Oči dokorán pre Aleša Votavu

Navrhol scénografiu pre 51 činoherných inscenácií, 29 operných inscenácií, 13 baletných inscenácií a 8 inscenácií v divadle GUnaGU. Mal 13 samostatných výstav. Štyrikrát získal Dosky za najlepšiu scénografiu sezóny, tesne pred smrťou aj prestížnu českú Cenu Alfréda Radoka. Zomrel vo veku 38 rokov.

Je československá filmová, divadelná a rozhlasová autorka, režisérka a príležitostná kurátorka. Vyštudovala divadelnú a filmovú vedu na Karlovej univerzite v Prahe. Venuje sa projektom, ktoré mapujú priestor a pamäť strednej Európy.

V novej epizóde podcastu o vizuálnom umení Oči dokorán sme sa porozprávali o tvorbe scénografa Aleša Votavu, ktorého diela sa dajú vidieť v Galérii mesta Bratislavy.

„Ostnatý drôt, kameň ako zlovestné závažie, zavesený na povraze, potrhané kusy chradnúceho papiera, márne sa vznášajúcom vo vetre: vecná britkosť, pichľavá, prenikavá presnosť vyjadrení, ostrá nemilosrdná irónia, ktorá vanie z objektu Čas a príliv neberie ohľad na nikoho. Tá svojrázna socha sa dala chápať aj ako výtvarníkov autoportrét, tak ostro a krehko pôsobil aj on sám, v sebazničujúcom rozlete do neuveriteľnej šírky, ako príliv, ktorý neberie ohľad na seba.“

Tento citát Věry Velemanovej opisuje objekt Aleša Votavu, ktorý na veľkej fotografii víta návštevníkov pri vstupe na jeho rovnomennú výstavu v Galérii mesta Bratislavy.

Výstava prvýkrát predstavuje scénografa Aleša Votavu ako majstra výtvarných objektov, tvorcu, ktorý s ľahkosťou prekračuje limity svojej profesie. O diele aj jeho autorovi sme sa porozprávali s kurátorkou výstavy Annou Gruskovou.

Ako vznikol nápad na výstavu?

Začalo sa to tak, že výtvarník Miloš Kopták ponúkol riaditeľke Divadelného ústavu Vladislave Fekete, aby usporiadala výstavu z jeho zbierky trochu zvláštnych šperkov, ktoré nakúpil od Aleša Votavu. Vladislava ma oslovila a dohodla sa aj riaditeľkou Galérie mesta Bratislavy pani Trnovskou, že urobíme Alešovi výstavu. Vlani by bol mal 60 rokov, zomrel ako 38-ročný v roku 2001.

Mne sa zdalo, že by bolo škoda vystaviť iba túto síce peknú, ale pomerne malú zbierku šperkov. Že by bolo fajn začleniť ich do väčšieho kontextu Alešovej tvorby, ktorá bola prevažne scénografická. Aleš mal vyvinuté objektové myslenie, ktoré uplatňoval aj vo svojich scénografických prácach, najmä na začiatku kariéry, keď sa práve voľná tvorba do týchto prác pomerne často premietala. K objektovej scénografickej práci sa potom vrátil aj ku koncu svojho pôsobenia v inscenácii Hra snov v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Hovorí sa, že život je cesta k sebe samému. Pozerám sa na tvorbu Aleša Votavu a presne toto mi napadlo: že ide o odkrývanie veľmi silnej, tvorivej a hlavne citlivej osobnosti. Vy ste s Alešom Votavom strávili podstatnú časť jeho mladosti. Ako vnímate jeho tvorbu?

Ťažiskové roky, ktoré sme spolu strávili, neboli v jeho ranej mladosti, ale skôr v období, keď sa začal pomerne rýchlo etablovať na profesionálnej divadelnej scéne na Slovensku a neskôr aj v Čechách. Nás spájalo pomerne vášnivé nadšenie pre divadlo a to, čo sa robilo u nás, sa nám väčšinou nepáčilo. Často sme preto cestovali do zahraničia: za divadlom, ale aj za výstavami. Chodievali sme na Wiener Festwochen a spolu sme potom o tom písali do týždenníka Domino fórum. Boli sme takí veční študenti divadla a všetkého, čo s ním súviselo. A pokiaľ ide o jeho tvorbu, tú som vnímala ako samozrejmú súčasť jeho života. Aleš neustále tvoril a inšpiroval sa, patril k umelcom, ktorí nerobili rozdiel medzi umením a životom. Bral to tak, že obidva tieto svety sa prelínajú a navzájom podmieňujú.

