Oči dokorán pre Neznámy príbeh barokového oltára

Publikácia Neznámy príbeh barokového oltára približuje príbeh bývalého hlavného oltára v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave a jeho premeny v priebehu storočí. Sleduje osudy barokových sôch – ich pôvod, presuny, úpravy a správu v zbierkach Mestského múzea a Galérie. V novom podcaste Oči Dokorán sa rozprávame s kurátorkou zbierok starej maľby a sochy, Dominikou Zbončákovou o výskume, ktorý stojí za barokovým oltárom.

Publikáciu si môžete zakúpiť v v kníhkupectve Ex Libris ↗ v Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci.

➤ Galéria mesta Bratislavy vydala publikáciu Neznámy príbeh barokového oltára. Publikácia približuje príbeh bývalého hlavného oltára v kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave a jeho premeny v priebehu storočí. Sleduje osudy barokových sôch, ich pôvod, presuny, úpravy a správu v zbierkach mestského múzea a galérie. V štúdiu vítam kurátorku zbierok starej maľby a sochy Dominiku Zbončákovú, s ktorou sa dnes budem rozprávať o výskume, ktorý stojí za touto knihou. Dobrý deň, Dominika. Začala by som tak hneď. Ako sa začal váš výskum? Poviete nám viac?

V podstate krátko potom, ako som nastúpila do galérie, sme spolu s kolegyňami z reštaurátorského oddelenia našli odbitý kúsok na jednej zo sôch, vystavených v našej stálej expozícii barokového umenia. Zo zadnej strany sochy svätého Jána Evanjelistu chýbal malý kúsok dreva. Museli sme sa rozhodnúť, čo ďalej. Dohodli sme sa, že dielo bude určite potrebné zreštaurovať, aby sme ho mohli naďalej vystavovať v stálej expozícii. Reštaurovania sa ujala naša kolegyňa Katka Vaneková, ktorá k nemu pristupovala skôr muzeálne. Dohodli sme sa, že dielo zreštaurujeme, zakonzervujeme. Len sme doplnili ten malý úbytok, očistili ho a Katka dielo len zľahka nalakovala. To bol taký úplne prvotný impulz. Týmto začal celý náš výskum.

V galerijnej praxi je celkom bežné, že keď chceme dielo zreštaurovať, tak k nemu robíme aj reštaurátorskú dokumentáciu, ktorá sa skladá aj z reštaurátorského výskumu, aj z umelecko-historického výskumu. Počas toho, ako Katka spracovávala reštaurátorskú dokumentáciu a robila reštaurátorský výskum, našla drobné čiastočky pôvodnej polychrómie v ťažko prístupných častiach rezby celej sochy. Napríklad v ústach alebo v nosnej dutine boli mikroskopické čiastočky bielej a červenej polychrómie. Vtedy sme prišli na to, že dielo, na ktoré sa teraz pozeráme, nie je asi úplne autentické dielo z 18. storočia, ale že zrejme bolo doň neskôr zasiahnuté. Nevedeli sme však, kto ani prečo do diela zasiahol. Začal sa otvorený výskum.

Čoskoro na to išla Katka na PN-ku, takže počas jej práceneschopnosti ju prišiel zastúpiť reštaurátor so špecializáciou práve na drevené polychrómované sochy, Róbert Szemzö. Dohodli sme sa, že v rámci príprav novej dlhodobej expozície Robo zreštauruje dve sochy. Jednak to bola socha neznámej svätice, pôvodne určená ako Matka bolestná, v tomto prípade však ešte prehodnocujeme ikonografiu. A druhá socha je pendantom k soche svätého Jána Evanjelistu. Je to socha Jána Krstiteľa. Majú veľmi podobnú povrchovú úpravu, sú to dve hnedo morené busty. Socha svätice ešte stále nie je úplne zreštaurovaná, ale socha svätého Jána Krstiteľa už zreštaurovaná je. Dohodli sme sa, že Róbert bude postupovať veľmi podobne ako Katka, len zjednotí povrch, aby sochy mohli byť vedľa seba pekne vystavené. Rovnako ako Katka robila výskum k soche svätého Jána Evanjelistu, aj Róbert robil svoj výskum k Jánovi Krstiteľovi.

Odrazili sme sa od toho, že sme vedeli o čiastočkach pôvodnej polychrómie. Začali sme skúmať sochy viac, aj z pohľadu neskorších zásahov. Snažili sme sa prísť na to, kto a prečo do nich zasiahol. Pri provenienčnom výskume sme natrafili na spoločného menovateľa, a tým bol starožitník a rezbár Karl Kreibich, ktorý tieto dve drevené polychrómované busty predal do mestského múzea a zároveň predal aj spomínanú veľkú sochu svätice, ktorú tiež Róbert reštauroval. Potom sme zistili, že predajov bolo oveľa viac a tiež sme zistili, že Kreibich do sôch zasahoval. Zrejme on ich zrezal a upravil im povrchovú úpravu.

