Oči dokorán pre Stred je inde

Výstava ⁠Stred je inde II.⁠ ↗ v kurátorskej koncepci Jany Babušiakovej, kriticky reflektuje kultúru sebaoptimalizácie a individualizáciu psychických problémov v ére sociálnych sietí. Prostredníctvom multimediálnej inštalácie  skúmajú autorky Klára Kusá a Andrea Uváčiková, ako sa úzkosť, tlak na výkon či trauma formujú v širších spoločenských, ekonomických a digitálnych štruktúrach, nie iba vnútri jednotlivca. Projekt prepája osobnú skúsenosť s kritickou teóriou a otvára priestor pre participáciu publika aj hostí.

Spomínané diela si môžete pozrieť na výstave Stred je inde II. ↗ v Pálffyho paláci do 27. 9. 2026. Podcast je pripravený v spolupráci s Denníkom N ↗.

➤ V stredu 14. 5. sa v Galérii mesta Bratislavy otvorila výstava Stred je inde v kurátorskej koncepcii Jany Babušiakovej. Autorky Klára Kusa a Andrea Uváčiková kriticky reflektujú kultúru sebaoptimalizácie a individualizáciu psychických problémov v ére sociálnych sietí. Prostredníctvom multimediálnej inštalácie skúmajú, ako sa úzkosť, tlak na výkon či trauma formujú v širších spoločenských, ekonomických a digitálnych štruktúrach, nie iba vnútri jednotlivca. Projekt prepája osobnú skúsenosť s kritickou teóriou a otvára priestor pre participáciu publika a hostí. Dnes v štúdiu vítam Kláru Kusú. Klára, ako si sa dostala k tejto téme?

No v podstate bol to taký proces. Na začiatku sme s Andreou Uváčikovou pracovali v galérii Sibír v Brne a tam bol úvod projektu, kde sme si vyslovene zobrali dielo Marka Fishera, kapitalistický realizmus, a pracovali sme na základe jeho filozofie. Vnímali sme, čo sa nám Fisher snaží povedať týmito myšlienkami, a snažili sme sa to nejakým spôsobom pretavovať do umeleckých diel. To bol náš úvod do projektu. Postupne sme skúmali ďalšie témy, jednak filozofie, neskôr aj psychológie a neurovedy, a tak sa projekt rozvíjal.

➤ Spomínala si, že projekt už bol prezentovaný v Brne v galérii Sibír v roku 2023. Čo nové môžeme vidieť na výstave? Ako sa za dva roky tento projekt rozšíril?

Na tomto projekte sme pracovali niekoľko rokov s tým, že každá z nás ho rozvíjala aj iným spôsobom. Ja som sa napríklad snažila pracovať s filozofickými textami, konkrétne Marka Fishera, ale aj Michela Foucaulta a Catherine Malabou. Môj proces bol veľmi teoretický, zatiaľ čo v galérii Sibír sme skôr pracovali s priestorom galérie a s nájdenými materiálmi v danom priestore. V Galérii mesta Bratislavy sme sa tento projekt snažili rozšíriť, preto je to vlastne aj druhá časť. Chceli sme pracovať viac teoreticky, s inými médiami, napríklad s pamäťovými penami alebo s videom, a uvažovať viac v rovine spoločensko-kritickej alebo vedeckej.

➤ Spomínaš veľa teoretických diel. Čo ťa zaujalo v dielach týchto autorov? S ktorými myšlienkami pracuješ?

Catherine Malabou je filozofka, na ktorej ma zaujalo to, že nejakým spôsobom číta napríklad dielo Sigmunda Freuda a nadväzuje naň. Rozpracováva teóriu psychológie alebo neurovedy a vytvára teóriu plasticity mozgu a deštruktívnej plasticity mozgu. Je veľmi špecifická, nie je to text určený pre širokú verejnosť. Naopak Mark Fisher a jeho kapitalistický realizmus je podľa mňa veľmi dostupná publikácia. Snažili sme sa to prestriedať, aby aj diváctvo malo možnosť si z toho niečo odniesť a prepojiť niečo hlbšie s niečím dostupnejším. Fisher skôr skúma spoločnosť a tlak na jednotlivca, ktorý si spomenula.

➤ Ako nástroj čítania pre svoje diela si volíš klinickú optiku, pomocou ktorej sa snažíš uchopiť vlastné prežívanie, ale aj širšie spoločenské či ekonomické súvislosti skúmanej témy. Je pre teba vkladanie textov do vedeckého rámca aj umeleckou stratégiou? Dá sa to tak povedať?

V podstate hej. Tu som pracovala vyslovene s týmito textami, ktoré som uviedla, a vytrhávala z nich fragmenty, ktoré som sa snažila nejakým spôsobom vizualizovať. Bolo to naozaj o tom. Zatiaľ čo pri iných projektoch je spôsob práce vždy iný, tento projekt vznikol v počítači. Žiadne diela nevznikali v ateliéri. Aj v tom je vedecký rámec tej práce, že je to taký umelecký výskum, nie bežný spôsob tvorby v ateliéri, ktorý ja veľmi nerozvíjam.

