Hľadanie identity

Galéria mesta Bratislavy, Mirbachov palác, 11. február – 24. apríl 2016

Oravská galéria v Dolnom Kubíne, 30. jún – 4. september 2016

Narodil sa ako Arnold Weiss, zomrel ako Peter Kubínčan.

Narodil sa ako izraelita, zomrel v koncentračnom tábore ako pokrstený katolík.

Narodil sa v Pruskom kráľovstve, žil v rakúsko-uhorskej monarchii a v Československej republike, zomrel neznámo kde.

Cítil sa ako verný Oravčan, a predsa sa presťahoval do Martina.

Nevedel dobre po slovensky, ale jeho najväčším podporovateľom bola Matica slovenská.

Začal študovať sochárstvo, no poznáme ho ako maliara.

Arnold Peter Weisz-Kubínčan (1898 – 1944) je predstaviteľom slovenského netradičného žánrového maliarstva medzivojnového obdobia. Jeho tvorba sa formovala na základe expresionistickej maľby a motivicky vychádzala predovšetkým zo slovenskej reality Oravy, Liptova a Turca. Jeho život sprevádzal neustály vnútorný nepokoj, ktorý sa prejavil v neprestajnom hľadaní vlastnej identity. Do jeho života výrazne zasiahli historické udalosti prvej polovice 20. storočia, ktoré do veľkej miery spečatili aj jeho osud.

Zámerom výstavy a tejto vôbec prvej monografie o Arnoldovi Petrovi Weiszovi-Kubínčanovi je priblížiť jeho osobitú tvorbu a výnimočnú osobnosť na základe rozsiahleho obrazového a dokumentárneho výskumného materiálu.

(1898 Usch/Ujść, Poľsko – 1944 Auschwitz-Birkenau, Poľsko alebo Sachsenhausen, Nemecko)

V rokoch 1913 – 1916 navštevoval Umeleckopriemyselnú školu v Budapešti, kde študoval sochárstvo. V roku 1917 musel narukovať. Po vojne v roku 1920 pokračoval v umeleckých štúdiách v Berlíne. Okolo roku 1923 sa vrátil do Dolného Kubína, od roku 1934 žil v Martine. Od roku 1933 používal aj prídomok Kubínčan, v roku 1939 sa dal pokrstiť a prijal meno Peter. Zomrel za nejasných okolností počas alebo po prevoze do koncentračného tábora v Auschwitzi-Birkenau pri Krakove alebo v Sachsenhausene v Nemecku. Rovnako tragický osud postihol aj jeho diela, jeho maľby v majetku rodiny Krommerovcov boli podobne ako diela jeho švagra Helmuta Krommera v roku 1945 zničené. Kolekcie diel maliarovej predčasne ukončenej tvorby, ktoré sa zachovali po holokauste, svedčia o jednom z najautentickejších výtvarných prejavov v medzivojnovom umení Slovenska.

Arnold Weisz sa počas štúdií v povojnovom Nemecku dostal vďaka svojmu strýkovi Hugovi Simonovi blízko k ohnisku nemeckého umeleckého diania. Jeho strýko bol spätý s poprednými predstaviteľmi nemeckého expresionizmu, dobre sa poznal s členmi pokrokovej Novembrovej skupiny (Die Novembergruppe) a Novej vecnosti (Neue Sachlichkeit) a mladý Weisz sa intenzívne oboznamoval s tvorbou predstaviteľov predvojnovej nemeckej expresionistickej maľby (okrem iných F. Marca a A. Mackeho). Z jeho diel cítiť aj vplyv rakúskych autorov s tragickým pohľadom na svet (O. Kokoschka). Prvé Weiszove kresby s uchvacujúcimi nervnými líniami v neúprosnej naturalistickej podobe a s tematicky vyhraneným zámerom udávali jasné smerovanie maliarovej ranej tvorby. Po návrate na Slovensko zotrval vo svojom náročnom a nezávislom umeleckom programe expresionistickej maľby, ktorý využíval pri námetoch daného okolia. Uchvátila ho Orava, podľa vlastných slov mu „učaroval“ život a rytmus na Orave, jej príroda i ľud. Z tohto nezvyčajného spojenia vzišli diela v tradičnejšom chápaní žánrového námetu, ale jeho neskoršia tvorba v dôsledku existenciálnej osamotenosti a rozorvanosti vyvrcholila v symbolické obrazy ľudskej tiesne, bezmocnosti a zúfalstva. Razantné, až agresívne ťahy štetca v prenikavých farbách hlásia neutíšiteľnú bolesť a nekonečný nepokoj každej bytosti. Weisz-Kubínčan sa dostal do štádia, kedy sa každá postava, každá bytosť, ba aj krajinomaľba stala symbolickým, plnohodnotným portrétom maliara, verným obrazom jeho vnútorného sveta.