Svetozár Mydlo

21. 4. – 30. 8. 2020

Z času na čas sa vo výtvarnej obci ozve relikt dávno prekonaného delenia na jednotlivé špecializácie: to je maliar, to grafik, ilustrátor, sochár, známkar, monumentalista, medailér, dokonca krajinkár, portrétista, figuralista... Ak to aj pri jednotlivých osobnostiach môže mať svoje opodstatnenie, Svetozár Mydlo sa tomuto škatuľkovaniu vzpieral celý život – živelne, živočíšne i oživujúco. Nijaký žáner, nijaký druh, nijaká forma nebola preňho dostatočne vy(u)žitá, aby ju znova nepostavil na nohy (alebo z nôh na hlavu), nič nebolo dostatočne etablované, aby to neironizoval, nič nebolo natoľko kanonizované, aby to nerozhýbal...

A hoci sa táto výstava sústreďuje iba na jeden výrez výtvarných aktivít Svetozára Mydla, vo všetkých prejavoch sa prejavuje jeho variabilita: v sochárovi

Mydlovi je maliar, figuralista, dizajnér, architekt, v maliarovi Mydlovi je sochár, monumentalista, ilustrátor...

A predsa nám naša konvencia bráni, aby sme Svetozára Mydla nazvali sochárom, aby sme aj tieto vystavené objekty nazvali sochami. Pokojne a s hrdou pokorou ostaňme pred bránami oficiálnych a oficióznych inštitúcií, do ktorých sa náš priateľ napokon nikdy nedobýjal. Ak už máme potrebu pomenúvať, kategorizovať či inventarizovať, môžeme vystavené exponáty nazvať hoci subjektami. Subjekt potom môže byť ľubovoľný objekt privlastnený, transformovaný, individualizovaný umelcom, ktorý môže zrušiť jeho funkciu, parodovať jeho účelnosť, radostne sa pohrávať s jeho skrytými vlastnosťami, vnímať ho nie úžitkovo, ale zážitkovo.

Zatiaľ čo diagnóza syndrómu nepokojných nôh je dôkladne popísaná a odbornej i laickej verejnosti dôverne známa, Svetozár Mydlo bol obdarený syndrómom nepokojných očí. Nedokázal sa na predmetný svet okolo nás pozerať konvenčným, disciplinovaným, ustáleným a dohodnutým spôsobom. Vo všetkom videl niečo iné. Žil, aby tvoril, pretváral, vytváral i potvoril. A tvoril nielen vo vyhradenom čase a vyhradenom priestore. Tvoril v permanentnom pohybe, pri chôdzi, ktorú často prerušoval vrhaním sa do nových a nových vizuálnych dobrodružstiev. Predmety, veci, artefakty, objekty či menej vznešene krámy a pakšametle odnášal, a ak sa nedalo, aspoň fotografoval na ďalšie spracovanie. S vášnivým smädom sa vrhal na veci a vecičky, vyťahoval ich z útrob skríň a truhlíc, pivníc a povál, skladísk a komôr. Priemyselné výrobky ho inšpirovali svojou novotou, starožitnosti svojím odolávaním času. Z duplikátov robil unikáty, z replík originály. Fabrickú vecnosť pretváral na estetickú večnosť. Nič mu nebolo dosť obyčajné, všedné či triviálne, aby to neuznal za hodné použiť na obraz, plastiku, objekt. V inventári predmetov tak nájdeme štipce, traky, vešiaky, staré rifle, kancelárske potreby, baterky i baretky, tapacírované dvere či plot. Opustiac konvenčnú umenovednú terminológiu by sme ich mohli nazvať 3D dielami, kde by 3 déčka mohli byť dobrodružstvo, dynamika a dotváranie.

Tvorba Svetozára Mydla bola od počiatku solitérna, vždy stál mimo módnych trendov a prúdov, nevšímajúc si, že práve on je jedným z tých životodarných prúdov, ktoré okysličujú hlavnú artificiálnu prevádzku slovenského výtvarného umenia. Ak na to počas života neupozorňoval vonkajšími gestami, mohli by sme na to upozorniť aspoň my, dedičia jeho energie a tvorivosti, jeho priatelia, ktorým čoraz viac chýba.

Daniel Hevier