Oči dokorán pre sochu Kvet

Sochy kvetov a stromov vo verejnom priestore v období socializmu mali trochu iné postavenie ako figurálne kompozície. Kým pri figurálnom umení išlo často o propagáciu ideológie, so sochami rastlín to nebolo vždy tak. Kvety sa umiestňovali do areálov nemocníc, škôl, na detské ihriská a fontány a často pri nich išlo o poľudštenie verejného priestoru. Za týmito prácami stáli profesionálni výtvarníci, ktorých diela v komornom rozmere sú dodnes súčasťou zbierkotvorných inštitúcií.

Odborná garantka projektu Umenie mesta ↗ a historička umenia Zoja Droppová rozpráva o bratislavských realizáciách vo verejnom priestore.

➤ Čo je z pohľadu umenia verejný priestor?

To je zložitá otázka a týka sa verejného priestoru všeobecne, nielen pokiaľ ide o umenie, pretože tento pojem nie je úplne presne zadefinovaný. V rámci našich výskumov do databázy Umenie mesta berieme ako verejný priestor taký, ktorý je voľne prístupný. Teda umelecké diela sú v exteriéri prístupné kedykoľvek vo dne aj v noci a sú väčšinou umiestnené na pozemkoch, ktoré sú vo vlastníctve či už mestských častí, župy, alebo mesta – teda v našom prípade hlavného mesta Bratislavy.

Do nášho výskumu zaraďujeme aj diela, ktoré sú na budovách a v areáloch, ktoré majú určitý prevádzkový režim, v jeho rámci sú prístupné pre verejnosť. Sú to napríklad zdravotnícke zariadenia, kultúrne domy, parky, ktoré majú stanovené otváracie hodiny. Preto spomínam aj samosprávy, lebo napríklad Bratislavský samosprávny kraj je vlastníkom viacerých budov s rôznymi dielami.

Do výskumu sa snažíme zahrnúť čo najviac diel. V prvom rade sa zameriavame na tie, ktoré sú na námestiach, uliciach, v parkoch alebo otvorených priestoroch. Tu by som chcela upozorniť aj na to, že ľudia často považujú za verejný priestor aj ten, ktorý úplne verejný nie je. To sú napríklad pozemky alebo aj časti komunikácií, ktoré vlastnia súkromní investori.

Vidíme to pri rôznych novších stavbách, pri ktorých síce je trávnik, chodník, lavičky alebo umelecké diela, ale tieto pozemky nie sú verejné, mestské. Diela na privátnych pozemkoch sú vo vlastníctve investorov, developerov. Čiže tam musíme dohľadávať, kto je objednávateľom a majiteľom diela.

➤ Dielo mení charakter miesta, do ktorého je umiestnené, ale môže to byť aj naopak. Môže priestor ovplyvniť, ako dielo v ňom vyznie?

Určite áno. Je to naozaj obojstranné. Cestou na rozhovor som išla okolo bývalého obchodného domu Slimák. To je príklad nepekného zaobchádzania s dielom, ktoré bolo pôvodne veľmi kultivovane navrhnuté architektom Ivanom Matušíkom v 60. rokoch.

Išlo o komplexné dielo, kde architekt navrhol architektúru aj fontánu a okolitý priestor. Keď si pozrieme pôvodné výkresy alebo fotografie zhora, pekne vidíme špirálovitú kompozíciu aj s fontánou. V súčasnosti je to prestavané, fontána bola zrušená, nahradila ju nová pri vstupe, ale tá sa na pôvodnú nepodobá. Tu vidíme, že o zásahoch do prostredia treba uvažovať veľmi komplexne.

Mnohí architekti mali „svojich“ výtvarníkov, s ktorými si rozumeli, podieľali sa na výtvarnom riešení priestorov, navrhovali diela. Takže sa môže stať, že keď sa deje nejaká prestavba bez komunikácie s autormi, tak sa to neskončí dobre. Ďalším prípadom sú zásahy, ktoré sú mienené ako dobrý úmysel. Napríklad vysádzanie zelene okolo diela, aká k nemu nepatrí; zrazu sa tam pôvodné dielo stratí.

