Oči dokorán pre Gret Palucca

Aktuálne jej tvorbu môžete vidieť v rámci výstavy Grey Gold: Dotyk ↗ v Galérii mesta Bratislavy. Je to súčasť medzinárodného projektu, ktorý už vyše desať rokov skúma generácie umelkýň v Česku, na Slovensku, v Nemecku či v Rakúsku. Tento rok sa pozornosť presúva k fenoménu dotyku a k tomu, ako sa prostredníctvom neho pretavuje ženská skúsenosť, pamäť a tvorivosť do súčasného umenia. V rozhovore hovorí o štúdiu drevorezby v Bratislave, o začiatkoch v cudzej kultúre, o pomalom a sústredenom hľadaní vlastného sochárskeho jazyka aj o tom, prečo figúra zostala jej celoživotnou témou. Zároveň rozoberáme pozadie vzniku diela Gret Palucca, ktoré je zastúpené na aktuálnej výstave Grey Gold: Dotyk ↗.

Emerita Pansowová v rozhovore hovorí:

➤ Podstatnú časť života ste strávili v Berlíne, ale začiatkom 60. rokov ste študovali na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave drevorezbu u profesora Korkoša. Ako si spomínate na toto obdobie?

O tomto období hovorím rada. Boli to krásne roky so spolužiakmi, s učiteľmi – umelcami, ktorí nás viedli. Ja som bola na rezbárskom oddelení a boli sme vedení k tomu, aby sme prispievali vlastnými ideami k tomuto odboru. Duševne sme sa vyvíjali a bola to radosť pracovať.

➤ Čo vás priviedlo do Nemecka?

Mojím osudom bolo, žesom sa po maturite vydala za nemeckého grafika Jürgena Pansowa, ktorý sa zaoberal ilustráciami kníh. Nevedel po slovensky a bolo tak trochu jasné, že nemôžeme bývať spolu na Slovensku. Ja som mala veľkú túžbu stať sa sochárkou a socha druhú reč nepotrebuje, takže bolo rozhodnuté. Nebolo to ľahké, práve som začínala svojsky myslieť a pozerať sa na svet. Bola som šťastná a hrdá, no odchod do Nemecka ma postavil pred zvrat. Všetko bolo iné, reč bola iná, všetky spôsoby iné. Bolo mi jasné, že musím začať odznova.

Manželovi ďakujem, že ma podporoval a umožnil mi študovať sochárstvo na vysokej škole. Potom som ešte dodatočne bola na akadémii tri roky. To bolo mojím šťastím. Ale pravda je, že to zanechalo stopy. Stopy v zmysle, že som si uvedomovala, že prichádzam do inej kultúry, tradície, zvykov. Mojou úlohou bolo všímať si ten nový svet, pozorovať ho, dať vedieť, že aj ja som tu. Preto sú moje sochy trochu zdržanlivé a koncentrované. Snažila som sa zakaždým naznačiť, že som tu.

➤ Na Slovensku vaša tvorba nie je až taká známa, čo ma prekvapuje. Ako často ste mali od 60. rokov príležitosť pracovne pricestovať na Slovensko? Volali vás kurátori, oslovovali vás do výstav?

Nie, nebola som v žiadnom kontakte ani so spolužiakmi, ani s umelcami. Bola som pozorovateľ zvonka. Ale chýbal mi ten kontakt. Na druhej strane som bola v takom neustálom napätí. Očakávala som od seba vážny postoj k vlastnej práci, a tak som sa nemohla len tak ľahko pohnúť a byť inde.

➤ Zaujala ma celistvosť vášho diela, ktorá sa tiahne naprieč desaťročiami bez zjavných vybočení alebo prerušení. Ako sa vám darí udržiavať takúto kontinuitu?

Všimla som si, že pracujem veľmi pomaly a dlho trvá, kým prichádzam k výsledku. A preto bolo vždy dôležité veľmi dobre si uvážiť, na čom začnem pracovať. Vždy to musí byť niečo, čo ešte neviem domyslieť celkom do konca, ale v postoji k práci prídem postupne k výsledku.

Zakaždým som mala potom pocit, že som ešte nedosiahla presne to, čo som mala na mysli. Vyjadrovať sa cez sochu bolo na jednej strane úplne prirodzené. Ale hľadala som niečo, čo som v okolí nespozorovala, no bolo potrebné nechať to v práci. I napriek tomu, že moje sochy sú jednoduché svojím zjavom, verím, že dávajú divákovi niečo zvláštne. Dávajú správu o sebe, o svojej vnútornej štruktúre.

