Oči dokorán pre Byť prírodou

Výstava Maria Bartuszová – Byť prírodou ↗ rozvíja tému vzťahu človeka k prírode cez autorke blízky holistický prístup. Podstatnou súčasťou jej tvorivého myslenia bola príroda; predstava sveta ako nekonečného priestoru, vesmíru, ktorý sa tvorivo prejavuje. Od začiatku svojej sochárskej tvorby sa zaoberala prírodnými javmi a cyklami, ako sú dážď, vietor, neskôr topenie snehu, ich premenlivou a dočasnou povahou, pohybom, časovosťou, rytmom, silou, ktoré sochársky zachytávala do stuhnutého, pevného tvaru a hmoty v tvare kvapiek dažďa, zrnka alebo vajca. O výstave sa rozprávame s kurátorkou Gabrielou Garlatyovou.

Spomínané diela si môžete pozrieť na výstave Maria Bartuszová – Byť prírodou ↗ v Mirbachovom paláci do 24. 1. 2027.

Podcast je pripravený v spolupráci s Denníkom N ↗.

Tvorba Márie Bartuszovej dnes patrí k najvýraznejším kapitolám slovenského sochárstva a zároveň rezonuje aj v medzinárodnom kontexte. Výstava Byť prírodou v Galérii mesta Bratislavy odhaľuje jej jedinečný vzťah k prírode, dotyku a telesnému vnímaniu sveta. O nových pohľadoch na dielo umelkyne, jej tvorivý proces i aktuálnosť jej odkazu sa rozprávam s kurátorkou výstavy Gabrielou Garlatyovou, ktorú vítam v štúdiu.

➤ Dobrý deň. Aktuálne prebieha aj výstava v susednej Českej republike v Múzeu mesta Olomouc, ktorej ste tiež kurátorkou. Na aké diela Márie Bartuszovej sa sústreďuje výstava v Galérii mesta Bratislavy?

Ja sa veľmi teším, že som mala možnosť robiť tieto dve výstavy, aj výstavu v Hlbokej nad Vltavou, potom výstavu v Múzeu umění Olomouci a potom výstavu pre Galériu mesta Bratislavy, pretože mi umožnili dopovedať alebo ukázať, vyjaviť to, na čom som bádala dlhé roky a čo som vypublikovala v knihe. To znamená, že pri tom výskume diela Márie Bartuszovej sa našlo a vytvorilo veľmi veľa tém, ktoré možno niektoré zostali trochu zamlčané alebo nerozpracované. A tieto výstavy mi umožnili ukázať ďalšie špecifiká.

Výstava pre Galériu mesta Bratislavy je zaujímavá v tom, že ona už aj s časti mala zadanie od riaditeľky galérie Kataríny Trnovskej, ktorá ma oslovila s tým, že by mali záujem o to, aby sme vystavili diela Márie Bartuszovej, ktoré sú určené pre verejný priestor, plus diela, ktoré sú dotykové a hlavne fokusované na haptické skladačky. Takže už zadanie mi umožnilo ísť do takých medzipriestorov tvorby Márie Bartuszovej a naozaj treba povedať, že my síce máme hlavný názov zastrašený Byť prírodou, ale toto vymedzenie ukazuje, ako sa vlastne jej tvorba prepája s prírodou, prácou prírody, prípadne materialitou prírody a akým spôsobom to súvisí s dielami vo verejnom priestore a potom aj s haptickými skladačkami pre nevidomé deti alebo vôbec pre zažívanie dotykom.

➤ Ako autorka pôsobiaca na východe Slovenska v čase bývalého režimu, mala skúsenosť s tvorbou diel na zákazku do verejného priestoru. V úvode výstavy môžeme vidieť reprodukciu veľkej plastiky pre krematórium s názvom Metamorfóza, ale aj dielo pre Východoslovenské železiarne, či drobné objekty, ktoré uložené na vlnitej architektúre stúpajú smerom k týmto reprodukciám. V akom vzťahu sú objekty a reprodukcie?

Táto časť je vlastne úvodná a je veľmi zaujímavá, pretože ona neukazuje takú tvár Márie Bartuszovej, ako my poznáme, ale úplne inú. Až takú dynamickú, modernú, to znamená ženu, ktorá funguje v modernom svete, v modernite, alebo vychádzajúca z tohto poznania, rozvoja miest alebo aj infraštruktúry miest a potom aj samozrejme s priemyslom, ktorý bol dôležitý a typický pre Košice, kam sa ona presťahovala v roku 1963 z Prahy. Čiže táto skúsenosť prechodu z hlavného mesta kultúry, pre ňu samozrejme teda, kde mala toto zázemie veľmi kultúrne, sa premiestnila do Košíc a toto sa ukazuje na výstave, táto jej premena. A ukazujeme to vlastne cez diela, hlavne vo verejnom priestore.