Napríklad na bratislavskom nábreží oproti podhradiu vznikla v 60. rokoch idea, že sa tam budú stavať pomníky a sochy významných architektov, umelcov, vedcov. Takto tam pribudla socha Dušana Jurkoviča, ktorá pôvodne bola vedľa dnes už bývalej budovy útvaru hlavného architekta. Takže socha mala logický vzťah k budove. Osadili ju do trávnika, bol na ňu pohľad z chodníka.

Keď sa však dokončoval developerský projekt, ktorý je tam teraz, Jurkoviča presunuli a dali doprostred chodníka, kde je pomerne veľká premávka, a chudák Jurkovič tam stojí vlastne bez kontextu a ako prekážka. Takýchto prípadov máme viacero.

➤ Rozprávame sa o dielach, ktoré vznikli a boli osadené za minulého režimu. Zameriame sa hlavne na tie, ktoré slúžili na spríjemnenie prostredia, teda vznikli ako súčasť školských, zdravotníckych areálov, budov občianskej vybavenosti a zobrazovali rastlinstvo. Vybrala som sochy Jána Korkoša, Kvet I. a II. ↗, ktoré boli osadené v areáli Základnej školy na Dudovej v Petržalke. A práve tam platí, že pri osadení mali sochy svojím umiestnením spolu komunikovať. Ako opíšeme tú situáciu?

Tieto diela vznikli pri typizovaných základných školách, ktorých sa postavilo v Petržalke viac ako dvadsať podľa projektu architektky Evy Grebertovej a architekta Jozefa Slíža. Aj oni sami boli vraj prekvapení, že sa ten projekt toľkokrát zopakoval. Na začiatku sa predpokladalo, že to bude možno dva- alebo trikrát.

Možno aj preto, že Petržalka je na rovine a to prostredie pôsobilo monotónnejšie v porovnaní so sídliskami, ktoré vznikali napríklad v kopcovitom teréne, v Petržalke umiestňovali početné a výraznejšie diela. Tie boli a sú pri školách alebo priamo na budovách ako veľkorozmerné mozaiky či keramické reliéfy.

Komunikácia diel Jána Korkoša spočívala v tom, že boli osadené kúsok od seba na trávniku. Teraz medzi nimi už vyrástla aj nejaká vyššia zeleň a stromy. Obe diela pôsobia trochu ako totemy, je to kvet, ale zároveň aj nejaká bytosť, sú si podobné. Vizuálne komunikujú a je tam priestor pre fantáziu detí, ktoré do tej školy chodia.

V tom istom areáli na Dudovej je v susedstve škola, kde je osadené ďalšie dielo na fasáde. Ide o keramickú reliéfnu mozaiku od Ivana Vychlopena. Momentálne ešte nemáme tieto priestory typizovaných škôl celé doskúmané. Je to veľmi veľká druhová, materiálová a autorská škála diel.

A tu by som rada pripomenula známeho architekta Vladimíra Karfíka, ktorý odporúčal tvoriť a osádzať rôzne domové znamenia vo forme rôznych keramických reliéfov, malieb v spolupráci s výtvarníkmi. V Bratislave sa nachádzajú na viacerých budovách, napríklad na prvom paneláku na Kmeťovom námestí, a slúžili na lepšiu orientáciu detí.

Žiadne z týchto diel nemá len umelecký význam, všetky sú aj orientačným bodom a určitou identitou miesta. To isté platí o dielach na školách v Petržalke, väčšina z nich je vyhlásená aj za miestnu pamätihodnosť.

➤ Napríklad za dielom Brestové listy od autorov Anny Galkovej a Antona Galka na potravinách Brestovka z roku 1976 je však príbeh, ktorý nemá až taký pozitívny koniec. Čo sa s týmto reliéfom stalo?

Práve toto dielo malo okrem umeleckého aj orientačný význam, pretože vznikalo v čase, keď sa sídlisko v Dúbravke ešte len budovalo. Brestovka tam bola jednou z prvých predajní potravín. Projektoval ju architekt Imrich Ehrenberger, ktorý je autorom aj ďalších spoločenských objektov a verejnej vybavenosti v Dúbravke vrátane kultúrneho domu.

To sídlisko vtedy vyzeralo naozaj drsne. Mala som príbuzných, ktorí sa tam sťahovali do čerstvo postaveného domu. Teraz je tam všade okolo zeleň, umelecké diela, ale vtedy tam nebolo nič.

