MESIAC FOTOGRAFIE

Výstava je predĺžená do 18. januára 2015.

Poznámky „merača priestoru“

Pri okrúhlom stole s témou priestoru a architektúry, ktorý organizovalo Kosme de Barañano v Gugenheim múzeu v Bilbau v roku 2001, Gabriele Basilico predložil jasnú definíciu svojho vzťahu k vystavanému priestoru mestskej krajiny, ktorá je roky predmetom jeho práce. Napísal: „´Nekonečno je bod, kde sa v diaľke stretávajú koľajnice. (...) Od narodenia po smrť, koľko priestoru môže náš pohľad obsiahnuť?´ V citátoch vyňatých z jeho známej knihy Espèces d’Espaces (1974) Georges Perrec predstavuje tému definície priestoru vnímavým, opodstatneným spôsobom. Priestor je fyzikálna, geometrická, zmerateľná entita, ale zároveň aj abstrakcia, pretože pravidlá definujúce jeho zobrazenie sú nestálym amalgámom obrazov prenesených odinakadiaľ, z miest ďalekých aj blízkych v čase a v priestore. Priestor je geografia, história a predstavivosť. Vo svojom fotografickom zobrazení je priestor dokumentom, svedectvom alebo interpretáciou, transfiguráciou. Čo ma priťahuje, je spôsob, akým sa môžu tieto dva aspekty prekrývať a vrstviť, neviditeľný dvojzmysel, na prvý pohľad deskriptívny obraz obsahujúci odkazy a narážky, ktoré nie sú hneď zjavné. Páči sa mi, keď je priestor nekonečne opakovaný a jeho obraz vytvára predstavu celistvosti. Ideálnym miestom na zakúšanie týchto vzťahov je pre mňa mesto. Už viac ako 20 rokov je fotografia sprostredkovateľom v mojom vzťahu k mestám a mestským priestorom. Napriek tomu bola vždy centrom môjho záujmu architektúra, alebo skôr mesto ako miesto, kde diela architektúry, od najkrajších po tie najskromnejšie, existujú a tvarujú ľudské prostredie. Tiež musím priznať, že hoci fascinovaný architektúrou dominánt, prastarými či novými výtvormi maestrov architektúry, zároveň ostávam neodolateľné priťahovaný ´obyčajným´ mestom a predmestím, kde sa koncentrovaná kreativita a kvalita dizajnu strácajú až pod bodom úplného vymiznutia.“

V iných dielach sa Gabriele Basilico púšťa do tém o svojom vzťahu k rodnému mestu Milánu: v roku 1999 v „liste“ publikovanom časopisom The Interrupted City/La ciudad interrumpida (Actar, Barcelona) vyjadruje vášeň ostražitú, skľúčenú a problematickú, no napriek tomu časom nezmenenú: „V priebehu rokov sa pre mňa stalo [Miláno] akýmsi prístavom. Súkromným miestom, ktoré sa opúšťa kvôli iným moriam, iným mestám a potom sa doň navracia a zas sa opúšťa. Prístavom, ktorý sa dá nazvať pokojným a stálym miestom, kde sa zhromažďujú dojmy zo vzdialených krajín.“ V skutočnosti to bolo v Miláne, kde začal skúmať mestskú krajinu, zmenu súčasnej krajiny a mestá ako také, najprv v Taliansku, potom v ostatných častiach Európy, a nakoniec v celom svete. Vždy verný nemilosrdnosti „dokumentárneho štýlu“, toho spôsobu pozorovania reality z empatickej vzdialenosti vykonávanej už v tridsiatych rokoch Walkerom Evansom. Basilico bol fascinovaný architektonickým rozvrstvením, predmestím a hraničnými oblasťami mesta a bohatosťou každého možného výrazu mestskej krajiny. Zreteľná súdržnosť jeho knihy Nelle altre città (Art&, Udine 1997) predznamenala to, čo sa malo stať konštantou jeho zámerov: „Citová náklonnosť, ktorá viedla moje cesty a moju zvedavosť, ako mi je teraz celkom zjavné, ma neustále viedla k odstraňovaniu geografických bariér: to nemusí znamenať, že všetky mestá musia byť podobné, znamená to, že v každom meste sú viac či menej viditeľné znamenia, zrejme pre tých, ktorí ich hľadajú, známe znamenia umožňujúce vyrovnať sa s úžasom pociťovaným pri tom, ako čelíme čomusi novému a neznámemu, a umožňujúce znovu objaviť nezameniteľné spojenia priateľstva s miestami. To znamená, že môžem rozoznať časti Milána a fragmenty svojho vzťahu k Milánu aj v iných častiach Európy, a naopak, keď sa vrátim z iného mesta, nachádzam v Miláne nové a doposiaľ nepoznané známky podoby alebo kontrastu. Je to akoby som zozbieral vzorky jednej kultúry, aby som ich mohol vštepiť do druhej, aby som si mohol vychutnať zázrak uskutočniteľnej integrácie. V tomto nepatrnom osobnom dialógu s architektúrami a priestorovými formami rôznych krajín je veľmi silná myšlienka globálneho miesta ako súčtu rôznych rozdielnych miest.“ Týmto „globálnym priestorom“ sa dnes stal súhrn jeho fotiek odfotografovaných počas dlhého života nepretržitého cestovania. Života, ktorý ho v priebehu času viedol k tomu, aby sa stal nielen „meračom priestoru“, ako sám seba rád nazýval, ale aj vášnivým poetom súčasnej mestskej krajiny, ktorý je schopný mentálne dohromady zmiešať kultúry, bohatstvo a chudobu jednotlivých architektúr, aby vytvoril úžasné „globálne“ mesto, to, ktoré bol schopný vidieť jedine on.

Giovanna Calvenzi