Spomenuli ste fotografiu Gabriela Kladeka, ktorá ukazuje inštalovanie, osadzovanie diela Metamorfóza a už aj tým, že je tam zachytený pohyb toho telesa, druhého dielu sférickej plastiky, pôsobí táto fotografia nielen dynamicky, ale aj významovo, ako keby sa vytvárala nejaká vesmírna loď alebo nejaký iný objekt a preto sme aj tú podsekciu nazvali UFO. Ukazujeme, že aj Bartuszová mala tematiku a zameranie, ktoré uvažovalo o kozme, o prepojení so svetom, ktorý nás obklopuje takýmto spôsobom. Bartuszová nerozmýšľala o kozme a o vesmíre len filozoficky alebo meditatívne, ale práve bolo to prepojené aj na techniku a na sci-fi, ktorá bola v tom čase dostupná. Takže ten vzťah potom k menším objektom, ktoré sú vlastne exponované na krásnom prelievajúcom sa sokli, ktorý vyzerá ako taká plynúca rieka alebo ako plynulý raster, ktorý Matej Gavula veľmi dobre vycítil v súvislosti s tvorbou Márie Bartuszovej, na ňom sú exponované modely. Sú to modely k týmto plastikám, či už k sférickej plastike, máme tam šesť krásnych modelov, ako s nimi pracovala, alebo modely k reliéfu, ktorý nie je vystavený. Je tam len dokumentačne vystavený reliéf pre vestibul vo Východoslovenských železiarňach. To bol rozmerný reliéf, kde Bartuszová robila 5 m až 7 m dlhé reliéfy z eloxovaného hliníku, ktorý vytvárala priamo vo VSŽ spolu s robotníkmi, ktorí sa špecializovali práve naeloxovaný hliník. Ďalej to ukazuje vlastne aj to, ako prebiehala práca, aký bol postup. Treba si uvedomiť, že Mária Bartuszová nebola zamestnaná niekde, neučila alebo nemala nejaké stále zamestnanie, ale pre ňu zamestnaním bola práve práca na zákazkách pre verejný priestor, na dielach do verejného priestoru a tam to vlastne aj veľmi pekne vidieť.

Inak ona si neviedla dokumentáciu o svojich dielach, o svojej privátnej tvorbe, ale o tomto má dôkladnú dokumentáciu, to znamená, že my vieme vlastne zistiť, kedy, čo, ako pracovala, na čom, ako to prebiehalo, ako prebiehali komisie, ktoré ona našťastie teda nepodliehala tej ideologickej komisii, ale tej výtvarníckej komisii, lebo nerobila na tých najdôležitejších zákazkách, nerobila ideologické témy, ale naozaj tie v podstate dekoratívne takzvané témy. A vlastne to vidieť, ako prebiehalo zadanie, kto bol v komisii... Boli tam častokrát veľmi zaujímaví umelci, umelkyne, napríklad Ján Mathé bol v komisiách alebo ďalší odborníci, umelci, s ktorými sa vlastne ona potom aj takto stretávala, s nimi spolupracovala. Čiže bola najskôr taká črta, náčrt, na základe ktorého potom vybrali zvolené dielo. Potom sa pripravoval model v rôznych mierkach prípravných, či už to bolo v sadre alebo patinovanej sadre, a potom aj v rôznych pomeroch, lebo boli tam napríklad architektonické kresby, do ktorých ona už potom vkladala dielo. Takže ukazuje sa tu celý proces práce.

➤ Ako ste už spomínali, významnou súčasťou výstavy je predstavenie Marie Bartuszovej ako tvorkyne, ktorá sa snažila prepojiť tvorbu s každodennosťou. Táto poloha jej tvorby sa týka hlavne haptických skladačiek zo sadry či bronzu, ktoré sa využili pri workshopoch pre zrakovo znevýhodnené deti a aj na základnej škole v Levoči v rokoch 1976 až 1983. Aký je teda príbeh za týmito skladačkami?