Spomínané dielo na budove Brestovky bol veľkorozmerný obdĺžnik so zaoblenými rohmi, ktorý zobrazoval štylizované brestové listy. Bolo to z keramiky, kameniny smotanovobielej farby a zmäkčovalo to celý dojem z budovy a jej okolia. Dielo bolo umiestnené tak, že ho bolo dobre vidno z diaľky.

Bolo v dobrom stave a bolo pomerne ľahké ho v prípade potreby opraviť a reštaurovať, pretože bolo postavené zo štyroch častí pospájaných cementom. No v roku 2013 sa nový majiteľ kvôli modernizácii potravín a ďalších obchodov v objekte rozhodol dielo zničiť.

Pritom sa dalo veľmi ľahko rozobrať a premiestniť alebo aspoň dočasne uložiť, kým sa nenájde nové umiestenie. Určite by bol ústretový aj miestny úrad alebo niektorá zbierkotvorná inštitúcia. Ale skončilo sa to tak, že dielo rozbíjali zbíjačkami.

Dozvedela som sa to vtedy od fotografa Braňa Bibela, ktorý náhodou išiel okolo a pochádza z tej časti sídliska. On to dielo bránil takmer vlastným telom. Ja som vtedy volala aj na miestny úrad, kde však nepracoval nik, kto by dielo poznal. Kým sme sa na miesto dostali, dielo bolo rozbité na prach.

➤ A majiteľ neinformoval nikoho?

Mal informovať v rámci stavebných povolení, ale to sme sa dozvedeli až spätne. Do dokumentácie vraj nezahrnul informáciu o tom, že je tam nejaké dielo. Niekto z úradu mi vysvetľoval, že s tým nevie nič urobiť. Vtedy som takmer kričala do telefónu, že ho tam dovediem za ruku, lebo to bolo naozaj viditeľné, blízko cesty a veľmi výrazné.

Autori diela vtedy ešte žili, ako profesionáli by určite vedeli nájsť spôsob, ako dielo niekde dočasne uložiť. Ich však nikto neoslovil.

Je to škoda aj pre sídlisko, pretože takýchto kvalitných moderných diel bolo a je naozaj málo. Ten rastlinný motív bol abstrahovaný, naozaj estetická kultivovaná vec, ktorá tam mala svoje miesto.

➤ Musíme povedať, že rastliny nie sú výsadou iba bývalého režimu, nezačali sa objavovať v našom mestskom prostredí iba počas socializmu, ale majú aj nejaké historické konotácie. Ako je to teda s tými rastlinnými motívmi pri dielach vo verejnom priestore?

Keď sa pozrieme do staroegyptskej architektúry, antickej gréckej či do starovekého Ríma, tak vidíme, že stavitelia a umelci sa hneď od začiatku inšpirovali rôznymi rastlinami, stromami, kvetmi, výhonkami. V starom Egypte bol napríklad veľmi obľúbený motív takzvanej palmety, ktorý bol inšpirovaný palmovými listami. V umení sa udržal tisíce rokov, vlastne až po klasicizmus a empír v rôznych pozlátených variáciách.

Aj keď sa prejdeme len po Bratislave, vidíme budovy zdobené rôznymi girlandami z kvetov a listov. Niektoré rastliny majú aj symbolické významy, napríklad ruže, olivové ratolesti. V našom priestore je veľmi obľúbený aj lipový list. Vidíme to napríklad v tvorbe sochára Karola Lacka, pre ktorého lipové listy boli až ikonickým motívom, ktorý „vytiahol“ až do úplnej abstrakcie, ako to vidíme vo forme známej fontány na Námestí slobody.

Je to veľmi široká téma, jednoducho rastlinnými motívmi sme v histórii umenia a architektúry obklopení a je pre nás prirodzené aj dnes sa k nim vzťahovať a považovať ich za súčasť verejného priestoru.

➤ Posledným dielom, ktoré spomenieme bude biomorfný objekt Alexandra Bilkoviča na fasáde polikliniky na Fedinovej ulici. Autor je známy robustnými elegantnými formami, ktoré vo verejnom priestore neprehliadnete. Konkrétne toto dielo je výnimočné abstraktnou formou. Ako som niekde čítala, abstraktné umenie nebolo až také preferované v zdravotníckych areáloch. Bolo to tak?