➤ Tak dajme si to teraz do nejakej časovej osi. Kedy sa teda stala tá prvá udalosť s odpadnutím kúsku sochy? To znamená, kedy sa oficiálne začal váš výskum a kto sa na ňom všetko podieľal? Spomínali ste svojho kolegu Róberta Szemza, ale tých ľudí asi bolo viac...

V priebehu výskumu sme zistili, že potrebujeme interpretovať veľké množstvo archívnych prameňov. Preto sme k výskumu oslovili aj klasickú filologičku Nikolu Kicošovú. S Nikolou sa poznám už dlho, takže som vedela, že nám bude vedieť dobre poradiť v zložitejších jazykových otázkach, pretože veľa archívnych prameňov bolo v starej latinčine. Často sa stáva, že ja ako kunsthistorička viem odčítať obsah listiny, ale neviem dobre rozlíšiť drobné jazykové nuansy. Mali sme napríklad listinu, v ktorej bolo napísané niečo, čo sa dalo preložiť buď ako „postupujte vo vašej realizácii tak ako bolo urobené“, alebo aj ako „tak ako ste urobili“. A to je dosť veľký rozdiel, či má autor pri zákazke postupovať podľa iného hotového diela, alebo či sa má vzťahovať k svojej predchádzajúcej práci. Spolupráca s Nikolou bola v tomto naozaj veľmi podnetná.

Keďže výskum ide transdejinne, sledujeme osudy sôch z barokového oltára od vzniku až po súčasnosť, potrebovali sme mnoho rôznych archívnych materiálov. Zapojili sme aj kolegov z iných inštitúcií. Veľmi nám pomohli napríklad v mestskom múzeu, v Archíve mesta Bratislavy aj v štátnom archíve v Bratislave. Kolegovia boli veľmi ochotní a vedeli odporučiť konkrétne dokumenty alebo archívne fondy. Pomohli nám aj kolegovia pri chemicko-technologických analýzach. Veľa záležalo aj na konzultáciách a spoločných rozhovoroch, ktorými sme výskum posúvali ďalej.

➤ A ako dlho teda trval?

Prvotný impulz prišiel v roku 2022 pri reštaurovaní sochy svätého Jána Evanjelistu. Rozhodli sme sa, že knihu by sme mohli vydať niekedy koncom roka 2024.
Čistá práca na výskume sa dá ale len ťažko časovo kvantifikovať, lebo každý máme veľa svojich úloh a projektov. Popri bežnej agende sme pracovali aj na tomto výskume. Dajme tomu, že možno rok až rok a pol priebežného výskumu.

➤ Publikácia predstavuje v krátkosti históriu výstavby Bratislavského jezuitského kostola a vznik hlavného oltára, z ktorého torzo je, ako sme spomenuli, v zbierke Galérie mesta Bratislavy. V úvode sa dozvedáme, že kostol bol pôvodne evanjelický a neskôr prešiel do vlastníctva jezuitov aj so spomínaným oltárom. Ako je to s umeleckou výzdobou v interiéri protestantských kostolov?

Často sa hovorí, že protestanti vytláčali umenie z chrámov, alebo že mu nevenovali až takú pozornosť, ale to možno nie je tak celkom pravda. Protestanti síce kládli dôraz na jednoduchosť a funkčnosť mobiliáru, no hlavný oltár v kostole vždy bol. Skôr išlo o otázku, kde bol oltár umiestnený, lebo to, čo poznáme z katolíckych chrámov – že v kostole je jeden hlavný oltár na konci hlavnej lode, v protestantských chrámoch nebývalo pravidlom. Mohol sa nachádzať napríklad aj na boku v lodi, ale vždy bolo dôležité, aby naň bolo dobre vidieť a najmä aby bolo v chráme dobre počuť, keďže evanjelici kládli dôraz skôr na slovo ako na vizuálne vnemy. V porovnaní s katolíckymi chrámami, kde býva veľa bočných oltárov, tu býval obvykle len jeden hlavný oltár.

➤ Teda v rámci svojho výskumu ste prišli na to, že sochy pochádzajú z baroka, že sú omnoho staršie, ako boli prezentované. Spomenuli ste, že vám pomáhal mestský archív aj iné inštitúcie. S akými archívnymi materiálmi ste pracovali? A ešte doplním otázku: odkiaľ vieme, ako oltár vyzeral vo svojej pôvodnej podobe?