Ako to už aj v živote býva, nič nie je priamočiare, takže aj vlastne práca, ktorá je za všetkými haptickými dielmi, vznikla plynule. Maria Bartuszová na dielach, ktoré boli určené na dotýkanie, pracovala spontánne sama, čiže nebolo to v súvislosti so zadaním pre skupinu nevidomých detí, to z toho vyplynulo až neskôr. Pretože tieto diela uvidel Gabriel Kladek, ktorý sa v začiatkom 70. rokov spoznal s Mariou Bartuszovou, spolu s jeho manželkou Vierou Kladekovou, a to ho inšpirovalo k tomu, aby tieto diela boli potom použité a aby zorganizoval workshopy, alebo presnejšie on ich nazýval sochárske sympóziá pre nevidomé deti. A vlastne sú to plastiky už z druhej polovice 60. rokov, teda máme tam diela okolo 1966 až po 70. roky, kedy Bartuszová robila tieto haptické skladačky, lebo je nutné povedať, že to sa vzťahuje presne na určité obdobie, kedy pracovala na haptických skladačkách. Vznikali gravistimulovaným odlievaním, to znamená, že do balónového tvaru alebo teda do balónovej formy, prezervatívu, čo bolo veľmi extraordinárne, keď si to uvedomíme na tie 60., 70. roky, do toho sa nalievala tekutá sadra a jednalo sa o plný tvar, nie prázdny dutý. Čiže tieto gravistimulované plastiky, ktoré potom boli naozaj určené na haptické vnímanie, vznikali od 60. do polovice 70. rokov. A Gabriel Kladek mal túto myšlienku a ju zrealizoval a Maria Bartuszová sa zúčastnila na prvom workshope, fotografie nám našťastie zdokumentovali jej prítomnosť. A na druhom už údajne prítomná nebola, ale aj to nevieme jasne. Čiže to aj hovorí o tom, že máme veľmi málo informácií o jej tvorbe, ale nielen o jej tvorbe, o jej pohybe, o jej aktivitách, lebo v podstate sa poriadne nenašiel niekto, kto by ich zaznamenal. A častokrát, keď som bádala, hľadala informácie, tak som musela spojiť rôzne svedectvá, kde niektoré boli dokonca aj protirečivé.

Keď sa vrátim k haptickým skladačkám, tak dôležité bolo, že tieto diela poskytla. A diela, ktoré sú teraz vystavované, už ako nedotknuteľné, chránené, tie boli naozaj použité na týchto workshopoch a dotýkali sa ich práve deti so zrakovým postihnutím, čiže čiastočne vidiace alebo aj nevidiace. A fotografie nám krásnym spôsobom ukazujú, ako to prebiehalo, ako ten workshop vlastne fungoval.

➤ V tomto období to bola celkom ojedinelá aktivita, nie? Bežne sa takéto workshopy alebo sympóziá s deťmi neorganizovali.

Keď som sa rozprávala s Gabrielom Kladekom, som sa ho spýtala, čo ho k tomu inšpirovalo. On povedal, že to bol impulz práve v jej tvorbe, že on si to uvedomil, že to je naozaj pre ľudí, ktorí majú silnejšie vyvinutý hmat pre vnímanie. A Bartuszová mala zase inklináciu a vôbec inklinovala k ľuďom, ktorí sú istým spôsobom na okraji alebo prehliadaní. Možno aj sama sa tak cítila v Košiciach a aj mala veľmi introvertnú, citlivú povahu. Takže aj toto to nejakým spôsobom ovplyvnilo. Taký intuitívny prístup, vznik takéhoto počinu. Keď som hľadala... nemám až tak dobre prebádané to, že všetky galérie, povedzme v Európe, lebo my sme alebo oni priamo nemali kontakt so svetom, tak som našla niekoľko galérií, ale časovo vám to teraz neviem povedať, lebo si už presne nepamätám, ale ten workshop v roku 1976 bol skôr než ten, ktorý sa potom konal v Taliansku, v Miláne, v múzeu Brera. Myslím, že o rok bolo to neskôr. V literatúre, ktorú napísal alebo publikoval Bruno Munari, to znamená umelec a dizajnér, ktorý tiež pracoval s týmto prístupom. Workshopy a vôbec tieto aktivity, sú typické potom práve po roku 2000 pre galerijnú pedagogiku, kedy sa začína rozvíjať. Ale v tomto období sa jednalo naozaj o pionierske, alebo prvé aktivity.

➤ Spomíname často pána Kladeka. Pán Kladek bol teoretik umenia, ktorý pôsobil v Košiciach. Mal blízky vzťah s Mariou Bartuszovou?

