Oči dokorán pre Jana Durinu

Jan Durina pracuje dlhodobo s témami identity, duševného zdravia, ale aj so spoločenskými stereotypmi, ktoré prostredníctvom svojich diel nabúrava.

➤ Čo ste prežívali v období vzniku tejto série?

Myslím, že som hľadal svoje miesto v tomto svete. Premýšľal som o svojej identite, o tom, odkiaľ pochádzam, kam smerujem, ako chcem ďalej žiť. Potreboval som stráviť tento čas v prírode, ktorá je, odkedy si pamätám, mojím útočiskom. Útočisko, v ktorom sa môžem schovať, liečiť, spoznávať nové miesta, tvary a vône. Tiež si myslím, že sčasti som chcel dať týmto projektom spoločenský komentár a prehovoriť o svojej kvírovosti po prvýkrát. Predtým som využíval na vyjadrenie svojich pocitov vo fotografii skôr telá iných ľudí, svojich priateľov a priateliek. Horal bol pre mňa veľká vec, keď som pracoval sám so sebou a so svojím autoportrétom v naozaj intímnej sfére.

➤ Dielo, ktoré je predmetom dnešného rozhovoru, zobrazuje vás v obklopení prírody s dyňou pod pazuchu. Zdá sa mi, že portrét paroduje mužskú maskulinitu, jej tradičnú podobu spojenú so silou a s racionalitou, ale zároveň zobrazuje zraniteľnosť. Aké teda bolo tematizovať vo svojich dielach vašu kvír identitu po prvýkrát?

Úžasné a zároveň plné obáv. Bol to moment v mojom živote, keď som sa rozhodol, že sa nebudem zaoberať tým, čo si o mne niekto iný myslí. Že sa nebudem snažiť naplniť očakávania niekoho iného, lebo to nikdy predtým nefungovalo. Povedal som si, že chcem do svojej práce implementovať humor. Väčšinou som sa stretával s tým, že ľudia reagovali na moju tvorbu ako na veľmi dramatickú, smutnú, možno až depresívnu. To bolo najčastejšie, čo som počúval. Mrzelo ma, že oberám diváctvo o svoj humor, ktorý mám na sebe rád. Preto na týchto fotkách veľa ironizujem. Samozrejme, o maskulinite premýšľam na rôznych úrovniach. Táto konkrétna fotografia, ktorú spomínate, ironizuje istý typ muža alebo predstavu o mužovi.

➤ Myslíte si, že je to prevládajúci názor spoločnosti, že maskulinita je taká, ako ju ironizujete?

Nerád generalizujem. Myslím si, že keď sa začneme s ľuďmi rozprávať, zistíme, že sú schopní vidieť a pochopiť omnoho viac, než si o nich na prvý pohľad myslíme.

➤ Táto séria zaznamenala pomerne veľký úspech aj v našom domácom prostredí. Vznikla však v období, keď ste pôsobili prevažne v zahraničí. Kvôli projektu ste do rodného Liptova dochádzali. Cítili ste sa prijatý svojou tvorbou na Slovensku?

Nie. Určite nie. A dlhodobo ma to trápilo. Teraz som už za tým, nachádzam sa v momente, keď ľudia moju prácu berú vážne. Ale na začiatku to určite tak nebolo. Myslím, že je to problém u všetkých mladých umelcov a umelkýň. Hlavne u nás na Slovensku máme tendenciu mladých ľudí nebrať celkom vážne. Mladým umelcom a umelkyniam neposkytujeme dostatočný priestor alebo podporu.

Bol som veľmi rád, že práve séria Horal dostala podporu od Fondu na podporu umenia na Slovensku. Bola pre mňa veľká vec dostať štipendium na to, aby som mohol pracovať a naozaj sa projektu venovať v rozsahu, aký som potreboval. Pamätám si na to, keď som mal okolo dvadsať rokov a mal som veľký úspech so svojimi fotografiami na internete a v zahraničí.