➤ To znamená, že prídeš na výstavu s krabicou nejakých predmetov, ktoré sú ti blízke a ktoré reflektujú tému, ktorej sa venuješ, a potom ich na mieste skladáš?

Alebo rozkladám, závisí. V tejto výstave dve diela vznikli priamo na mieste. V galérii Sibír viaceré diela vznikli tiež na mieste a bolo to vlastne o práci s odpadovými materiálmi, s rôznymi drôtmi a podobne. Takže je to rôzne a závisí to aj od priestoru, v ktorom sa ocitáme. S Andreou ten priestor nejako reflektujeme.

➤ V úvode výstavy je inštalovaná vitrína s medicínskymi objektmi, ktorá ma zaujala. Na čo sa toto dielo odvoláva?

Nešlo o zobrazenie medicínskeho pohľadu na ľudské telo, ale zároveň tento pohľad možno analyzovať a ďalej skúmať. Čo vlastne môžu znamenať fragmenty tela, ak sa nejakým spôsobom usporiadajú? Táto vitrína obsahuje laboratórne sklo a na nej sú úlomky materiálov alebo útržky, pričom každý z tých materiálov odkazuje na nejakú časť ľudského tela. Skôr je to zobrazené prostredníctvom fragmentov než celku. Mňa na tom baví práve to, že vytrhávaš fragmenty a nejakým spôsobom ich usporadúvaš, pričom vzniká celok ľudského tela, ktorý však nie je bežným medicínskym pohľadom.

➤ Že možno pripisovať nové kontexty alebo významy.

Určite hej. Medicínske alebo pohľad na ľudské telo sa potom vyskytuje aj v ďalších dielach. Prepája sa to napríklad s magnetickou rezonanciou, ktorá je prítomná aj v diele Andrey Uváčikovej, a ja tiež pracujem s magnetickou rezonanciou vo videu, kde skúmam, ako pracuje mozog. Boli mi poskytnuté materiály vedeckého centra v Maastrichte, ktoré som navštívila. Takže sa to prepája aj s tým vedeckým.

➤ Téma medicíny sa v tvojej tvorbe neobjavuje prvýkrát. Pracovala si s ňou aj v projekte Archaeology of the Body či v iných výstavných projektoch. Prečo ťa medicína fascinuje a je v tom niečo autobiografické?

Archaeology of the Body je jedným z tých projektov a potom by som ešte spomenula projekt Konatus, ktorý tiež pracoval nejakým takým medicínskym spôsobom. Tá autobiografia možno pramení z toho, že od začiatku môjho bakalárskeho štúdia som analyzovala medicínske aspekty a to, ako ľudské telo funguje z pohľadu medicíny. Zaujímalo ma, aký je pohľad medicíny verzus vnútorné prežívanie a ako možno medicínske výsledky, napríklad magnetické rezonancie alebo iné výsledky, použiť v tom umeleckom, pocitovom vnímaní.

➤ A čo nám môže taký vedecký pohľad povedať o našom prežívaní? Ako nám môže sken mozgu povedať, ako sa ten človek cíti alebo čo prežíva?

A to je práve to kritické. Aj preto je tam spomenutý Michel Foucault, ktorý napísal kanonické dielo Zrodenie kliniky a kritizuje alebo analyzuje pohľad na ľudské telo doktora, ktorý sa nezaoberá príčinou, ale rieši len povrchový dôsledok. Samozrejme, Foucault to rozpracováva do oveľa väčšej hĺbky a analyzuje množstvo aspektov medicíny. Je teda otázne, či nám medicínsky pohľad dokáže niečo povedať. Možno aj to výstava analyzuje.

➤ Vo svojej tvorbe používaš spektrum rôznych materiálov a to už si v krátkosti spomenula. Ako postupuješ v procese tvorby?

Je to rôzne, každý projekt je nejakým spôsobom iný. V tomto projekte išlo vyslovene o spoluprácu s Andreou Uváčikovou. Pri projekte v galérii Sibír sme sa napríklad nikdy osobne nestretli a využívali sme sociálne siete na spojenie. Stretli sme sa až v galérii, kde sme vystavili ten projekt. Aj to sa nejakým spôsobom vracia k téme sociálnych sietí a tomu, že nám umožnili komunikáciu.

Teraz pracujem na diplomovom projekte Archív tranzitu, kde skúmam komunikáciu a analyzujem, ako sa môžu prepájať rôzni umelci z rôznych krajín sveta iba prostredníctvom komunikácie. Opäť vlastne nevznikajú žiadne artefakty v ateliéri, ale s vybranými umelcami posielam mailartové diela. To je ďalší spôsob práce, ale v podstate nemám ateliér a žiadne artefakty nevytváram v ateliéri.

➤ Je to zámer, že nemáš ateliér a nič nevytváraš? Zamýšľala si sa niekedy nad tým?