Maria Bartuszová nemala až tak veľmi veľa priateľov alebo ľudí, ktorí by sa zaujímali o jej tvorbu a on ako teoretik a fotograf tento záujem mal a ona s ním spolupracovala, najmä ako s fotografom, ktorý fotil jej diela. Ale vidíte, aj na práve týchto workshopoch. Potom tiež mali spolupracovať na jej autorskej výstave, ktorú dlho pripravovala a očakávala v roku 1988, ale tam sa ich spolupráca ukončila. Mal tú výstavu kurátorovať, ale podľa jej zápiskov vieme, že tam ukončili spoluprácu. A sama si ju nakoniec odkurátorovala, pretože tam došlo k nejakým rozporom, že nenapísal text alebo proste nejaké takéto nezhody, ktoré vlastne sa stávajú, ako to poznáme, že je to ľudské. Takže áno, dlhé obdobie spolu spolupracovali a treba povedať, že Gabriel Kladek vytvoril jedny z najkrajších, najpôsobivejších fotografií a nielen jej diel, ale aj jej portrétov, ktoré sú veľmi ťažiskové a sú aj teda častokrát publikované, či už v našej publikácii alebo vôbec potom v ďalších teda zdrojoch.

➤ Inšpirácia prírodou a prírodnými procesmi sa v tvorbe Marie Bartuszovej objavuje celý život. V jej podaní vznikali abstrahované tvary, ktoré sa vyznačujú svojou krehkosťou a istou vnútornou sústredenosťou. Ku ktorým prírodným javom alebo tvarom sa Maria Bartuszová vracia opakovane?

Táto výstava si práve túto otázku kladie, že čo to je byť pre ňu prírodou alebo čo je to príroda a preto aj názov Byť prírodou, ktorý nám ukazuje ten aktívny jej vzťah k prírode, ale ten sa naozaj premieňal. Zo začiatku to bola priama inšpirácia v tvarovosti, v tvaroch, v morfológii prírody, ktorú ona potom začala vnímať ako činiteľku, ktorá má rôzne procesy a ktoré ju budú zaujímať, povedzme, klíčenie, rast plodu alebo aj zánik plodu, proste uvädnutie rastliny a podobne. To znamená, že toto boli pre ňu, táto procesualita bola pre ňu dôležitá pre vytváranie plastík. To znamená, že ona nerobila nejaké procesuálne diela v zmysle, že by bola akčnou umelkyňou alebo body art umelkyňou. Ona pracovala naozaj sústredene stále s plastikou, to znamená, bola sochárkou. Sochárkou, ktorá robila plastiky, sochy, inštalácie alebo objekty. A neskôr, teda, toto som teraz hovorila o tých 60. a polovici 70. rokov, keď sa už dostávame k 80. rokom, tam sa premenila jej tvorba. Súviselo to možno aj so životným obdobím, kedy dochádza k rozvodu manželstva s Jurajom Bartuszom, kedy sa jej dielo aj tvorba vlastne až tak otvára aj do priestoru, až tak narastá v priestore. Nemyslím dokonca, že fyzicky, ale aj myšlienkovo začína pracovať s opačným princípom, nie vylievania, ale plného tvaru, ale prázdneho tvaru. A tam je práve práca s prírodou oveľa viac procesuálna, je prepojená na prírodu, používa materialitu prírody, či už kamene, halúzky, alebo rôzne iné materiály, ktoré integruje do svojich plastík, do svojich reliéfov. A tam to Byť prírodou pre ňu už je veľmi dôležité, lebo už sama píše: chcela by som svoju prácu viacej prepojiť s prácou prírody. Tam vidieť to stotožnenie, stíšenie sa, v pozorovaní fyzikálnych, ale aj chemických javov. A ešte pre mňa bolo veľmi zaujímavé, že Bartuszová, ona nebola autorka povedzme takého poetického zamerania, aj keď si písala veľmi krásne stručné poznámky, vety, ale tá jej osobná poézia vychádzala z hlbšieho poznania. Bola veľmi zameraná, fokusovaná napríklad na fyziku, na chémiu. Mala množstvo priateľov, ktorých teraz objavujeme, ktorí pracovali v rôznych vedeckých ústavoch, čiže naozaj sa zaoberala tým, ako sa vyvíjajú nové materiály. Napríklad ju zaujímali nanotechnológie alebo študovala si, čo to je vlastne, aké sú možnosti gumového materiálu alebo gumy, pretože do nich odlievala alebo presnejšie do gumových plachiet odlievala. Takže pre ňu bolo veľmi zaujímavé prepojenie na prírodné vedy a to už som aj skôr v jej tvorbe spozorovala alebo v jej živote, keďže sa jej v domácnosti objavovali časopisy, ale už v 60. rokoch vlastne takéhoto zamerania na prírodné vedy.