Nedávno sme sa s Nikolou pozerali na celkovú bilanciu projektu a zistili sme, že sme prešli zhruba 10 archívnych vozíkov materiálov. Boli to naozaj obrovské množstvá prameňov. Najzásadnejšie pre nás boli archívy v Budapešti. Tam sme prešli archívny fond Acta Jesuitica, ktorý nám pomohol určiť aj autorov celého oltára, respektíve okruh autorov. Nachádzajú sa tam napríklad zmluvy a kvitancie so samotným Johannom Andreasom Eglauerom, ktorý bol sochárom a dodal sochy na oltár, ale aj zmluvy s Müllerom a Welserom, ktorí sa podieľali na výzdobe hlavného oltára. K barokovému mobiliáru bol toto asi náš najdôležitejší prameň.

Čo sa týka Eglauera, dôležité boli aj pramene z Viedne, lebo sme ho chceli zasadiť do kontextu viedenských meštianskych sochárov. K neskorším obdobiam, teda k 19. storočiu, sa našli veľmi dobré pramene v Štátnom archíve v Bratislave. Keď sme prechádzali jednotlivé krabice, najviac zaujal asi archívny fond Historia Domus Posoniensis, kde boli rôzne vyúčtovania a majetkové záležitosti okolo vzniku nového 19. storočového oltára. Veľká radosť bola aj z krabice so skicami, objednávkami a dobovými letákmi na sochy z 19. storočia. V jednej z týchto krabíc bola aj skica z 19. storočia, ktorá zachytáva ešte barokový oltár. Odtiaľ vieme približne, ako oltár vyzeral. Ale keďže skica je len rýchly hrubý nákres, nie je to úplne presné detailné zobrazenie. Rada by som sa k téme vrátila v rámci projektu na hypotetickú 3D rekonštrukciu pôvodného oltára.

➤ Vy ste spomenuli pár umelcov, ktorí sa podieľali na tom zhotovení. Môžeme si ich teda teraz vymenovať, ktorí umelci sa podieľali na pôvodnom oltári?

Kľúčovou a ústrednou osobou je Johann Andreas Eglauer. Bol sochárom, ktorý dodal jednotlivé sochy, ale podľa Róbertovho výskumu pravdepodobne nebol jediný, kto ich reálne vyrezával. Fungovali celé dielne, ktoré jeden sochár zastrešoval a ostatní umelci v rámci dielne spolupracovali na realizáciách. Vtedy sa často zachovávala kontinuita dielne aj tým, že sa umelci ženili s dcérami iných sochárov alebo si dielne navzájom odovzdávali, aby zákazky mohli pokračovať. Potom tam bol ešte rezbár, ktorý vytvoril celé retabulum, a maliar oltárneho obrazu, teda Welser a Müller.

➤ Ktoré časti oltára sa zachovali?

V zbierkach Galérie mesta Bratislavy máme časť sochárskej výzdoby. Sú to dve spomenuté busty svätých Jánov, svätého Jána evanjelistu a svätého Jána Krstiteľa. Zachovali sa v torzálnom stave, čiže už len ako busty. Potom sa zachovali dve sochy anjelov, anjel ochranca a svätý Michal Archanjel. Z nich sa zachovali tiež len torzá, teda hlavná telesná figúra, ale ruky a krídla sa zachovali zvlášť. Pri ďalšom reštaurovaní by ich radi pripevnili k telu. Stále tiež pátrame po rukách, nohách a hlave diabla, na ktorom stál Michal Archanjel. No a štít z Archanjela sme už našli. Zachovala sa aj socha Boha Otca, tiež v torzálnom stave. Zo skice vychádza, že išlo o zobrazenie trónu milosti, kde Boh Otec drží kríž s ukrižovaným Kristom, ale kríž sa nezachoval a socha je v súčasnosti bez rúk. Zachovali sa ešte dve sochy svätíc, o ktorých predpokladáme, že mohli byť hore v nadstavci oltára, ale zatiaľ sme ich na základe materiálovej analýzy ešte nepriradili k zvyšným sochám.

➤ Vlastne v kontexte tohto mi napadá, kedy nastal ten aha moment, kedy ste si jednotlivé sochy vlastne pospájali a priradili k jednému celku? Spomínali ste, že niektoré mali výraznú úpravu z 19. storočia, zatiaľ čo iné sa zachovali bez tejto úpravy. Ako ste si tento celkový obraz skladali?