Navyše považujem za životné šťastie, že som v rámci sochárskej tvorby nemusela riešiť iné práce, takže som si mohla udržať kontinuitu.

Teraz som si spomenula, že pani Ľuba Belohradská ma raz navštívila v 70. rokoch. Jedna nemecká kolegyňa a vzácna sochárka jej povedala, že v Berlíne býva Slovenka, ktorú musí navštíviť. Keď potom bola v mojom ateliéri a videla práce, ako prvé jej napadlo, že sa podobajú na sochy z Pergamonu (pozn. red. múzeum v Berlíne so zbierkami klasického antického umenia a umenia Blízkeho východu). Je teda pravdepodobné, že som si niečo odtiaľ brala aj pre seba, pre svoju tvorbu.

Vždy ma zaujímali tie jednoduché postavy, až som bola prekvapená, aké jednoduché bolo tento vplyv spozorovať pre človeka zvonka. Toto pozorovanie pani Belohradskej mi veľa povedalo o sebe.

➤ Vaša tvorba je figuratívna, v podstate väčšinu vašej tvorby tvoria figúry. Prečo ste nikdy nepoužili iné formy ako tie figurálne?

V Nemecku je veľmi silná figurálna tradícia, v zásade od 20. rokov 20. storočia, ktorá mi slúžila ako príklad a inšpirácia. Prostredníctvom jednoduchých gest tela, končatín, hlavy som tak mohla vyjadriť svoju myšlienku. Táto reč je nám všetkým spoločná. Verím, že to, čo máme opticky pred sebou, napríklad tvár druhého človeka, nám napovedá niečo o tom človeku samotnom, čo z neho život urobil. To sú momenty, ktoré chcem vyjadriť.

Pričom stále mám pocit, že som to nedosiahla, ešte nie som hotová.

➤ Vaše sochy sa vyznačujú veľmi podobnými znakmi. Pôsobia trochu archaicky, sú štíhle v páse, majú androgýnne znaky a zároveň pevné nohy, široké v stehnách. Ako sa u vás vyvíjal tento tvarový jazyk?

Na začiatku to bolo tak, že som sa sústredila na zážitky, ktoré som sama zažila alebo si ich všimla v mladosti. Napríklad kráčajúci mladý človek, ktorý má pekné, štíhle telo, ale silné nohy – vtedy predsa kráčanie nemôže byť ľahké. Skúšala som to, dokonca ma kolegovia v Nemecku na to aj kriticky upozornili – prečo robím také silné nohy. Ja som im vravela, že nemôžem inak. Tak to cítim. Tie nohy sú spojené so zemou. Nie je možné ľahko kráčať, keď sme spojení so zemou. To bola moja naivná predstava. Ani som si to veľmi neuvedomovala, viem len, že som nemohla inak.

➤ Vašim postavám vo všeobecnosti chýbajú detaily, akoby sa všetka energia sústreďovala do výrazu. Sochy pritom pôsobia silne, ale aj jemne zároveň. Ako sa vám darí udržať tento balans, to napätie?

S veľkou koncentráciou sledujem detaily aj celok, aby všetko do seba zapadlo. Ako dlhodobá práca prichádza k záveru, sama sa čudujem, že znovu a znovu nachádzam veľa vecí, ktoré som predtým nevedela, nevšimla si ich. Stále začínam od začiatku. A o tom je sochárstvo. Naučilo ma pozerať sa na život vcelku tak, aby aj malé, aj veľké proporcie tvorili jeden celok. V tej celistvosti nesmú vyniknúť jedny veci na úkor druhých – tie, ktoré nepatria k základnej myšlienke.

A tiež som si všimla u seba aj u iných umelcov, ktorých si veľmi cením, že slová k práci prichádzajú až vtedy, keď je dielo hotové. Predtým prebieha proces intuitívneho hľadania konkrétneho výrazu.

➤ Na výstave v Galérii mesta Bratislavy je jedna väčšia socha, ktorej inšpiráciou bola nemecká tanečnica Gret Palucca. Prečo ste si zvolili práve ju a ako ste sa snažili vyjadriť jej osobnosť?

