Oči dokorán pre Už ani neviem po koľkýkrát

Bratislavskému publiku sa v týchto dňoch predstavuje hneď na dvoch miestach. Vytvoril dve nové sochy pre novovznikajúci park a zároveň vystavuje svoje staršie video Už ani neviem po koľkýkrát v Galérii mesta Bratislavy.

Spomínané dielo si môžete pozrieť na výstave Umenie interakcie ↗ v Pálffyho paláci do 18. 10. 2026.

Podcast je pripravený v spolupráci s Denníkom N ↗.

Nový bratislavský park dostal sochy z vlastných stromov, autor počíta s tým, že ich voda zničí Anton Čierny patrí k umelcom, ktorí nevnímajú krajinu ako kulisu, ale ako živý priestor s vlastnou pamäťou. Bratislavskému publiku sa v týchto dňoch predstavuje na dvoch miestach. Vytvoril sochy pre novovznikajúci park Lido a zároveň vystavuje svoje staršie video Už ani neviem po koľkýkrát na výstave Umenie interakcie v Galérii mesta Bratislavy.

V rozhovore hovorí:
čo ho zaujíma na site-specific tvorbe;
o pominuteľnosti umenia a ekologických témach;
prečo môže byť umelecké dielo spôsobom, ako viesť dialóg s miestom, prírodou i človekom.

➤ Sochy v parku Lido a dielo Už ani neviem po koľkýkrát delí 25 rokov. Spája ich silný vzťah k danej lokalite, čo zostáva výraznou črtou vašich prác. Čo vás zaujíma na tomto site-specific prístupe?

Realizácie pre site-specific priestor sa v mojej tvorbe objavovali už počas 90. rokov, vlastne by sa dalo povedať, že v tom čase aj dominovali. Je iné, keď sa takýto priestor nachádza v urbanizovanom prostredí, a iné, keď je v prírodnom – čím park na Lide je. V prírodnom prostredí je to o čosi ťažšie, pretože kontextov je menej, jedine, že by miesto bolo spojené s určitou podstatnou udalosťou. V prípade lesoparku, samozrejme, nejde o úplnú divočinu.

Miesta nesú informácie, majú svoju pamäť, premietajú sa v nich rôzne koncepty, kontexty a udalosti, je dôležité sa s nimi prepojiť. Vstup na miesto je istým vyjednávaním s tým, čo tam už je. Pokúšam sa aktualizovať existujúce kontextuálne prepojenia – synapsu miesta. Vstupom na takéto miesto môžem vytvárať napríklad súhru alebo, naopak, vyvolať mierne napätie či konflikt – závisí to od môjho zámeru. Site-specific prístup sa mi javí ako kľúčový práve preto, že sa tvorba nezačína ako tabula rasa od nuly, ale pracuje s existujúcim kontextom a stopami naratívov a udalostí toho miesta. Tento prístup je veľmi blízky tomu, ako fungujeme v bežnom živote. Asi aj preto mohlo vzniknúť Už ani neviem po koľkýkrát.

➤ Na základe akého kľúča si vyberáte lokality?

Nemám konkrétny kľúč. Jednoducho ma v toku času niečo zaujme. Niekedy je to jednoduché – často napríklad chodím po krajine, postupne si ju načítavam. Neskôr zistím, že sa na danom mieste niečo udialo, začnem po tom pátrať, prenikám viac do hĺbky a nakoniec tam realizujem dielo. Inokedy miesto vôbec nepoznám, ale zaujme ma cez súvislosti, ktoré spoločensky rezonujú, a keď zapadnú do línie mojej tvorby, tak to miesto rozpracujem.

Vo všeobecnosti ma práca v teréne baví, akoby som zvliekal kožu toho miesta, jednu vrstvu za druhou, a potom sa do toho vložiť je veľmi uspokojujúce.

➤ V novootvorenom parku Lido máte dve sochy. Ako vznikla táto spolupráca?

Na spoluprácu nás oslovili Antonín Němec a Petra Hanakovičová z architektonického ateliéru ZAAN. Spolupracovali sme aj s ďalšími skvelými partnerkami z mesta, Barborou Slabeciusovou a Petrom Bali. Našou úlohou bolo realizovať v lesoparku diela, ktoré sa stanú jeho prirodzenou súčasťou, aby návštevníci vnímali park nielen cez prechádzku po chodníkoch, pri ktorých vnímajú okolitú prírodu, ale aj cez vizuálne podnety iného charakteru.

➤ Bolo súčasťou zadania pri výrobe sôch zúročiť materiál priamo z lokality?

Áno, aj keď nie úplne. Časť dreva pochádza priamo z miesta, časť nie, keďže sme tam vhodný materiál v potrebnom množstve nenašli. V zadaní boli určité limity – napríklad požiadavka použiť materiál, ktorý sa na mieste nachádza a ktorý bude starnúť spolu s prostredím. Počíta sa teda s tým, že diela môžu postupom času degradovať alebo úplne zmiznúť.