S tým by som tak celkom nesúhlasila. Práveže už na konci 50. rokov sa v zdravotníckych zariadeniach, ktoré sa podobne ako školy projektovali ako typizované na rozličné účely a počty obyvateľov, nachádzalo pomerne veľa diel, ktoré nie sú popisné, ale abstraktnejšie. Aj keď sú to figurálne motívy, nie sú politické v zmysle socialistického realizmu. Zobrazujú žánrové motívy, tancujúce figúry, prírodné prvky.

Napríklad na fasáde Univerzitnej nemocnice Ružinov je veľmi dlhá veľkoplošná kamenná mozaika od Ivana Vychlopena, ktorá zobrazuje rôzne chemické vzorce a vyabstrahované tvary vírusov. Človek to musí postupne čítať a „lúštiť“, nie je to žiadny realizmus. V Ružinove máme pred poliklinikou napríklad aj dielo Erny Masarovičovej Zrod života, ktoré sa nedávno reštaurovalo, kde tiež ide o určitú symboliku a abstrakciu. Aj v Petržalke či v poliklinike v Karlovej Vsi nájdeme diela, ktorých zadaním skôr bolo poskytnúť relax, úľavu a priestor pre fantáziu.

Ak sa vrátime k dielu Alexandra Bilkoviča v Petržalke, pôsobí trošku záhadne pri tom zdravotnom stredisku. Je to biomorfný motív, môže to byť strom, ale zároveň sa tam tvorí tunel, pretože tie stromovité objekty sú ohnuté smerom k múru. Uvažovala som aj nad tým, že možno dielo bolo myslené ako akási symbolická aleja.

Ako poznáme Bilkovičove diela, tak väčšina z nich má také zvláštne, fantazijné niekedy až „mimozemské“ alebo veľmi zvýraznené prírodné tvary. Keď sa napríklad pozrieme na Puk lipy v ružinovskej fontáne, na prvý pohľad je to čosi obrovské – kovové dielo, ktoré tam bolo vložené sekundárne, lebo fontána mala pôvodne slúžiť na pestovanie lekien. Dielo je inšpirované pukom lipy, ale zároveň ponúka voľnú interpretáciu.

➤ Je ešte mnoho diel v rámci Bratislavy, ktoré nie sú v databáze projektu, ktoré ešte len čakajú na zdokumentovanie?

Ešte mnoho diel. Akákoľvek databáza, ktorá spracováva umelecké diela a kultúrne pamiatky, prirodzene obsahuje premenlivé informácie. Je to proces, nové diela pribúdajú, niektoré zas z rôznych dôvodov odbúdajú, čiže sa snažíme robiť rámcové plány, čo nové treba ešte vyskúmať, zároveň je potrebné priebežne sledovať zmeny pri už evidovaných dielach.

Je veľmi dôležité aktualizovanie stavu diel. Momentálne je 477 tých, ktoré sú už zverejnené, a ďalšie sú už pripravené. Len to, samozrejme, chvíľu trvá, diela treba aj kvalitne nafotiť, zároveň sa snažíme dohľadať čo najviac archívnych fotografií, aby sme ich mali poruke, keď dielo treba opraviť alebo reštaurovať.

Mojím odhadom je, že keď raz prídeme na nejaký pomyselný koniec, tak celkový počet bude vysoko nad tisíc diel. Bratislava má sedemnásť mestských častí a každá je veľmi špecifická. Niektoré sa pripojili až v 70. rokoch, čiže tam je výskum zložitejší, pretože vtedy nepatrili pod mesto, ale pod okres Bratislava-vidiek, zložitejšie sa hľadá dokumentácia.

Máme aj veľmi dobrú spoluprácu s mestskou firmou Marianum, ktorá prebrala starostlivosť o niektoré diela. Teraz sa stará aj o fontány a ďalšie diela v majetku mesta. Pre nás to znamená jednoduchšiu komunikáciu a hlavne zlepšujúcu sa koordináciu iniciatív, keď je potrebné diela reštaurovať alebo opraviť.

Na webstránke Umenie mest ↗a máme uvedený kontakt, kde sa ľudia môžu ozvať, ak disponujú informáciami, ktoré by nám mohli pomôcť v pátraní napríklad po odstránených a stratených dielach. Prípadne aj ak našli chybu v hesle, ktorú potom vieme overiť a opraviť.