➤ No a azda najvýraznejší, a to už sme trochu spomenuli, je v jej práci experiment s materiálom. Aké metodické postupy využívala pri svojej tvorbe? Viete nám povedať viacej detailnejšie?

Spomenuli sme už gravistimulované odlievanie, ktoré spočíva v tom, že sa naplní balón sadrovou hmotou, ktorá má tendenciu gravitačnú a tým, keď potrebovala ten tvar nájsť.. lebo treba povedať, že Bartuszovej hlavne išlo o tvar, to bola tvarová psychológia. Za to to má také silné vyznenie. No a túto tvarovú kvalitu vedela dosahovať práve tým odlievaním, do nádob alebo vaničiek s vodou, ktoré umožnili vytvárať tvar do obla. Čiže už ho potom nedomodelovala alebo nejak neupravovala, iba možno niektoré časti, ale ten hlavný, ten oblý tvar vznikol práve týmto priamym odliatím.

Potom tá druhá technika, ktorá jej vyplynula, tá opačná, reverzná, bol ten tvar prázdny, dutý tvar a ten dosahovala odlievaním pneumatickým. Termíny si vlastne až sama neskoršie označila, vlastne až v 80. rokoch sme sa dozvedeli, alebo by sme sa dozvedeli, lebo viac-menej si to nikto poriadne nevšímal, alebo nedešifroval v tom katalógu, ktorý vydala v roku 1988. Tam uvádza a rozlišuje tieto techniky ako gravistimulované odlievanie a pneumatické odlievanie. Pneumatické tiež pracovala na balónoch, na nafukovaní balónovej hmoty a vylievaní do dutej formy, ale používala tam niekedy aj vlastný dych, ale aj samozrejme nejaké kompresné prístroje a nejaké pumpy. Potrebovala na to pomocníkov, ktorí jej museli pri tých väčších objektoch pomáhať, pretože to bolo samozrejme náročné.

Tým, že naozaj bola veľmi remeselne vyspelá, veľmi bádavá alebo zvedavá, ma to napadá po česky, že taká zvídavá remeselne, tak naozaj si našla napríklad materiály ako balóny meteorologické, čiže tie, ktoré sa vedia rozpínať na čo najväčšiu veľkosť. Bola napríklad na letisku v Čechách, v Prahe si tieto materiály pozrieť, ako to funguje pri meraní meteorologickom a podobne. A vlastne toto pneumatické odlievanie potom skúšala, variovala. Vieme, že vytvorila veľmi krásne štruktúry, nielen teda otvorených dutých priestorov, vnútorných v rámci toho väčšieho organizmu, ale potom vytvorila povedzme takú sériu, cykly nekonečných vajec, previazaných vajec alebo čistých škrupín, alebo čistých nečlenených škrupín s povedzme nejakou perforáciou, ktorá bola veľmi znakovo dôležitá. Z nich potom povedzme vytvárala inštalácie už koncom 80. rokov alebo začiatkom 90., kedy napríklad vytvorila inštaláciu na piesku v rámci exteriéru, už priamo v prírode. Bohužiaľ jej tvorba aj život sa predčasne ukončil, ako 60-ročná umiera a to jej aj znemožňuje pracovať v tomto svojom tempe, pretože treba povedať, že to tempo mala veľmi dynamické. A je to naozaj škoda, lebo práve v tomto období sa dostáva priamo už do prírody, že už už by to išlo do nejakého takého typu landartového umenia, ale takého už takej verzie jej osobnej. Zaujímavé je, že Bartuszová sa dotýkala dobových tendencií, ale niekedy aj tak autenticky, proste oneskorene, povedzme s Arte Povera, to súviselo alebo s landartom, ale takého tak vlastnými verziami. A mňa to vlastne zaujalo, že bola v tom veľmi slobodná. Ona nevnímala umenie ako nejakú takú vývojovú zákonitosť, ale vnímala ju ako skutočne reč, cez ktorú ona vie potom pôsobiť a fungovať a žiť. Vlastne pre ňu bolo naozaj tvorenie umenia prirodzeným spôsobom, ako keď dýchame alebo robíme čokoľvek, čo bežne robíme.