Park sa nachádza v záplavovej oblasti a je možné, že keď dorazí veľká voda, časť z neho zničí alebo zmení – pričom súčasťou tejto deštrukcie môžu byť aj samotné diela. Mne to však neprekáža. Napokon, všetky moje site-specific inštalácie sú o strate; množstvo diel, ktoré som realizoval, už neexistuje. Buď sa zmenilo prostredie alebo zanikli samy od seba pôsobením času.

➤ Procesuálnosť je teda jednou z hlavných čŕt vašej tvorby?

Áno, procesuálnosť a pominuteľnosť. Hlavne v skorších dielach je procesuálnosť ich výraznou črtou a často aj priamym zámerom, keďže viaceré diela mali tento proces zakódovaný priamo v sebe.

➤ Ako vaše dve nové diela reagujú na prostredie, v ktorom sú osadené?

Vyhliadka je dielo viac založené na faktoch a konkrétnych skutočnostiach. Ide o časť kmeňa v tvare kruhu (koláča) s priemerom do 90 centimetrov a s hrúbkou 30 centimetrov, ktorý je osadený na šikmo spadnutom strome na vyvýšenom mieste. Na vrchnú časť diela si možno sadnúť a sledovať okolie. Zároveň sú na vrchnej ploche výrazne viditeľné letokruhy a pomocou kovových guľôčok s vygravírovanými rokmi vyznačené tie dôležité.

Guľôčok je osem – tvoria taký malý vesmír. V tomto vesmíre sa nachádzajú dáta previazané so mnou (rok môjho narodenia, roky narodenia detí), ale aj katastrofy daného miesta, ako napríklad povodeň či veľké sucho. Návštevník sa tak môže na objekt posadiť, odčítať údaje a porovnať ich s vlastným životom – vložiť sa do toku času.

➤ Koľko letokruhov má tento kmeň?

Je ich tam asi o dva alebo tri viac, než je môj vek. Zhodou okolností som našiel vyvrátený kmeň, ktorý mal približne 66 rokov. Keď som sa narodil, bol to ešte veľmi tenký prútik a dnes je – alebo skôr bol – z neho hrubý strom. Topoľ rastie pomerne rýchlo, čiže vrchná časť objektu vytvára dosť veľkú platformu.

V lokalite sa nachádzajú prevažne topole. Divák si tak môže na základe počtu letokruhov odsledovať aj ich približný vek. Je to preňho aj akási forma hry. Vyhliadka navyše nie je len miesto na sedenie, ale tento slovný pojem sa dá vnímať aj v širšom zmysle – ako vyhliadka na budúcnosť, na to, čo nás čaká. Rád sa hrám so slovami v názvoch diel.

➤ Povedzte nám viac o druhom diele.

Miesto a čas je o niečo menej rozprávačské. Pri tvorbe som sa opieral o tri komponenty: antický stĺp s kanelúrami, prúd tryskajúcej vody a fenomén ochrany, liečenia a starostlivosti. Stĺp totiž podopiera obrovský zlomený, vyvrátený strom. Vytvára tým atmosféru podpory prírode. Chcel som, aby návštevníci pocítili moment starostlivosti, pretože príroda už v mnohých prípadoch nie je schopná sama sa revitalizovať. Biotopy sú narušené a je potrebné, aby sme im pomohli vrátiť sa do pôvodného stavu.

Rámec „kvázi“ antického stĺpa nemusí byť na prvý pohľad viditeľný, no je dôležitý. Geometria antických kanelúr jasne ukazuje, že ide o ľudský zásah do prostredia s viditeľným abstrahovaným kultúrnym kontextom. Chcel som vytvoriť symbiózu a vzájomné pôsobenie medzi prírodnými procesmi a ľudským svetom – vyjadriť vzájomnú podporu a nevyhnutnosť spoločného bytia. Dielo v sebe nesie aj istý pokoj a moment zmierenia sa so smrťou stromu. Silným motorom ľudskej činnosti je strach z vlastnej smrti, ktorej sa snažíme vyhnúť. V diele je aj akési jej prijatie a zmierenie.

➤ Prvé dielo je osadené mimo parkových chodníkov na menej prístupnom mieste. Chceli ste návštevníkov inšpirovať, aby lepšie preskúmali lesnú oblasť parku?

Áno, vychádzal som zo základného faktu, že park má svoju štruktúru, urbanizmus a komunikačné línie. Nechcel som však, aby diela bolo vidieť hneď na prvý pohľad. Sú trochu bokom od hlavných trás, mal som zámer, aby ich človek musel objaviť. Nechcel som, aby sa príliš ponúkali. Vyhliadka je na takom mieste, že ju niektorí možno ani nenájdu.

Chcel som, aby objavenie bolo prekvapením a aby okolo diela vznikla autonómna zóna pokoja, kde návštevníka neruší pohyb ostatných ľudí. Ide o to, dostať sa do stavu vnímania a interakcie „jeden na jedného“ (one-to-one).

➤ Viaceré vaše nedávne diela reflektujú ekologické témy, ako napríklad oblasti postihnuté ťažbou uhlia či znečistené popolčekom z tepelnej elektrárne. Má umenie potenciál meniť tieto situácie?