O Alešovi Votavovi sa hovorí ako o renesančnej postave: bol scénograf, ale tvoril aj šperky a objekty, predmety, ktoré spadajú pod voľné umenie. Prejavoval sa tento jeho široký záber aj v iných sférach?

Neustále tvoril a kreativita bola jeho bytostným prejavom. Veľmi zaujímavo písal, mal svoju rubriku v už spomínanom týždenníku Domino fórum, ktorá sa volala Z môjho hľadiska. Písal do českého mesačníka Svet a divadlo, pre Divadlo v medzičase, tvoril aj pre deti, urobil niekoľko úspešných výstav – pre Bibianu napríklad o farbe alebo o ruke. Keď bolo treba a neboli peniaze, pre divadlá, s ktorými spolupracoval, vytvoril veľmi dobré grafické návrhy plagátov i bulletinov. Robil aj pre film a niekedy vzal aj komerčné zákazky, čím vyvažoval to, že mnohé iné veci robil zadarmo. Okrem toho, že sa takto výtvarne prejavoval, hral aj na klavíri, výborne spieval aj učil mladých scénografov a scénografky na Vysokej škole múzických umení. To bral veľmi vážne, išlo mu o celostné vzdelávanie v tomto odbore.

Mnohí na neho doteraz spomínajú, napríklad jeho študentka Eva Rácová je vyhľadávanou scénografkou a aj architektkou výstavy, na ktorej sa nachádza aj dielo, o ktorom práve hovoríme.

Okrem toho výborne varil a naozaj pomáhal, kde bolo treba, bol veľmi obľúbený. Povedala by som, že všetci ho mali radi, samozrejme, občas sa našiel niekto, kto ho rád nemal, ale to bolo skôr výnimkou. Bol to slnečný človek so zmyslom pre humor a ľudia s ním chceli byť. Navyše mal vlastnosť, ktorá nie je bežná, a to, že keď pracoval, tak nikdy nehľadel na hodinky. Vždy mu išlo o to, aby to bolo dobré, a nepozeral na to, či sa mu to oplatí. Bez ohľadu na to, či to bola práca pre nejaké malé divadlo alebo pre národné.

Spoločnou vlastnosťou objektu Čas a príliv neberie ohľad na nikoho a šperkov sú ostré pichľavé časti, ktoré šperk robia nenositeľným, a v prípade objektu slúžia na trhanie papiera. Diela sa dajú čítať na rôznych úrovniach a patria do Alešovej rannej tvorby. Vy už ste spomínali, že v tom rannom období ste sa nepoznali, ale rozprávali ste sa o týchto dielach v čase, keď ste boli spolu intenzívnejšie?

Ako spomínate, mňa toto obdobie šperkov trochu minulo. Bolo to na prelome 80. a 90. rokov, mala som vtedy maličké dieťa, takže som nemala kapacitu na spoločenské akcie. S týmito šperkami som sa však neskôr stretla počas nakrúcania filmu Juraja Johanidesa Múry sú vysoké a hrubé, na ktorom som spolupracovala. Juraj bol naozaj Alešov celoživotný kamarát. Producentka Ivica Barabášová nám veľmi dôverovala, lebo to celé trvalo strašne dlho, ale nakoniec film vznikol v roku 2010.

Ľudia, ktorí vtedy poznali Aleša ako slnečného a večne vtipkujúceho, boli týmito šperkami zaskočení, lebo sa v podstate nedajú nosiť. Používal mnoho ostrých predmetov, ako ihly.

… a tie sú zraňujúce.

Zraňujúce aj obranné a ukazujú inú časť Alešovej osobnosti. Odhaľujú časť jeho duše, v ktorej bola bolesť. Tá pravdepodobne súvisela aj s jeho neväčšinovou sexuálnou orientáciou, ktorá už vtedy narážala na spoločenské bariéry.

V tomto mechanizme nášho objektu, ktorý trhá papier, vidím jeho vášeň pre zostrojovanie strojčekov a konštrukcií, ktorá ho sprevádzala v zásade celý život. Odkiaľ táto vášeň pramenila?

