Maľby na dreve

Brunovský začal maľovať na kvalitne vysušený perzský orech vyradený z továrne v Hodoníne v roku 1969 v rámci zákazky na výzdobu vládneho hotela Bôrik v Bratislave, ktorý projektoval jeden z najvýznamnejších slovenských architektov Štefan Svetko. Použil pri tom špeciálnu technológiu maľby na dreve podľa starých receptov na výrobu kriedového šepsu, ktorú prekonzultoval s reštaurátorkou Dorotou Filovou. Podarilo sa mu dosiahnuť vysokú stálosť maľby bez prasklín a postupných zmien farebných odtieňov. Na väčšine diel nepokrýva maľbou celú plochu dreva, ale dáva vyniknúť aj samotnej štruktúre perzského orecha. Ideologická komisia však sériu 26 diel pre hotel Bôrik, vytvorenú v rokoch 1969 – 1974, neschválila, a tak sa ocitla v pivnici budovy Matice slovenskej. Do zbierok Oravskej galérie v Dolnom Kubíne ju nakoniec jasnozrivo získal Ctibor Belan.

Albín Brunovský sa stal v najlepšom slova zmysle nositeľom tradícií i objaviteľom nových tvorivých možností. Nič na tom nemení ani jeho vedomé nadväzovanie na maliarsku dokonalosť renesancie, pompéznosť baroka, romantizmus romantizmu, kvetnatosť manierizmu, tajomné odkazy symbolizmu či ornamentálnosť secesie. Inšpiráciu pre svoje diela nachádzal v rodnom Záhorí, do tajomnej atmosféry jeho prírody umiestňoval fragmenty zámerne deformovaných ľudských a zvieracích motívov (Tretí variant k super veľkému záhradnému divadlu, 1971; Prechádzka Záhorím, 1973).Brunovský sa slobodne pohyboval aj v umeleckej histórii a voľne interpretoval diela iných majstrov (Spomienka na Velázqueza, 1969; Pocta Arcimboldovi, 1973),inšpiroval sa románom Francoisa Rabelaisa (Gargantua a Pantagruel, 1971), nadväzoval na umeleckú školu zo 16 storočia z francúzskeho zámku vo Fontainebleau (Sesternice z Fontainebleau, 1971), alebo zobrazoval biblické príbehy (Krajina za Babylonskou vežou, 1971; Príbeh hriešneho mesta, 1973).

Nie nepodstatné je aj jeho hľadanie syntézy tela a duše, človeka a vesmíru, človeka a prírody. Dešifrovanie týchto obrazových skladieb je pomerne zložité. Prelínaním jednotlivých obrazov, často len fragmentárne zachytených, vytváral zložité kompozície vzťahov medzi ľudským, animálnym a prírodným. Fragmenty figúr sú často zámerne deformované, zvieracie motívy sú blízke Borgesovej fantazijnej ríši zvierat. Napriek tomu by sme ich ťažko mohli charakterizovať ako surrealistické kompozície. Neobjavuje sa v nich náhodné prepájanie prvkov či zámerné odkazy na podvedomie. Špecifické miesto v jeho maliarskej tvorbe majú tondá, čiže maľby komponované v kruhoch alebo miernych elipsách (Svadobná kytica, 1973; Vášeň, 1972; Črievičky, 1974; Ruže, ružičky, 1974; Clematis, 1974).

V roku 1975 dochádza u Brunovského k pomerne významnej premene. Začína meniť svoj spôsob vyjadrovania i výtvarného uvažovania. Figúry sa stávajú realistickejšími, miestami až hyperrealistickými. Zatiaľ čo v predošlej tvorbe boli ich telá poprerastané fantastickými prvkami, po roku 1975 sú to už ľudské postavy zasadené do prírodného rámca (Sarah, 1979). Pomerne často sa objavujú reálne ľudské postavy vo vysnenej fantazijnej krajine (Dáma v klobúku, 1981). Viaceré z malieb na dreve majú značne romantizujúci charakter. Motívy nahých žien a mužov v zložito komponovaných krajinách poníma ako veľké záhrady snov či záhrady pozemských radostí, ako fragment prírody, ktorú si človek vytvára podľa svojich predstáv. Albínovi Brunovskému tu ide o hľadanie harmónie, súladu, pokoja či ideálneho obrazu sveta. V jeho interpretácii sa takýto obraz sveta vyskytuje v pomerne idealizovanej podobe, ale pre autora sú podstatné zobrazenia na prvý pohľad jednoduchých vecí – oblakov, zeme s bohatou vegetáciou, do ktorej sú zasadené nahé ľudské postavy. Často vytvára niekoľko vrstiev, kde sa nad pozemskou prírodou vznášajú malé ostrovy prírodných výsekov so zakomponovanými postavami, ktoré majú svoj obraz i na zemi, akoby sa pozemské a nebeské zbližovalo. Na druhej strane zobrazuje aj ľudské vášne, pretvárku ukrytú pod maskami (Masky, 1988; Balkánske javisko, 1995) či hlboké poryvy duše (Frustrácie tolerancie, 1978).V Brunovského maliarskej tvorbe nachádzame aj diela s výrazne intímnym charakterom, ktoré vznikli pri špeciálnych príležitostiach, akou boli napríklad umelcove 50. narodeniny (Hodiny pre päťdesiatnikov, 1985).

Brunovského maľby na dreve sú ozdobou každej zbierky výtvarného umenia a na trhu s umením sa už takmer nevyskytujú. V takomto rozsahu neboli ešte nikdy verejne prezentované, preto sme veľmi radi, že sa nám to v Galérii mesta Bratislavy podarilo, za čo patrí vďaka rodine Albína Brunovského, Oravskej galérii v Dolnom Kubíne, Slovenskej národnej galérii, Galérii M. A. Bazovského, Galérii Nedbalka a viacerým súkromným zberateľom.

Ivan Jančár