Oči dokorán pre Františka Demetera
Podcast
Pridané 1. 9. 2024
Jednoduchá farebná inštalácia v strede presvetlenej miestnosti. Odlesky farieb vrhajú farebné svetlo na kamennú podlahu. Vlnitý lexan a farbou napustené priesvitné papiere tvoria koláž na stene tvaru paravánu.
Toto dielo-intervencia v historickom priestore Pálffyho paláca v Bratislave má názov Teraz si moje okolie. Autor František Demeter (1975) v ňom ukazuje svoju fascináciu architektúrou a vzťah k maľbe. Viac o ňom hovorí v novom vydaní podcastu Oči dokorán.
Skôr než sa dostaneme k dielu Teraz si moje okolie, spomeniem, že v minulosti si sa intenzívne venoval klasickej maľbe, ktorú si aj vyštudoval. Už niekoľko rokov vo svojej práci dekonštruuješ postupy tohto média a opakovane ich spochybňuješ. Kedy nastal ten zlom, keď si si povedal, že prestaneš maľovať, a začal si maľbu vnímať ako objekt?
Asi to prišlo prirodzene, ale predchádzalo tomu obdobie, keď som dlho nemaľoval. Maľba, v tom primárnom pojme ako závesný obraz, mi prestala niečo hovoriť. Možno to súvisí aj so záplavou vizuálnych vnemov, ktoré nás obklopujú. A potom som sa začal zaujímať o rôzne neoavantgardy zo 60. a 70. rokov.
Keby som mal tieto udalosti datovať, udiali sa asi okolo roku 2010.
Odrazilo sa to potom aj v nejakej konkrétnej výstave?
Asi najviac sa prejavilo toto moje analyzovanie a práca s rámom na výstave NIE ÁNO NIE v galérii Krokus v roku 2014. Tam už bola moja maľba celkom dekonštruovaná, a potom to už išlo ďalej samé. Sám túto výstavu nepovažujem za niečo dôležité, ale niektorí teoretici mi ju stále pripomínajú.
Inštalácia Teraz si moje okolie vychádza z výstavy Obrazová príloha, ktorú si mal vlani v galérii Sumec. Niektoré z tam vystavených diel si recykloval a použil nanovo. Nie je to prvýkrát, keď si do svojej inštalácie zahrnul staršie diela. Čo ťa vedie k tomuto prehodnocovaniu svojich minulých prác?
Veľa mojich výstav príde ku mne nečakane. Priznám sa, že veľmi nevyhľadávam možnosti vystavovať, lebo vždy mám s tým nejaký problém. A možno by som ťa aj trochu opravil: Áno, neustále recyklujem, ale to súvisí s mojou neustálou nespokojnosťou aj s neschopnosťou veci prijať a ukončiť. Teda je tam tá snaha ich prerábať.
Na výstavu ma oslovil kurátor. Zo začiatku, ako vždy, som mal problém, čo s tým. Vtedy ma upútal výstavný priestor, čo je zároveň vec, ktorá ma v poslednom čase dosť zaujíma. Konkrétne netypický výstavný priestor, v ktorom galéria sídli. Nachádza sa v škole – ide o jej chodbu – čo je dosť komplikovaný priestor.
K výstave som pristúpil tak, že som ju nazval obrazová príloha. Ja som študoval na strednej škole umeleckého priemyslu v Košiciach, obrazových príloh bolo v učebniciach vtedy málo a boli tým jediným, čo ma v knihách zaujímalo. Chcel som teda spraviť akúsi „obrazovú prílohu“, ktorá sa bude viazať na maliarsky proces a na farbu.
Samozrejme, ako zvyčajne, s výsledkom som zas nebol spokojný. Príležitosť nanovo pracovať s touto ideou, ktorá následne prišla z Galérie mesta Bratislavy, sa mi preto v niečom veľmi hodila. Bola to pre mňa výzva.
Spomenul si farbu, znamená to, že ťa viac zaujíma na maľbe štruktúra než nejaký príbeh?
Áno, ja som mal vždy z histórie rád analytickú maľbu viac ako tú príbehovú. Rovnako ako aj „izmy“ z dejín umenia, ako po sebe nasledovali a narábali s farbou a formou, ako ju následne rozoberali. Baví ma analyzovať a čítať si o atribútoch maľby, určite viac ako rekonštruovať nejaký príbeh.