Aleš bol manuálne veľmi zručný. K tejto zručnosti ho viedli obaja rodičia. Jeho mama bola výtvarníčka, známa ilustrátorka Blanka Votavová, a jeho otec bol hudobník-violončelista, ktorý popri svojej práci vyrábal hudobné nástroje. Aleš mal brata Tomáša. Otec im kupoval v detstve stavebnice, takže si obaja cvičili svoju zručnosť. Rodičia boli Česi. Hovorí sa zlaté české ručičky a v tomto prípade to určite platí. Navyše manuálna zručnosť Aleša držala pri zemi, mal dosť fantázie, aby si veci vymyslel, ale zároveň ich vedel aj zrealizovať, a to oceňovali hlavne tí, čo scény vyrábali, pretože rozumel materiálu. Iste zavážila aj jeho priateľská povaha, to, že sa vedel s každým dohodnúť a netrval na niečom, čo sa nedá zrealizovať. Keď neboli peniaze, tak si vedel svoje návrhy aj sám zostrojiť, čo bola veľká devíza.

Čo znamená, že rozumel celému procesu, a keď išlo niečo do výroby, tak netrval na veciach, ktoré sú nerealizovateľné.

Presne tak. Všetko, čo robil, bolo uzemnené, ale nikdy nie prízemné. Aleš je predstaviteľom postmoderných tendencií v scénografii. Chápeme ho ako človeka, ktorý oslobodil scénografiu od slúženia dramatickému textu. Avšak vďaka svojej uzemnenosti sa vyhol samoúčelnosti a gýču či nezrozumiteľnosti, čo je veľmi dôležité. Nerobil uletené veci.

Pracoval aj pre divadlo GunaGu, ktoré v tom čase nedisponovalo veľkým finančným rozpočtom, ale Aleš sa vždy vedel vynájsť a vymyslieť zaujímavé scény, ktoré boli napokon vždy zapamätateľné.

Určite. Tieto veci som videla a dobre sa na ne pamätám. Aj Vilo Klimáček spomína, ako Aleš urobil oponu z rožkov. Zavesil asi sto rožkov, natrel ich duvilaxom, aby hrkali pri náraze, a vzniklo tak veľmi zaujímavé prostredie, ktoré malo veľa metaforických rozmerov. V divadle GunaGu dokonca režíroval dve inscenácie. Pri nich sa naplno prejavil jeho zmysel pre humor a nadhľad, keďže vedel dobre vypointovať situácie. Neskôr od réžie ustúpil, možno práve preto, lebo bol veľký záujem o jeho scénografiu.

Aleš si viedol denníky, v ktorých zaznamenával svoje úvahy a pocity. Ich podstatná časť sa dá prečítať aj v biografii od Dagmar Poláčkovej. Myslím, že pojem času, jeho plynutie je niečo, čo sa v jeho prácach často opakuje. Nakoniec je prítomné aj v názve nášho diela. Myslíte, že ho vnímal v zmysle pominuteľnosti alebo dočasnosti?

Určite sa zaoberal časom asi ako každý hĺbavejší človek. Aj pre názov diela, o ktorom je dnes reč, Čas a príliv neberie ohľad na nikoho, si Aleš vybral staré anglické príslovie. Podobne si ako inšpiráciu vybral arabské príslovie: „Všetci sa boja času, ale čas sa bojí pyramíd“ pre svoju prvú veľkú opernú scénografiu. Tou bola Gluckova opera Orfeus a Eurydika. Pre banskobystrickú Štátnu operu navrhol scénografiu, kde je ako ústredný objekt veľká pyramída. Avšak napriek týmto úvahám o čase žil naozaj veľmi intenzívne v prítomnosti. On nežil na autopilota, nesmierne si vychutnával prítomný moment. Hlavne keď cestoval, vedel si užiť cestu, zaujímavé jedlo a všetko, čo s tým bolo spojené. A, samozrejme, vedel v prítomnosti aj veľmi trpieť vtedy, keď mu niečo nevyšlo, alebo ho odmietal niekto, na kom mu veľmi záležalo.

Tu by sme mohli v súvislosti s cestovaním spomenúť dôležité Alešove obdobie, a to pobyt na Francúzskej akadémii v Ríme, ktorá sídli v historických priestoroch a záhradách Villy Medici. Aleš tam získal ročné štipendium na prácu. Na akom projekte pracoval?