Pre ľudí z umeleckej obce bola moja práca príliš „módna“ a pre ľudí z módneho priemyslu, kde som sa neskôr snažil nájsť útočisko, bola zasa príliš umelecká. Vždy som sa nachádzal v nejakom medzipriestore a v istom momente som si z tohto medzipriestoru začal budovať svoj vlastný priestor, v ktorom teraz fungujem. A môžem doň pozývať ďalších „medzipriestorových“ ľudí.

➤ Už v tejto sérii vidno prácu s kostýmom. Ten sa však plne rozvinul, ako spomínate, až v tom nasledujúcom období, keď tvorba kostýmov s ručnou výšivkou a textilné objekty postupne posunula fotografiu na druhú koľaj. Až sa stali tým hlavným, čo teraz tvoríte. Čo teda stálo za týmto prerodom?

Bojoval som o svoj život. Mal som v mladosti veľké problémy s depresiou, ktoré eskalovali v istom momente tak, že som mal pocit, že sa z toho nikdy nedostanem. Mal som pocit, že depresia je môj životný údel. Výšivka ma zachránila, začala pre mňa predstavovať liečebný proces. Dodnes to tak je, výšivka predstavuje stratégiu prežitia v mojej umeleckej praxi. Tvorím niečo krásne, na čo sa sústreďujem, pričom som uvoľnený a nevnímam ten chaos okolo seba i v mojej hlave. Predstavuje istý spôsob meditácie, takže sa, pochopiteľne, stala jedným z hlavných médií, s ktorými pracujem.

➤ A zároveň môžeme spomenúť, že textil a výšivka sú vám blízke aj vďaka strednej škole, kde ste študovali odevný dizajn.

Áno. Vždy si hovorím, že keď to náhodou čítajú moje učiteľky zo strednej školy, určite nemajú radosť. Na toto obdobie spomínam skôr negatívne, pretože bolo o prísnom nasledovaní pravidiel, robení vecí rovno, čisto, krásne a dokonale. Pre mňa to bolo vždy nepochopiteľné, pretože moja predstava o dokonalosti a kráse bola úplne iná. Vždy som sa voči tomu búril. Teraz si môžem robiť, čo chcem. Nikto nado mnou nestojí a nesleduje ma.

➤ Áno, to som chcela aj podotknúť, že s textilom a výšivkou narábate veľmi voľne. Kostýmy teda pôsobia odvážne a mnohokrát aj groteskne. Využívate ich aj na komunikáciu rôznych obsahov, ktoré sa na nich objavujú vo forme nápisov. Ako sa tam teda dostal ten text a ktorý z tých kostýmov považujete za najdôležitejší?

Asi máte na mysli prácu s fontom, s textom a s tagmi. Pramení z odkazov na undergroundovú, punkovú kultúru. Keď som bol tínedžer, mal som blízko k punkovému svetu. Dodnes som v kontakte s undergroundovou scénou. Zároveň sú to odkazy na literatúru, ktoré si apropriujem – texty od rôznych mysliteľov a mysliteliek, teoretikov a teoretičiek alebo rôznych básnikov a poetiek, ktoré vyšívam.

Často sa stáva, že vyšívam, dám si pauzu, čítam pritom poéziu a v nej ma zaujme jedna veta, ktorú potom vyšijem. Takýmto spôsobom vzniká koláž a dielo si žije svoj vlastný život. To ma nesmierne baví. Spomínali ste, či by som vedel vybrať nejaké jedno dielo. To je, akoby som si mal vybrať svoje najobľúbenejšie dieťa. Každé dielo má svoj vlastný príbeh, koncept, svoju vlastnú energiu a vzniklo v momente, keď malo vzniknúť. Takéto rozhodnutia by som nechal na iných.

➤ Úplne rozumiem. Vaše práce veľa hovoria o zraniteľnosti, sebaprijatí a psychickom zdraví. Veľmi aktuálne témy pre mladú generáciu v súčasnosti. Aktuálne končíte svoje doktorandské štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Máte možnosť rozprávať o týchto témach aj so študenstvom? Je to niečo, čo otvárate pri stretnutiach?