Pri spracovaní reštaurátorskej dokumentácie k soche svätého Jána Krstiteľa sme hľadali publikované články aj archívne materiály, ktoré by vytvorili lepší obraz o tom, ako mohol súbor vyzerať, ako mohla socha pôvodne vyzerať a s akými inými sochami by sme ju mohli spojiť. V 60. rokoch profesorka Pötzl-Malíková publikovala článok, kde na základe skice určila, že by mohlo ísť o sochy práve z tohto jezuitského oltára. Potom sme hľadali provenienciu sôch a zisťovali, kde všade sa nachádzali. Zistili sme, že do galérie sa dostali delimitáciou z mestského múzea. V hlavnom inventári mestského múzea sme potom hľadali, ako sa dostali tam. Zistili sme, že pri všetkých, okrem dvoch sôch, je rovnaký predajca, Karol Kreibich. Ak by sme to dali na časovú os, v roku 1924 predal Kreibich do múzea prvé tri sochy. Tie sú aj najviac poškodené alebo bolo do nich najviac zasiahnuté, teda socha Boha Otca a dvoch svätých Jánov. O 10 rokov na to predal Kreibich dve sochy svätíc. Tak sme si spojili, že aj tie by teoreticky mohli pochádzať z hlavného oltára. Zaujímavé je, že presne medzi tým, v roku 1929, nevieme prečo, predal do mestského múzea Josef Steger ešte jednu sochu, respektíve jednu sochu a jedno súsošie. Bol to zvláštny človek, o ktorom v archívoch veľa nemáme. Nevieme ho priradiť do okruhu starožitníkov ako boli Kreibich alebo Dorošínyi , od ktorých múzeum bežne nakupovalo predmety. Možno aj preto, že boli u iného majiteľa, sa tieto diela zachovali oveľa kompaktnejšie. Do múzea prišli celé figúry, mali ešte ruky aj krídla. Až neskorší osud sôch spôsobil, že dnes z nich máme len torzá.

➤ Z toho, čo hovoríte, Karl Kreibich výrazným spôsobom zasiahol do týchto pôvodných sôch. Zaujíma ma, aké mohli byť jeho motivácie pri takomto zaobchádzaní so starými exponátmi?

Kreibich žil na prelome 19. a 20. storočia, čo bolo spočiatku ešte obdobie veľkých puristických zásahov a veľkého návratu ku gotike. Odstraňovali sa barokové mobiliáre a nahrádzali sa neogotickými alebo historizujúcimi formami. Zrejme sa takto dostali sochy aj ku Kreibichovi. Paradoxne na začiatku 20. storočia začína väčšia rehabilitácia baroka, aj v súvislosti s osobou Donnera a odpredaním jeho búst do Budapešti. Možno aj návrat k baroku ho motivoval pozrieť sa na to, čo má doma, a upraviť sochy v “Donnerovskom štýle”, keďže busty zo stál boli tiež povrchovo upravené hnedým moridlom. Zároveň je tu možnosť, že sochy skladoval v nie veľmi dobrých podmienkach, takže úmysel nemusel byť len otázkou vkusu, ale snaha zachrániť aspoň tú časť sochy, ktorá ešte mohla byť v poriadku. Navyše v Maďarskej národnej galérii majú celú sériu takýchto hnedých morených búst. Na jednej z nich je dokonca zo zadnej strany nálepka z Kreibichovskej dielne, kde je napísané, že Karol Kreibich bol umelecký rezbár a sochár. Čiže sa prezentoval nielen ako starožitník, ale aj ako umelec alebo remeselník. Motivácií upraviť sochy mohlo byť naozaj veľa a rôznych.

➤ Tak potom je iba šťastie, že nedisponoval všetkými.

Presne tak...

➤ Tak skúsme sa pristaviť v súčasnosti pri oltári, ktorý je tam aj aktuálne. Pochádza teda z 19. storočia. Ako vznikol tento oltár? Bol to tiež na zákazku vyrobený oltár?

Pri tomto 19. storočovom oltári je veľká pravdepodobnosť, že sochy si objednávatelia vyberali z katalógov, ktoré sme našli v Štátnom archíve v Bratislave. Sochy na oltári aj na bočných oltároch mohli byť objednané aj preto, že v 19. storočí už bežne existovali dielne alebo fabriky, ktoré sa zaoberali masovou výrobou sakrálnych sôch. Rovnako tak aj oltárny obraz je zrejme takýmto príkladom importu. Dielo asi tiež nebolo vyrobené objednávku, ale skôr išlo o dovoz už hotového diela z Viedne.

➤ Takže to bola istým spôsobom skladačka.

Áno, presne tak.

➤ Bude mať verejnosť alebo má verejnosť možnosť vidieť tieto sochy aj naživo?

Dlhodobým zámerom galérie je vytvoriť novú dlhodobú expozíciu barokového umenia. Tam by som rada prezentovala sochy ako jeden súbor, ako celok. Momentálne sú vystavené dve sochy svätých Jánov, socha Boha Otca a jedna z dvoch svätíc.

➤ Tento rozhovor robíme aj pri príležitosti krstu tejto novej publikácie, ktorý sa uskutoční 31. marca v kníhkupectve Exlibris a všetci ste srdečne pozvaní. Ďakujem veľmi pekne za rozhovor, za to, že ste prijali pozvanie. A teším sa niekedy aj na budúce a držím palce s pozitívnou odozvou na váš výskum.