Či umenie dokáže meniť svet, to je ťažká otázka. Do určitej miery áno. Samozrejme, záleží na kvalite diela, ktoré sa o zmenu pokúša, a aj na tom, či a kto ho „distribuuje“. Žijeme vo veľmi štruktúrovanom priestore a samotné umenie, ak ho zatvoríme do šuplíka, nezmení nič. Od momentu vzniku musí mať širšiu podporu – ľudí či „advokátov“, ktorí ho dokážu presadzovať a posúvať ďalej.

Jazyk umenia je veľmi dôležitý, pretože hovorí iným spôsobom než len slovami. Dokáže rozprávať obrazom cez komplexnú situáciu a zasiahnuť celé telo. Nie vždy potrebujeme všetko slovne pomenovať. Práve v momente, keď samotná reč zlyháva, má umenie schopnosť udržiavať komunikáciu a viesť nás správnym smerom.

➤ Dielo Už ani neviem po koľkýkrát na výstave Umenie interakcie je videozáznam z cesty z vášho bývalého bydliska v Rosine pri Žiline k rodičom do Diviackej Novej Vsi pri Prievidzi. Ako sa s odstupom dvoch dekád pozeráte na toto dielo?

Keď som videl dielo na výstave, uvedomil som si, že v sebe stále nesie istú aktuálnosť. Jedna vec je, že technológia je už zastaraná – video sa natáčalo na miniDV kameru, takže vizuálne odkazuje na minulú dobu. Archetyp, s ktorým sa v diele pracuje, je však stále živý. Video zobrazuje cestu k rodičom a späť do miesta môjho bývalého trvalého bydliska. Je tam vpísaná väzba k rodičom a následne k mojej novej rodine. Vnímam to ako akúsi svoju „genetickú cestu“.

V súčasnom jazyku by sa dalo povedať, že samotná cesta je „kulisou“ tvoriacou pozadie pre dva momenty lúčenia. Nová rodina je novým uzlom a spojením, ktorý prináša nový obsah. Obraz sa však pozerá do minulosti, snímanie kamery je smerom dozadu, je to permanentné opúšťanie všetkého vrátane rodinných väzieb, hoci sú stále silným archetypom aj dnes – tvoria základ spoločenskej štruktúry. To opúšťanie ponúka možnosť vnímať rodinu aj ako otvorený priestor, ktorý nemusí fungovať len na genetickej línii. Aj z tohto dôvodu mám pocit, že dielo dokáže osloviť aj súčasného diváka.

➤ Vediete Ateliér priestorových komunikácií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ako vnímate rozdiel v prístupe súčasnej generácie k technológiám v porovnaní s vašou generáciou alebo s obdobím, keď ste začínali učiť?

Spôsob komunikácie sa veľmi zmenil. V časoch, keď som bol vo veku svojich študentov, digitálny priestor neexistoval. Komunikácia prebiehala priamejšie a fyzicky, vnímanie diel bolo orientované na priamy zážitok. Dnes sa väčšina presunula do digitálneho priestoru, čo je zmena, ktorú pociťujeme všetci.

Na druhej strane táto situácia vyvoláva protireakciu – mnohí študenti sa snažia vrátiť k remeselnej, rukodielnej práci, k fyzickému dotyku a práci s materiálom. Civilizačný vývoj sa však nedá zmazať ani spomaliť. Je to skúsenosť, ktorú všetci zažívame a učíme sa cez ňu komunikovať, hoci úplne nevidíme, čo nám prinesie. A ako som spomínal, niekedy vyvoláva aj nedôveru či nespokojnosť.

Napokon ten spomínaný rozdiel v prístupe až tak nepociťujem, a ak by som ho pociťoval a prenášal by som ho do pedagogického procesu, prestal by som si so študentstvom rozumieť, čím by moje pôsobenie na škole stratilo význam.

➤ Čo by ste chceli, aby si návštevníci odniesli z vašich diel?

Chcel by som, aby ich moje diela podnietili zamyslieť sa, aby sa utvrdili v tom, že jazyk umenia je dôležitý komunikačný prostriedok, ktorý dokáže byť kritický, ale zároveň priniesť vzájomné porozumenie.

ANTON ČIERNY (1963)
Absolvent Ateliéru slobodnej kreativity Juraja Bartusza na VŠVU v Bratislave. V roku 1997 sa stal laureátom ceny Mladý výtvarník roka (v súčasnosti Cena Oskára Čepana) a absolvoval tvorivý pobyt v Headlands Center for the Arts v Sausalito, USA. V roku 1999 nastúpil do vedenia Ateliéru priestorových komunikácií na Katedre sochárstva VŠVU v Bratislave. V roku 2004 získal titul docent a bol nominovaný na cenu Orange Award výstavy Giants – European Conversation Pieces, The Hague Sculpture, Holandsko. V 2008 pôsobil ako hosťujúci profesor na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V roku 2007 spoluzakladal katedru intermédií, viedol ju do roku 2016 a v súčasnosti na nej pôsobí ako vedúci Ateliéru priestorových komunikácií+. V roku 2014 získal titul profesor. Okrem pedagogickej a výtvarnej činnosti sa venuje kurátorstvu a organizovaniu výstav.