Priblížme si trochu dielo, o ktorom rozprávame. Ako by si ho opísal?
Mohol by som ho opísať po formálnej stránke, ale to asi visí aj v sprievodnom texte pri diele. Mňa vždy najviac zaujímajú dve otázky, čo je skutočnosť a čo sme my. Alebo inak – aké prostredie nás obklopuje a ako na nás toto prostredie vplýva. Okolo týchto otázok sa točím a na ne chcem reagovať. Aj maliarskym spôsobom, aj keď teda maľba je tu vo veľmi jednoduchom až primárnom mode.
Samotné dielo je „site-specific“, reaguje na priestor, v ktorom sa nachádza. A keďže dlhodobejšie pracujem s takou proto-architektúrou, tak niekedy mám problém svoje dielo nazvať buď architektúrou, alebo maľbou.
Mňa osobne vždy bavili hraničné veci, pri ktorých nie je jasné, čo to vlastne je. Páči sa mi tá nepresnosť a medzery medzi vecami, ktoré nevieme presne pomenovať, tá neistota.
Táto realizácia priniesla nové spôsoby, ako k tomu priestoru pristupovať. Na začiatku som chcel využiť len stenu, ale nakoniec som sa rozhodol pre priestor. Vytvoril som pomyselnú cestu, pri ktorej som myslel aj na diváka. Keďže miestnosť je malá a dosť tmavá, tak som chcel, aby sa tam divák zdržal dlhšie.
Môžem potvrdiť, že objekt nie je jednoduché obísť. Návštevník sa musí vrátiť, aby si pozrel aj druhú stranu, lebo priestor je zahataný samotným tvarom objektu. Zároveň už sme viackrát spomenuli farebné papiere; čo je ten ďalší materiál, ktorý im dáva odlesk?
Ja som už dávnejšie pracoval so živicami, na ktorých sa mi páči to, že keď nimi napustím určitý druh papiera, tak spriesvitnie a tým stratí klasickú belosť. Urobil som pár vecí, kde som sa hral len s tým priesvitom. Takže je to práca s epoxidovými živicami, ale v prípade tejto výstavy a tej predchádzajúcej som začal používať aj pigmenty, ktoré som do živíc primiešal.
Podľa množstva pridaného pigmentu daná plocha zpriesvitnie alebo sa stane krycou. Zároveň epoxid dodáva papierom odlesk, ktorý som využil, pretože jednotlivé prvky odrážajú priestor. Divák v tých veciach vidí aj okno na vedľajšej stene a okolitý priestor. Takže vysoký lesk som použil na veci, ktoré sa mi v rámci diela hodili.
Mne sa na tom páči aj to, že dielo navodzuje takú intímnu atmosféru. Že ten paraván niečo v priestore skrýva a naopak, niečo odhaľuje. Ako si pristupoval k voľbe farieb, majú nejakú symboliku?
Samozrejme, tie farby majú svoj dôvod, vyberal som ich na základe priestoru. Keď som si ich pripravoval v ateliéri, pracoval som s určitou vzorkou, ale nakoniec to zmenila situácia pri inštalovaní, keďže inštalovanie beriem ako súčasť ďalšej tvorby.
Nepracujem tak, že niečo pripravím v ateliéri a v galérii to len umiestnim; naopak, priamo na mieste som schopný stráviť mnoho hodín a meniť to podľa situácie. Takže tam som veľa redukoval a práve indická žltá mi prišla super pre ten priestor. Naopak, niektoré modré a červené som dal preč. Niektoré farby som nakoniec zase musel aj dorábať, napríklad tú žltú.
Pri tomto postupe sa ľahko stráca autorský rukopis, je to niečo, s čím narábaš vedome?
Zaujímavá otázka, v súčasnosti sa čoraz viac snažím vymaniť z autorského rukopisu. Keď som bol mladší, tak som to mal strašne rád. Dielo bez autorského rukopisu nebolo pre mňa dielo, ale priznám sa, že keby som mal lepšie podmienky, časové, finančné, aby som vedel tieto veci robiť strojovo, tak by som to určite tak robil.
Keď som napríklad špachtľou nanášal ten epoxid, tak sa stávalo, že sa mi pigment primiešal do priesvitnej vrstvy a zanechal tam šmuhu. To mi veľmi prekážalo, snažil som sa to čo najviac eliminovať, čo mi, samozrejme, nie vždy išlo. Keby to robil stroj, tak by som to len navrhol a potom by som okolo obiehal a vytešoval sa, ako je to spravené.