Gret Palucca je pre Nemecko veľmi vzácna osobnosť. Existuje baletná škola v Drážďanoch, kde bola pedagogičkou. Ja som sa ňou zaoberala, lebo som chcela urobiť jej portrét. Stretla som ju aj osobne, v tom čase už ako starenku, ale stále sa pozerala takými živými očami. To ma veľmi zaujalo.

Spýtala som sa na akadémii, či by som mohla urobiť jej portrét, ale povedali mi, že ona s tým nebude súhlasiť. Že to už skúšali aj iní. Aj tak som sa začala zaoberať jej životom a jej fotografiami. Bola veľmi známa svojimi skokmi, tie boli také vysoké, že ovplyvnila aj Paula Kleeho či Kandinského. To bolo obdobie, v ktorom žila, a oni ju vo svojich dielach zachytili.

Pre mňa bola Gret Palucca symbolom toho, že aj v starom človeku zostáva túžba skočiť ďalej a vyššie, prejsť cez vlastný tieň. A touto prácou som aj ja sama mohla preskočiť svoj vlastný tieň. Tie ramená otváram ako náznak, že to je moje obmedzenie. Cez priestor, ktorý vymedzujem rukami, chcem vyjadriť túžbu ísť ďalej. Ťažko je to vyjadriť slovami.

Spolu s manželom sme videli vystúpenie tej baletnej školy. Každý rok majú oficiálne vystúpenie na záver roka. Hlavne deti – boli by ste prekvapení, ako tancom vedia vyjadriť svoju radosť. To je veľmi pekné a práve Gret Pallucca podporovala, aby človek stál pri svojej prirodzenosti, aby si nebral na seba niečo umelé, niečo celkom iné, ako je on sám. Vedela osloviť každého, aby sa vyjadril zvnútra, svojím tancom.

➤ Ako sa zmenilo vnímanie figuratívneho sochárstva od čias, keď ste vy študovali alebo začínali?

Tá zmena je naozaj veľmi zaujímavá. Všetko sa zmenilo a mnohí sochári od figúry odišli. Len málo budúcich sochárov má dôveru vo figúru, v jej schopnosť vyjadriť to, čo cítia. A preto sa sústreďujú na pozorovanie sveta okolo seba, na to, čo svet priniesol.

Chcú byť s ním akosi prítomní a nadviazať na dianie inak, ako som začínala ja. U mňa je to tak, že v starobe sa cítim osirotená od tých, čo ma sledovali, čo čakali na moju prácu. Už nežijú. Ale viem, že je stále dôležité pracovať. A figúru vyzdvihujem, lebo je dôležitá. Je to potrebné, lebo viem, že skrz prácu si rozumieme, a som rada, že som spoznala vás aj s vaším zrozumiteľným postojom k mojej práci.

➤ Potešenie je na mojej strane. Čo vás čaká teraz v najbližšej budúcnosti?

Mojou veľkou túžbou bolo ukázať sa v Bratislave, predstaviť sa ako sochárka. Odchádzala som odtiaľto s naozaj prázdnym kufrom pred päťdesiatimi ôsmimi rokmi. Mala som len túžbu byť sochárkou. Teraz sa mi táto túžba trochu naplnila – že sa môžem ukázať, zanechať stopy svojich rokov, ktoré som tu nebola. Už nemám iné predstavy ani plány. Budem naďalej pracovať ako doteraz, ale bude ma tešiť, že tu nie som cudzia a že ma prijali ako vlastnú.

EMERITA PANSOWOVÁ (1946)

Nemecko-slovenská sochárka s maďarskými koreňmi, ktorá už desaťročia pôsobí pri Berlíne. Venuje sa najmä práci s kameňom a bronzom a jej diela sú zastúpené vo významných zbierkach aj vo verejnom priestore v Nemecku. Študovala v Bratislave, Berlíne aj na Akadémii umení v bývalej NDR a za svoju tvorbu získala viaceré prestížne ocenenia. Pansowová patrí k výrazným postavám stredoeurópskeho sochárstva a jej diela sa vyznačujú silnou figurálnou tradíciou aj zmyslom pre tvarovú čistotu.

Spomínané diela si môžete pozrieť na výstave Grey Gold: Dotyk ↗ v Mirbachovom paláci do 17. 5. 2026. Podcast je pripravený v spolupráci s Denníkom N ↗.