Never Ground

Projekt je inšpirovaný vedecko-fantastickými príbehmi o podzemnom svete našej planéty a najnovšími vedeckými objavmi spájajúcimi speleologický prieskum s výskumom vesmíru – napríklad súčasťou výcviku astronautov je i jaskyniarsky kurz, kde účastníci zažívajú podobné situácie ako vo vesmíre: musia byť stále v strehu v nehostinnom cudzom prostredí, prijímať kritické rozhodnutia, spoliehať sa jeden na druhého. Umelkyňu fascinuje aj masívny rozmach popularity teórie plochej Zeme. Našu planétu totiž vnímame z veľkej časti len prostredníctvom jej povrchu, vieme veľmi málo o priestoroch pod ním, o rôznych dutinách, prepojeniach a môžeme sa len nepriamo domnievať, čo ukrývajú – rôzne organizmy, prispôsobené extrémnym podmienkam, vďaka ktorým možno skúmať možnosti života na iných vesmírnych telesách. Napríklad na Mesiaci identifikovali vedci „jamy“, ktoré sú pravdepodobne „svetlíkmi“ z lávových rúr – geologické vchody do podzemných tunelov, ktoré boli kedysi vyplnené lávou. Mohli by ponúknuť možnosti obydlia pre budúcich prieskumníkov Mesiaca. Na teoretickom výskume, ktorý predchádzal vzniku diela, spolupracovala umelkyňa s výskumníkmi z rôznych oblastí, ako planetárna geológia, astrobiológia, speleológia či mikrobiológia extrémnych prostredí.

Video je sondou do špekulatívneho futurologického skúmania, autorka testuje hranice nášho vnímania a predstavivosti, kde sa prelínajú reálne ekosystémy s fikciou. Striedajú sa v ňom scenérie krajiny (sopka na ostrove Vulcano, Parco geotermico delle Biancane v Toskánsku, jaskyňa Tavaran Grando v Benátsku) s inscenovanými zábermi vedúcimi cez priehľady vo vystavených objektoch, zlievajúc sa do jedinej cesty tunelom prepojenej v slučke. Objekty na výstave vznikli prvotne za účelom realizácie určitých scén vo videu, napríklad priechod kryštalickým tunelom – časopriestorovou jaskyňou. Inšpiráciou tohto spôsobu natáčania boli pre Trejbalovú rané sci-fi filmy realizované pred érou digitálneho videa pomocou analógových špeciálnych efektov a rekvizít, okrem iného aj filmy Karla Zemana.

Kompozícia tejto časopriestorovej trajektórie vychádza zo štruktúry románu Julesa Verna Cesta do stredu Zeme (1864), kde hlavní protagonisti prechádzajú vnútrom Zeme vchádzajúc do jej útrob sopkou na islandskom poloostrove Snæfellsnes a vychádzajúc vulkánom Stromboli v Stredozemnom mori. Autorka na román nadväzuje, uvažujúc o možnom priechode planétou Zem na iné vesmírne teleso.

Video však nabáda aj k metaforickej úvahe, že cesta pod povrch, do vnútra (možno i toho vlastného), môže byť veľmi dobrodružná a objavná, môže nás priviesť do iných nečakaných svetov, „mimo“ Zem. Môže ísť o spirituálny, ale i telesný zážitok, ktorý umocňuje vokálna improvizácia speváčky Adele Altro, ktorá sprevádza film a s ktorou Natália Trejbalová spolupracovala už pri realizácii videa About Mirages and Stolen Stones.

Lýdia Pribišová

NATÁLIA TREJBALOVÁ (*1989, Košice) je výtvarná umelkyňa pôsobiaca v talianskom Miláne, ktorej multidisciplinárna prax zahŕňa okrem iného film, objekt a kresbu. Jej filmová tvorba je úzko prepojená s jej sochárskou praxou, ktorá slúži ako médium pre konštrukciu filmových obrazov. Trejbalová čerpá inšpiráciu zo súčasného vedeckého výskumu, ako aj zo špekulatívnych sfér vedeckej fantastiky a vo svojej tvorbe skúma politický potenciál world-building ako prostriedku na pretváranie nášho chápania viac než ľudského ekosystému, ktorého sme súčasťou.
Zúčastnila sa na rôznych samostatných a skupinových výstavách a jej filmy boli premietané v rôznych inštitúciách a priestoroch, ako napríklad Matadero, Palais de Tokyo, MUDAM Luxembourg, Power Station of Arts v Šanghaji, OGR Torino, Fotomuseum Winterthur, La Quadriennale di Roma, Gossamer Fog, MAGA, L'Esprit Nouveau, Fondazione Pini, Regionálna galéria umenia Liberec a ďalšie. Trejbalová bola tiež rezidenčnou umelkyňou okrem iných aj v Schafhof – Europäisches Künstlerhaus Oberbayern; Kunststiftung Baden-Württemberg; AIR Futura Praha.
Medzi jej posledné sólo výstavy na Slovensku patrí A Few Thoughts on Floating Spores (2024) v Šopa Gallery v Košiciach a Isle of the Altered Sun (2021) v Promise of Kneropy v Bratislave.

LÝDIA PRIBIŠOVÁ od roku 2006 pracuje ako redaktorka časopisu Flash Art Czech & Slovak Edition, od roku 2015 je jeho šéfredaktorkou. V súčasnosti pôsobí aj ako kurátorka v Galérii Jána Koniarka v Trnave. V roku 2024 bola kurátorkou slovenskej reprezentácie na 60. Bienále v Benátkach s projektom Floating Arboretum (Oto Hudec a kolektív). V rokoch 2020 – 2024 pôsobila ako kurátorka v Kunsthalle Bratislava, v tom istom období bola prezidentkou slovenskej sekcie AICA. Od roku 2022 pôsobí v kurátorskom tíme medzinárodného veľtrhu umenia The Others v Turíne. V rokoch 2022 – 2024 bola externou pedagogičkou na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2013 – 2015 pracovala ako projektová koordinátorka v tranzit.sk, kde realizovala aj viacero kurátorských projektov. V roku 2012 založila občianske združenie PILOT. V roku 2019 bola jednou z kurátoriek Kaunas bienále v Litve, spolupracovala s mnohými zahraničnými inštitúciami ako Múzeum MAXXI, Múzeum MACRO, MLAC Museo Laboratorio d’arte Contemporanea v Ríme, Viafarini v Miláne, Kunsthalle v Aténach, Múzeum umenia v Kluži, Muse Festival v Gdansku, OI Futuro, Rio De Janeiro, Múzeum súčasného umenia v Novom Sade a v Rijeke, Národná galéria v Tirane a inými. V roku 2013 obhájila doktorát z dejín umenia na Univerzite La Sapienza v Ríme. Zaujíma sa o hranice umenia, participatívnu umeleckú prax a environmentálne témy; v rokoch 2022 – 2023 bola kurátorkou programu A Plant v Kunsthalle Bratislava, ktorého súčasťou bol program vo verejnom priestore Bratislavy reagujúci na problematiku zelene v meste.