➤ Vlastne čím sú tie sochy vzácne aj to, že sú odlievané, ale neexistuje na ne forma, že väčšina tých objektov vlastne tie formy sa stratia po vylúpnutí tých tvarov, nie? Z tých balónov alebo z tých foriem elastických.

Ona by existovala, keby ju zachovala, niektoré sa zachovali. Niektoré sa zachovali a forma sa dá spraviť stále z toho tvaru, hej? Že to to sa dá urobiť znova forma pri pre ďalší odliatok, ale niektoré formy sa naozaj zachovali a z tých foriem, povedzme, sa aj robili potom ďalšie plastiky, či už sama za svojho života, alebo potom neskôr rodinou, ale to sú len tie formy, ktoré teda vytvorila ona. Alebo diela, ktoré zamýšľala odlievať. Čo sa týka ale tých pneumatických diel vzniknutých tých pneumatických odlievaním, tak na to forma nie je. To máte pravdu. Tie tie sú ako unikáty a to ani nie je možné vlastne nejakým spôsobom urobiť z toho ani repliku. Boli rôzne pokusy pri niektorých výstavách, že urobiť repliku, povedzme toho stromu s vajcami osadenými na strome. To to sa vôbec nepodarilo, čiže to sú také veľmi náročné veci a už vlastne zaniknuté mnoho diel práve z týchto, ktoré vytvorila priamo pre záhradu svojho domu, tie sú zaniknuté a sú vlastne zachované len na dokumentačných fotografiách Gabriela Kladeka. Nevieme, koľko ich bolo zničených, pretože je možné, že sa aj niektoré práve zničili a neboli zaznamenané. Aj keď ona sama si aj dbala na to, aby mala sfotené tie diela, ktoré vlastne, ktoré považovala za dôležité.

➤ Sadra ako dočasný nestály materiál sa stala jej primárnym sochárskym médiom, v neskoršej tvorbe určite. Vieme identifikovať počiatky fascinácie týmto materiálom a dôvody, prečo sa preň rozhodla?

Maria Bartuszová bola veľmi, bola dosť praktická umelkyňa. To ma na nej vždy inšpirovalo potom, keď som sa aj ja napríklad vedela rozhodnúť ako niektoré veci riešiť. A v čom bola teda tak praktická? Možnože nebola ani tak nadšená z toho materiálu alebo nejaká zaujatá, ale ten dôvod bol v podstate finančný, pretože sadra bola lacná, bola dostupná. Takto aj ďalší umelci a umelkyne k tomu pristupovali. Vlastne sadra sa stáva veľmi obľúbeným materiálom 60., 70. rokov. Ale potom aj bola rýchla a táto rýchlosť bola pre ňu veľmi podstatná. Jednoducho musela zvládnuť veľmi veľa vecí vo svojom osobnom živote, starostlivosť o rodinu, o domácnosť, o svoj ateliér, množstvo prác na zákazku a ten čas práve pre prácu pre svoje privátne diela, lebo ona si ich aj tak označuje ako “své” plastiky, tak mala trochu menej. Ona si to aj zapisuje, že vlastne sa rozhodla za to používať aj to odlievanie do balónov, pretože vlastne vďaka tomu mala ten dokonalý tvar z hľadiska povedzme takého organického sochárstva, abstraktného, takého brankusiovského typu, mala urobený fa presto, rýchlo. Čiže táto praktickosť je určite za tým a aj taká schopnosť vlastne vypovedať o tom tvare, pretože jej išlo o to vytvoriť tvar, aj sama to označuje, že chce vytvoriť dokonalý tvar. Ju zaujímal dokonalý tvar a dokonalý tvar bol taký, ktorý pochádzal z prírody, ktorý by vytvorila príroda. No a gravistimulácia alebo teda gravitácia bola pre ňu ako jednou silou, ktorá jej umožnila tento dokonalý tvar vytvoriť a sadra bola na to teda najvhodnejšia. A ešte aj tá sadra, myslím si, že bola pre ňu dôležitá preto, že jej pripomenula aj trochu porcelán, lebo ona študovala v ateliéri keramiky a porcelánu a pracovala s porcelánom ešte na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe v ateliéri Ota Eckerta. Čiže jej to zrejme pripomenulo aj túto porcelánovitosť, pretože ona miešala tú kašu rôznym spôsobom, pripravovala ju. Máme z toho aj zápisky, ako vlastne si pripravovala a hľadala tú najvhodnejšiu štruktúru tejto kaše sadrovej. Alebo aj vôbec, ktorú sadru použiť, či belšiu lebo tie kvality sú rôzne, aj tie pomery potom miešania s vodou určujú, aká bude potom tá výsledná hmota, či tam budú povedzme tie bublinky, ktoré tam nechcela mať. Čiže ona si to veľmi dlho aj skúšala a v tomto bola práve tak praktická, až taká technologicky dôsledná. A za to aj tie diela vydržali, lebo oni sú konštrukčne pevné. Tie, ktoré mohli byť, aj kvalitou sú. Nerozpadáva sa tá sadra, nedrolí sa, že majú takú svoju kvalitu.