Je to môj hlavný koncept. Bol to asi aj dôvod, prečo som sa rozhodol ísť na doktorandské štúdium. Na začiatku bol hlavne môj veľký záujem o pedagogickú prax. O stretávanie mladých ľudí, mladých umelcov a umelkýň a pochopenie ich vízie sveta. Myslím, že som si tiež niesol veľa tráum z mladosti, keď som študoval na vysokých umeleckých školách. Asi aj preto by som chcel dekonštruovať mechanizmy, ktoré vidím, že sa opakujú, a bol by som rád súčasťou zmeny, ktorá v týchto inštitúciách nastáva. Teda verím v to, že nastáva.

Vo svojej dizertačnej práci sa zaoberám hlavne autoteóriou, čo je feministický prístup v umeleckej praxi, keď sa osobná skúsenosť a subjektivita stávajú dôležitou súčasťou umeleckého diela, či už literárneho, alebo teoretického. Práve pri mladých ľuďoch vidím, že chcú pracovať s emóciami a potrebujú pochopenie. Potrebujú sa o tomto otvorene rozprávať a potrebujú spôsob vedenia v tejto praxi, pretože emócie sú v umeleckej praxi naozaj dôležitá súčasť.

So študentstvom sa delím o svoje skúsenosti z umeleckého sveta, z umeleckého biznisu a snažím sa ich pripraviť na veci, na ktoré mňa nikto nepripravil. Rozprávať sa napríklad o vyhorení a o hrozbách toho, keď pracujeme nad svoje sily.

➤ Keď spomínate tie hrozby, viete pomenovať nejaké najväčšie neistoty, s ktorými zápasí súčasná mladá generácia umelcov?

Mám pocit, že mladí umelci a umelkyne zápasia s tým, aby ekonomicky zvládli život a umeleckú tvorbu. A nielen mladí, samozrejme, ono sa to týka nás všetkých. Mnoho ľudí si možno myslí, že ja alebo vy sme za vodou, že žijeme zo svojej práce. U mnohých z nás to vôbec nie je tak. Vnímam ich obavy, že ich okolie a staršie generácie neberú úplne vážne. Nepočúvajú ich apely týkajúce sa smerovania spoločnosti alebo otázky o klimatickej kríze.

Myslím si, že hrubosť tohto sveta je veľmi ťažká pre mladú generáciu, pretože mám pocit, že je veľmi citlivá a vnímavá. Ak sa teda bavíme o generácii, ktorá teraz študuje na vysokých umeleckých školách.

➤ Vnímate, že inštitúcie sú otvorené zmene, sú ochotné počúvať a nejako reflektovať, čo odznelo?

Jednotlivci sú. Inštitúcie, to neviem, je to veľmi ťažké posúdiť. Bolo by odo mňa nefér sa tváriť, že všetko viem. Stretávam však úžasných ľudí, ktorým sa darí dostávať na významné pozície v inštitúciách a ktorí sa snažia meniť inštitúcie k lepšiemu. K viac feministickým prístupom.

➤ Môžete povedať viac o svojej dizertačnej práci, na ktorej teraz pracujete?

Toto je po prvýkrát, keď o tom hovorím verejne. Názov mojej dizertačnej práce je Autoteória, imaginácia a príbuzenstvá ako stratégie queer prežitia. Veľmi ma inšpirovala kniha francúzskej autorky Lauren Fournier, ktorú vydala pred pár rokmi a v ktorej sa venuje práve autoteórii ako feministickej praxi. Odporúčam ju naozaj všetkým. Opisuje praxe, o ktorých som často ako mladý spolu so svojimi spolužiakmi a spolužiačkami počúval: toto nemôžete, toto sa nesmie, pravidlá sú takéto a takéto.

Táto kniha ponúka úplne nový pohľad, hovorí, že „ale môžete, áno, je to OK. Pozrite sa, tieto umelkyne, tieto spisovateľky to urobili predtým a urobili to takto“. Ponúka vlastne manuál pre takúto prax. V súčasnosti je koncept autoteórie moja veľká fascinácia, pretože som sa v nej našiel a začal som sa vďaka nej naozaj zaujímať o teóriu, čítať a rozmýšľať o mnohých nových veciach a začal som sám písať.