Juraj Meliš

Juraj Meliš bol a je známy ako spontánny autor obdarený vnútornou silou, ktorá ho vždy poháňala začať a dokončiť dielo takmer bez prípravy v jednom veľkom výdychu. Jeho teraz predstavované projeky sú až natoľko buričské, naturálne ale aj slobodné, že sa s ním určite mnohí nestotožnia. Tak, ako sa v čase vzniku nestotožnili s jeho predchádzajúcimi dielami, či už to boli Prostredia, alebo rozsiahlo koncipované cykly Idea, Help, Monológy, Dialógy, Hľadanie identity alebo Rajské záhrady. Jeho najnovší projekt nezobrazuje navonok pomerne idylické, avšak naliehavo symbolické dedinské Prostredia, ( Vidiecky dvor, Dvor života, 1970), a nemá ani charakter Prostredia II. (Les života, 1972), s naliehavou ekologickou výzvou proti ničeniu prírody. Pripomeňme si, že obidve boli realizované bez priameho zobrazenia človeka, po ktorom ostali len negatívne výsledky jeho činnosti.

Aby som bol však konkrétnejší. Na cykle - Lejdýs and Džentlmen – pracuje Juraj Meliš už od roku 2004, komplexnejšie je však poňatý až pre túto výstavu. Ak už v Prostrediach symbolicky nadviazal na Duchampov odkaz povýšenia bežných či nájdených a často aj nepotrebných predmetov na umelecké diela, v cykle Lejdýs and Džentlmen je ešte naturálnejší, a redukuje stupeň klasickej výtvarnosti na minimum. Lejdýs and Džentlmen je pokračovaním jeho denníka a podľa jeho slov je tu „celé ľudstvo zredukované na niekoľko obrysov hajzlových piktogramov .....a pri tom ale nie je isté, či vôbec toto „honosné“ označenie dostatočne degraduje už spomínanú vzorku úbožiakov –ocitnuvších sa v superabsurdnej a snobskej žumpe!“ Rovnako naliehavo ako v predchádzajúcich dielach pomenováva traumy dnešnej doby. Je zobrazením všetkých nerestí, navrstvením špiny ľudských vzťahov a redukovania človeka na jeho základné potreby v zobrazení okolitého sveta, meniaceho sa na jedno veľké stavenisko, so svojím neporiadkom a chaosom, ktoré sa stáva permanentnou súčasťou nášho života. Z tohto veľkého smetiska ľudstva zobrazuje stav zároveň búrania a zároveň stavania. Podľa jeho slov je to exteriér „progresívne“ rozbehnutej stavby“. Nie je pritom nijako náhodné, že Juraj Meliš tu napríklad používa staré podpory, dosky, stĺpy, ale aj použité staré dvere a okná zo svojho domu. Okná, ktoré oddeľovali vonkajší svet pred intimitou domova, okná, ktoré už doslúžili aby premenili svoju funkciu a stali sa súčasťou nového tvorivého počinu a dvere, ktoré vnútri vymedzovali každého vlastný priestor a zároveň ich všetky prepájali. Mizne tu nielen bytostné prepojenie človeka s prírodou, mení sa dokonca aj charakter mestského človeka s jeho víziou novej existencie. Zabúda sa na pocit z krátkeho krásneho zastavenia času s koncentrovaným vnímaním daného okamihu. Ak kedysi zobrazoval charakter prostredia, ktoré nás obklopoval, v jeho novom projekte vlastne poukazuje na absenciu tohto prostredia a stupňujúci sa pocity anonymity. Divák prechádza pomedzi jednotlivé fragmenty a stáva sa takto súčasťou odcudzeného prostredia v prostredí.

Aj ďalšia časť výstavy Dies Irae je rovnako naliehavá, z hľadiska existencie človeka ešte naliehavejšia. Vystavuje makety výbušnín obalených do hodvábnych textílií s podtlačou arabského písma a s tikajúcimi hodinkami, ktoré neúprosne odmeriavajú čas. Nie sú to len abstraktné pojmy, ale konkrétne dramatické situácie, nie sú to len sofistické úvahy, ale základné morálne princípy, otázky života a smrti nevinných ľudí.

V podstate v obidvoch inštaláciách je evidentný pocit z ohrozenia. Je to pocit z meniacej sa civilizácie, meniacich sa hodnotových kritérií, meniaceho sa prostredia a meniacich sa istôt. Je to zároveň predzvesť dňa božieho hnevu, teda posledného súdu, alebo aj začiatku rekviem. Pocit ohrozenia je evidentný a naliehavý, avšak nie je ničím iným, ako výsledkom každodenných situácií, v ktorých sa priamo alebo sprostredkovane ocitáme a samozrejme aj víziou do budúcnosti.

Ivan Jančár, riaditeľ galérie kurátor výstavy

Narodil 13. júla 1942 v Nových Zámkoch.1960-1966 štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ( prof. Jozef Kostka ). 1973 - 1993 externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 1990 pedagóg na VŠVU v Bratislave. 1991 vymenovaný za docenta. 1992 vymenovaný za profesora. Venuje sa voľnej sochárskej tvorbe, monumentálnej tvorbe, kresbe, grafike. Jeden zo zakladajúcich členov združenia Gerulata. V rokoch 1999 – 2002 bol vedúcim Katedry sochárstva. Okrem iného organizoval niekoľko výstav poslucháčov Jozefa Kostku, participoval na mnohých albumoch. Mal viacero samostatných výstav doma i v zahraničí, zúčastnil sa na viacerých významných kolektívnych výstavách na Slovensku a v zahraničí. O jeho tvorbe bolo publikovaných viacero článkov a štúdií, v rokoch 1993 a 2003 vyšli o jeho tvorbe monografie ( autori Katarína Bajcúrová a Ivan Jančár ). Žije a tvorí v Bratislave.