Myslím si, že začiatok tvorby bol veľmi ateliérový. Skúmala som skôr materialitu a to, ako funguje analógový film alebo digitálny film, ako sa to dá nejako zobraziť, preskúmať alebo materiálne uchopiť. Teraz mi však príde výskumný pohľad, ktorý sa podľa mňa v tomto projekte zobrazuje, zaujímavejší. Vytváranie artefaktov sa mi vlastne stáva zbytočné. Zaujímavejšie je pre mňa vedecky skúmať metódy a potom s nimi pracovať v počítači. Ak vzniknú nejaké artefakty, tak vzniknú na mieste.

➤ Na výstave spolupracuješ s Andreou Uváčikovou, ale vystavujú aj viacerí pozvaní umelci. Podľa čoho ste vyberali predpokladám skupinovo oslovených umelcov?

Oslovili sme štyroch umelcov: Zbyňka Baladrána, Hedwich Rooks, Hiroshi Takizawu a Martinu Chudú. Moja iniciatíva bola prísť s menami, ktoré sa napríklad bežne nevyskytujú v slovenskom výstavnom kontexte. Baví ma, keď vznikajú skupinové projekty, ktoré nie sú rámcované len lokálne, ale prepájajú umeleckú tvorbu ľudí, ktorí sa zväčša nevyskytujú v jednom kontexte, a zrazu sa to stane. Na jednom mieste môžeme vidieť tvorbu ľudí, ktorých nepoznáme a mená sú pre nás nové. To bol môj zámer. Zároveň ma na tvorbe týchto ľudí vždy niečo baví a potom sme sa snažili skupinovo vybrať diela, ktoré by do výstavného priestoru mohli nejakým spôsobom patriť a komunikovať s ostatnými dielami.

➤ A keby si mala vypichnúť možno nejaký moment alebo dielo, ktoré výrazne prispelo do konceptu výstavy, ktoré by si spomenula od tých ľudí, ktorí participujú?

Všetky diela sú nejakým spôsobom dôležité. Môžem spomenúť napríklad dielo Beauty Fiction od Martiny Chudej, pretože nám poskytla dielo, ktoré má v sebe mobil a to mobilové rozhranie do projektu vstúpilo zaujímavým spôsobom. Zrazu sa tam prepisuje aj kritika sociálnych sietí alebo systému. To by som asi zvýraznila.

➤ A čo by si chcela, aby si návštevníci z výstavy odniesli?

Určite nejaké poznanie, keďže výstava obsahuje aj knižnicu s teoretickými pasážami a dielami. Naším cieľom bolo sprostredkovať poznanie psychologického alebo filozofického charakteru a tiež možnosť pracovať s materialitou, napríklad piesku, kinetického piesku alebo terapeutických materiálov. Chceli sme ukázať, že tieto diela môžu vznikať aj takýmto alternatívnym spôsobom. Stred je inde možno aj o tom, že projekt mohol nejako pokračovať a dozrieť do finálneho štádia a poskytnúť systémovú kritiku toho, že človek nie je vždy stredobod spoločnosti. Skôr je to možno niekedy naopak a nie úplne ideálne nastavené.

➤ Takže aj tvoj záver alebo prínos v rámci výstavy je upriamenie pozornosti na to, že nie vždy by mal jednotlivec niesť ťarchu svojho psychického zápasu sám na svojich pleciach, ale do veľkej miery k tomu prispieva aj životný štýl, ktorý všetci žijeme.

Určite. Potom sa môžeme povedať aj to, že je to spoločenský problém a že k tomu prispieva systém, v ktorom jednotlivec žije, a vlastne nastáva tam vzájomné ovplyvňovanie sa aj tým systémom.

➤ Ja sa ešte v krátkosti pristavím pri jednom diele, ktoré je tiež v úvode. Je to participatívne dielo, kde visí zo steny taký väčší plagát s čiernou potlačou. Ako majú diváci interagovať s dielom?

Je to dielo Andrey Uváčikovej s názvom Calm down, teda ukľudni sa. Snažili sme sa prvú miestnosť vytvoriť ako možnosť pre interakciu a dávame diváctvu možnosť pracovať s tou miestnosťou, s týmto dielom a nejakým spôsobom sa vyjadriť. Vyjadrenie už potom zostáva na pleciach diváka. Je to vyslovene otvorené participatívne dielo. Potom je druhé participatívne dielo tá knižnica, kde si divák môže niečo prečítať, a tú knižnicu sme sa snažili nejakým spôsobom personalizovať. Neviem, či sa nám to podarilo.

➤ Ale cieľom teda toho diváka je niečo ručne kresliť na to dielo, že to Calm down je tá fyzická interakcia, pri ktorej sa má upokojiť?

Áno. To bol vlastne zámer a verím, že sa nám to podarilo.

➤ Ďakujem pekne za rozhovor. Verím, že výstava bude mať úspech a dúfam, že sa takto pri rozhovore stretneme aj niekedy v budúcnosti.

Ďakujem aj ja pekne.