Možno by som v prvom rade mala niečo povedať o Ville Medici, lebo nie každý vie, o čo ide. My sme boli generácia, ktorá nemohla dlho cestovať. Po páde opony sa nám svet otvoril, a to Aleša veľmi zaujímalo. Najprv bol na študijnom pobyte v Paríži (to ešte v 80. rokoch) a v roku 1994 sa dostal na jeden rok do spomínanej Villy Medici. Villa Medici je nesmierne zaujímavá inštitúcia, sídli v samom centre Ríma nad Španielskymi schodmi. Je to nádherná renesančná vila s výhľadom na celé mesto a s veľkou záhradou a patrí Francúzsku. Je to francúzska akadémia. Tento stret dvoch starých kultúr bol pre Aleša veľmi inšpiratívny, a nielen to. Stretol sa tam s mnohými súčasnými umelcami/umelkyňami prvej svetovej ligy, napríklad s filmovým režisérom Romanom Polanskim.

Mal možnosť sa zoznámiť s originálmi vzácnych diel v knižnici Villy Medici, napríklad od Piranesiho. Nadýchol sa svetovej kultúry.

Pracoval na modeli Villy Medici, ktorý robil pre filmový projekt francúzskej filmárky Evelyne Clavaud. Je to veľký model, ktorý si vyžadoval množstvo práce, a to aj preto, lebo Villa bola vtedy pod lešením. A tak si musel vyhľadať veľa plánov tejto stavby. Dnes je možné tento model vidieť aj naživo vo foyer Slovenského národného divadla. Bývalému veľvyslancovi v Taliansku Stanislavovi Vallovi sa ho podarilo odtiaľ doniesť. Tam si ho až tak nevážili, bol vystavený na chodbe a pomaly sa z neho začali strácať niektoré detaily.

Na tomto teda pracoval, možno nie vždy ho to bavilo, ale model dokončil, lebo sa cítil byť scénografom, bolo to potrebné.

To je veľmi dobrá správa, že ho môžeme vidieť naživo v SND. Ako dlho tam bude model vystavený?

Myslím, že navždy. Hocikedy pred predstavením alebo po ňom je možné si ho pozrieť. Ako som spomínala, Aleš žil v úplnej v prítomnosti a napriek tejto mnohokrát otravnej práci, ako sám povedal, sa tešil z toho, že sa mohol pri konzultácii svojej práce stretnúť s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorých by inak nestretol.

Priznám sa, že mňa práve pri čítaní biografie pobavila zmienka o pánovi „Etruskovi“, ktorý zbieral etruské pamiatky. Pamätáte si na túto príhodu, rozprávali ste sa o nej niekedy?

O tomto som sa s ním, žiaľ, nikdy nerozprávala, ale spomínam si, ako nadšene hovoril o dedinke Marano Equo, v ktorej zažil slávnosť svätenia zvierat. Nadchlo ho, že v jeden deň obyvatelia prinesú na námestie svoje zvieratá, aby ich posvätili, a tak sa na jednom mieste stretne množstvo rôznych zvieracích druhov, čo bolo trochu bizarné. A potom ho veľmi nadchli aj talianske sopky. A, samozrejme, operné domy!

V čase, keď vznikali Alešove voľné práce, vo výtvarnej obci až tak veľmi nerezonovali. Myslíte, že predbehol svoju dobu?

Ja si nemyslím, že nerezonovali, lebo bol členom šperkárskeho združenia Aura a vystavoval medzi skutočne najvýznamnejšími osobnosťami slovenského šperku. Vystavoval na Slovensku, ale aj v zahraničí na skupinových výstavách. Dokonca rozmýšľal, že by sa šperku mohol venovať viac, ale záujem o jeho scénografie bol čoraz väčší, a tak nemal šancu.

Skôr som mala na mysli tie objekty.

V tom čase ich asi naozaj nebrali ako plnohodnotné sochy. Podobne ako náš objekt Čas a príliv neberú ohľad na nikoho, asi ich vnímali skôr ako kuriozitu. Od polovice 90. rokov sa však Aleš už vážne venoval scénografii a chodili mu čoraz atraktívnejšie ponuky. Dostával aj čoraz prestížnejšie ocenenia na Slovensku aj v Čechách. Neprestal pracovať do posledných dní aj napriek ťažkým zdravotným problémom. Ku koncu života dostal napríklad ponuku na vytvorenie scénografie z Budapešti, ale aj z Buenos Aires. Som presvedčená, že keby žil dlhšie, určite by sa dostal do zahraničia, medzi scénografickú elitu, ktorú tak veľmi obdivoval a ktorej prácu mal dobre naštudovanú.