➤ Jej tvorba je úzko previazaná s jej osobnosťou a životom. V závere výstavy môžeme vidieť sériu prác inšpirovaných ľudským telom. Aké témy sa v týchto prácach objavujú?

Na výstave sme si dovolili otvoriť aj túto tému, aj keď primárne sme sa chceli venovať haptickej plastike a tým dielam vo verejnom priestore, ale umožnil nám to trošku aj priestor, že ukázať to, že zároveň jedna plastika, ktorá je s tým prepojená s témou prírody, Byť prírodou, môže byť plastikou, ktorá je, ktorá má zase aj taký iný význam, ktorá hovorí o telesnosti, o fragmentovanom tele, o tele prírodnom, ale aj erotickom, o tele ženskom, aj mužskom, tele, ktoré sa prepája. Veľmi zaujímavým spôsobom pracovala s témou práve spojenia tiel. To je veľmi dobre ukázané práve na niektorých vybratých dielach výstavy.

Napríklad máme prácu z viedenskej zbierky Kontakt, ktorá ukazuje telo, ktoré vyzerá ako keby to boli v podstate dvaja milenci alebo dve bunky, ktoré sú spolu prepojené. Takže načrtli sme aj tému telesnosti. Dalo by sa to presnejšie členiť aj poukázať, ale už by sme na to museli mať samozrejme viacej diel a priestor mal svoje limity, takže to sme si až tak nemohli dovoliť. Máme tam tému, ktorá ukazuje plastiky doteraz nevystavené, s témou zrady alebo potom aj istej bolesti.

Bartuszovú považujeme za umelkyňu, ktorá bola skôr taká nejaká éterická, romantická alebo taká duchovná, to aj z istej časti bola, ale pre ňu bolo dôležité ukázať nielen tú belosť a dokonalosť, ale aj tú opačnú stránku, ktorá za tým stojí. Čiže tmu, nedokonalosť, možno ajdeštrukciu, nestálosť, smrť alebo aj bolesť, ktorú tam priznáva, aj vo svojich zápiskoch hovorí o možnostiach, o téme chorôb alebo aj bolesti, ktoré vlastne ako ľudia prežívame, ktoré si spôsobujeme navzájom a vlastne vytvárame túto nejakú vzťahovú súnaležitosť, ktorá vlastne vytvára tieto rôzne také prejavy. No a ona to potom vlastne pretavila do tých plastík, psychologicko-tvarových plastík, ktoré sa metamorfujú, podobajú na telesné znaky. Nevieme povedať, samozrejme, že by priamo pracovala s odliatkom ľudského tela. Máme tam ináč na výstave ale plastiku, ktorá má odtlačok ruky, ale ostatné sú len teda metamorfujúce tvary, ktoré sa podobajú na ľudské telo.

➤ Spomenuli sme zbierky. Odkiaľ sú zapožičané exponáty na výstavu?

Najvyššia časť vlastne výstavy pochádza zo zbierky rodiny Marie Bartuszovej z Košíc, ktorú spravujú jej dcéry a vnučky. Mňa to aj inšpirovalo k tomu, že jednak v Múzeu umenia Olomouci vlastne tie najväčšie diela a všetky skoro tam máme vystavené. A inšpirovalo ma to k tomu, preniesť maličké diela, modely, ktoré vlastne až tak veľmi nie sú zaujímavé pre zberateľov alebo pre luxusnejšie štruktúrované mysle ľudí, ktorí chcú mať všetko také dokonalé a ma to inšpirovalo k tomu ukázať, ako vlastne prišla k tým dokonalým tvarom a vôbec k tomu všetkému.