Takže teba baví taká technická dokonalosť.
Áno, veľmi.
Samotná inštalácia sa nachádza na pomedzí maľby a architektúry. Kde sú hranice týchto disciplín? Vieme ich v diele ešte rozlíšiť?
Občas mám pocit, že tam tak akosi vyplávali na povrch, ale všeobecne sa snažím tieto hranice zotierať. Najradšej by som bol, keby sa maľba prelievala cez architektúru a tie hranice neboli také viditeľné. To je ťažké urobiť, ale zaujíma ma to, tá neurčitosť – je to alebo nie je architektúra?
Tebe sa potom páči prístup, aký má napríklad Olafur Eliasson, jeho práca s priestorom a so svetlom.
Áno.
Spomenul si, že väčšinou čakáš na termín pre konkrétnu výstavu a vtedy začneš rozmýšľať nad novými dielami v intenciách toho priestoru. Máš aj nejaký ateliér, do ktorého chodíš na dennej báze?
V poslednom období sa moja práca zameriavala na konkrétny vstup do daného priestoru. Čiže začínam pracovať, až keď sa naň pripravujem. Ale rád sa vraciam k menším úlohám z obdobia, keď som ešte študoval alebo som pracoval na klasických obrazoch.
Priznám sa, že mi chýba tento druh práce, ale momentálne to neviem zlúčiť. Neviem nájsť ten systém, ako pracovať aj na veciach, ktoré ma fascinovali v minulosti, aj na tých súčasných. Myslím to, keď som sa mohol odpútať a tráviť čas len rozmýšľaním nad prácou v ateliéri.
Je to niečo iné ako to, čo poznám v súčasnosti, keď sa moja práca mení na architektonické štúdio a riešim len jednotlivé prvky. Možno aj preto zapájam časti maliarskeho procesu, ktoré nechcem opustiť.
Takže so sebou tak trochu zápasíš.
Asi áno.
Už dlhšie pôsobíš ako pedagóg na VŠVU v takzvanom Neatelieri, v ktorom sa zaoberáš výučbou technológie maľby a jej materiality. Mohlo toto tvoje pedagogické zameranie ovplyvniť, ako rozmýšľaš o médiu maľby? Zamyslel si sa nad tým niekedy?
Tie otázky sa vždy nejak vynárajú, keď človek učí, respektíve vedie študentov. Ja to mám v niečom jednoduchšie, ale v niečom možno zložitejšie. Snažím sa totiž cielene oddeľovať remeselnú stránku od tej tvorivej, od osobných umeleckých ambícií, ktoré má každý už ako študent.
Preto sa mi páčil projekt Neatelieri, ktorý založil už Dezider Tóth a v ktorom pokračujem. Neatelier sa venuje technológiám a oddeľuje remeselnú stránku od ambícií sa vyjadriť. A popravde, niekedy sa to nedá ani zlúčiť v rámci jedného semestra a učebného rozvrhu. Preto pracujeme len na zdokonaľovaní remeselných postupov a na spoznávaní materiálu.
Ale aby som sa dostal k otázke. Dnes si už viem oddeliť produkčnú prácu od osobnej, tvorivej fázy. Pretože v minulosti sa mi to veľmi zlievalo a vznikal z toho chaos, kde jedno prevažovalo nad druhým a naopak. Buď z toho vyšlo niečo, čo som nechcel, alebo som počas procesu zabudol, čo bol prvotný zámer. Čo je na jednej strane fascinujúce a zaujíma ma to dodnes, ale už som si našiel vlastnú cestu a to, čo učím, viem oddeliť od svojej tvorby.
Čo aktuálne chystáš, na čom pracuješ?
Momentálne stále dokončujem inštaláciu v Galérii mesta Bratislavy. Niežeby som s ňou nebol spokojný, ale vždy keď sa k nej vrátim, tak chcem na nej niečo zmeniť. Môj prvotný zámer bol, že ju budem časom meniť, takže je svojím spôsobom mobilná a dá sa s ňou hýbať. Chcel som zmeniť jej polohu, čo by prinieslo opäť nové situácie, na ktoré by som mohol reagovať.