tvoria väčšinu a sú spojené s ideou terapie a procesom liečenia. Majú najhlbší obsah.

Vycestovali ste teraz nedávno za nimi? Pozrieť sa, v akom sú stave?

Áno, robíme to priebežne posledných štyri-päť rokov. Obišli sme takmer všetky, samozrejme nie úplne, ale veľa. Monitorovali sme, v akom sú stave, a musím povedať, niekedy sme sa do tých areálov dostávali dosť dobrodružným spôsobom. Bohužiaľ, svedčí to o smerovaní našej spoločnosti aj o našom vzťahu ku kultúre. Je to veľmi poučné.

Ešte k fotografiám. Viaceré som mala možnosť vidieť a musím povedať, že tvoj otec v nich zaznamenával aj veci, ktoré neboli nevyhnutné pre zdokumentovanie procesu výroby – napríklad stavy počasia. Veľmi ma oslovili. Budú sa dať niekde vidieť v ucelenejšej forme?

Tvoria významnú časť výstavy, ale zároveň pracujeme na otcovej monografii. V knihe bude väčší priestor ich ukázať v seriálovom systéme, pracovať s nimi ako s príbehmi. O to sme snažili aj na výstave, ale kniha bude mať predsa len iné parametre. Je to médium, ktoré jej bude viac prístupnejšie, pretože bude založené len na fotografiách, kým výstava je aj o objektoch, artefaktoch, modeloch.

A kedy sa na monografiu môžeme tešiť?

Vydavateľom monografie sú Čierne diery, editorom je Daniel Grúň a ja. Počas jesene by sme to chceli vydať.

Toto bude súkromnejšia otázka. Nedalo mi nevšimnúť si, že si bol otcovým žiakom na strednej aj vysokej škole. Aké to bolo študovať pod otcovou taktovkou, alebo ako prišlo k tomuto rozhodnutiu?

Tam boli dve etapy, jedna bola ŠUP-ka a oddelenie kamenosochárstva, čo bola pre mňa jasná voľba a o inom som ani neuvažoval. Mal som tam viacero pedagógov a jedným z nich bol aj môj otec, ktorý bol vedúcim oddelenia. Bolo to určite náročné aj pre neho, ale nejako sme to zvládli. Potom prišli prihlášky na vysokú školu, z oddelenia kameňosochárstva bola taká tradícia, že sa viacerí hlásili na katedru skla. Malo to súvis aj s tým, že na ŠUP-ke bol ateliér vedený v minimalistickom duchu. Otec pripravoval študentov v ciglerovskej tradícii, takže voľba väčšinou padla na to sklo. Prihlásil som sa aj ja a stalo sa, že prihlášky sme si písali ešte za socializmu, ale v priebehu roka sa systém zmenil a študenti, ktorí ovládli školu po revolúcii, vyzvali otca, aby prišiel a viedol oddelenie skla. Otec to prijal a tak sme sa opäť ocitli na jednom oddelení. Ja som ešte zvažoval štúdium na soche. Pedagógov, ktorí vtedy viedli katedru sochy, som poznal prakticky od detstva, či to bol Juraj Meliš, Jozef Jankovič alebo Juraj Bartusz. Vážil som si ich, ale prevládlo, že som chcel vyskúšať nový materiál, a tak som nakoniec zostal na skle, kde som absolvoval štúdium.

Máte dobrý vzťah s otcom?

##Prepis podcastu

Áno, otec je veľmi tolerantný a dokáže reagovať aj na súčasný vývoj v umení. Stále ho zaujíma, ale uvedomuje si, že plynutie času prináša aj generačnú obmenu, ktorej nemusí vždy rozumieť. Máš to svoje, v čom si vyrástol, čo ťa formuje a cez čo vnímaš zmeny. My sme prešli veľkou zmenou, ktorú priniesol nástup nových technológií a digitalizácie. A toto sa dialo paralelne z prechodu zo socializmu a nástupom kapitalizmu. Musíme si uvedomiť, že tu nejde len o zmenu spoločenského systému, ale aj celkovej počítačovej gramotnosti a je to prelom, ktorý nastáva možno raz za pár sto rokov. Prechádzame obrovskou transformáciou a tá ovplyvňuje aj umenie, naše rozmýšľanie a, samozrejme, každý zo staršej generácie sa s ňou vyrovnáva svojím spôsobom. Uvidíme, čomu budeme čeliť my za nejakých dvadsať-tridsať rokov. Mám na mysli klimatickú zmenu a podobne.

Impulz aj naďalej vidím v roku 1989. Momentálne sme svedkami veľkého záujmu o veci, ktoré vznikli u nás v kultúre 70. a 80. rokoch. Sú to rôzne iniciatívy, väčšinou mladí ľudia, ktorí sa o tieto udalosti začínajú zaujímať, publikujú, robia o nich výskum. Otcova výstava tiež určitým spôsobom súvisí s týmito javmi, aj keď som ju inicioval ja a je veľmi osobná, ale môžeme ju začleniť do tohoto prúdu.