Takže je to zo zbierok rodiny, pretože ona sústreďuje a opatruje všetky drobnosti, či už kresby alebo aj veci, ktoré povedzme si nie sú úplné, to znamená niektoré časti z týchto skladačiek. A to bude zaujímavé na výstave, lebo tam máme dve skupiny týchto častí diel, s ktorými potom vytvárala ďalšie buď skladačky, alebo jej poslúžili ako modely pre diela vo verejnom priestore. Je to tam práve štruktúrovane ukázané na výstave. A potom máme zápožičky zo spomenutej zbierky Kontakt vo Viedni, ktorá je pre nás veľmi dôležitá. Akvizícia pre Kontakt vznikla po Kasselskej Documente v roku 2007. Veľmi rozumne sa zamerala práve na tie diela, ktoré boli vystavené na Documente v Kasseli. Ďalšou galériou, ktorá zapožičala diela na výstavu, je Východoslovenská galéria v Košiciach. Táto zbierka bola budovaná ešte počas života Marie Bartuszovej a bolo to veľmi dôležité, pretože galéria vlastne s ňou mala priamy kontakt. Potom už akvizície v súčasnosti nepokračujú, ale vznikli vlastne za toho predošlého obdobia. Čiže táto zbierka vo Východoslovenskej galérii, galérii je veľmi dôležitá, obsahuje aj unikátny škrupinový reliéf, ale ten na výstave u nás nie je vystavený, ale je prítomný v stálej expozícii.

Potom máme diela, ktoré pochádzajú zo zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny. Tieto sú pre nás tiež veľmi dôležité, vôbec táto zbierka je veľmi dôležitá, pretože obsahuje veľmi dôležité diela, ale hlavne dielo Dážd zo začiatku 60. rokov, kedy Bartuszová pracuje s dosť ojedinelým spôsobom vytvárania objektu, kedy rozmýšľala, že ako vytvoriť, ako spodobiť dážď. Vieme, že pracovala s motívom kvapky, buď ležiacej kvapky, visiacej kvapky alebo kvapky dopadajúcej na kameň, to znamená, že upevnené do kamenného fundusu. Ale táto liata hmota, prelievajúca sa hmota, ktorá vznikla modelovaním hlinou a potom následným odliatím do bronzu, tak ako teda výsledné dielo vyzerá, bola pre ňu ojedinelá a inšpirovala sa vtedy, povedzme, v tvorbe Alberta Giacomettiho.

➤ Blížime sa k záveru nášho rozhovoru. Ako teoretička umenia, ktorá sa jej dielu intenzívne venuje niekoľko rokov, nachádzate aj v súčasnosti aspekty, ktoré vás v súvislosti s jej tvorbou prekvapia, povedzme?

Áno, určite. Práve táto výstava, každá výstava je pre mňa práve tým dôvodom, že nielen, že som prekvapená, ale že ma stále prekvapí tá výstava, potom ako to dopadne, že koľko má v sebe úžasného potenciálu, schopnosti rozprávať sa s ľuďmi, zaujať ľudí, pretože toto je úplne úžasné, ona je až taká magnetická. Diváci a diváčky na výstave sú priamo, bez možno bez nejakých návodov, informácií, vedia priamo vcítiť sa do jej tvorby a toto je čosi úžasné, že nepotrebuje komentáre a potom už teda to návštevníctvo, ktoré potrebuje mať aj také odbornejšie vedomosti, informácie, si ich dohľadá. Aj výstava je teraz tak koncipovaná, že sú tam prítomné texty vo výstave, také obsažnejšie, ale ono to funguje aj bez toho. A toto ma fascinuje na Bartuszovej, že vlastne ako keby bolo to dielo mimo času, že sa jej podarilo dostať sa do takého univerzálneho časopriestoru aj v tej výrazovej reči a naozaj to je mimoriadne atraktívne. Keď som sledovala divákov na výstave v Tate, buď už teda tej akvizičnej izbe, ktorú tam mala, v akvizičnom priestore, ale potom aj na jej výstave, tak to som sledovala, že to boli rôzni ľudia z rôznych častí sveta, ktorí úplne boli nadšení, aj prejavovali túto toto nadšenie a to to ma fascinovalo, aj to ma fascinuje na nej stále.

➤ Ďakujem veľmi pekne za rozhovor. Výstave prajem veľkú návštevnosť. Verím, že sa stretneme pri rozhovore aj niekedy v budúcnosti.

Ďakujem veľmi pekne za príjemný rozhovor, alebo aj taký veľmi objavný pre mňa.