Jozef Kostka

Šesťdesiate roky 20. storočia predstavujú v tvorbe Jozefa Kostku roky slobodného rozmachu, nového nadýchnutia sa po rokoch politických nátlakov a „návodov“ na umelecké prejavy. Jeho tvorivé rozpätie tohto obdobia je obrovské. Okrem ženských figurálnych plastík, ktoré väčšinou oslavovali mladosť a materstvo, ale tiež zachytávali intímnu atmosféru ateliéru (Sochár a model, 1962, 1968), zameriava svoju pozornosť na nefiguratívne objekty. Pri hľadaní sochárskeho tvaru sa inšpiruje prírodou – kameňmi, stromami, kvetmi. Výsledné diela majú v sebe zakódované znaky ako príbehy a emotívne posolstvá plné metafor a alegórií (Malá balada, 1966; Veľká balada, Veľký kvet, 1967). Kostka v nich vypovedá o svojom hlbokom vzťahu k slovenskej krajine a k svojmu detstvu v Marianke na Záhorí. Ako symbol Slovenska vytvára typ ženy – Slovenky, ktorej tvary minimalizuje alebo premieňa v rôznych variantoch prelínania sa s prírodnými formami. Významnou súčasťou tvorby šesťdesiatych rokov je aj práca s drevom. Razantným gestom hľadá v dreve tvary, výsledkom sú rustikálne pôsobiace objekty, so zdôraznením štruktúry dreva (Slovenky,Rozhovor, Pútnik z Marianky, Nájdený tvar, 1967 – 1969). Jeho tvorba týchto rokov akoby sa odohrávala v trvalom hľadaní a zápase medzi silným sochárskym gestom a lyrizmom, ktorý napĺňa jeho dielo bohatosťou námetov a nevšedným obsahom.

Kostkovu sochársku tvorbu od začiatku dopĺňala intenzívna kresliarska činnosť. Jeho zásluhou sa v šesťdesiatych rokoch dostáva do popredia pojem sochárska kresba. Tisíce kresieb aktov podľa modelu vyústili do niekoľkých cyklov (Na nábreží, 1962; Čierne akty, 1963), väčšinou tušových kresieb eliminujúcich tvary ženského tela do výrazových skratiek. Fantázia umelca našla svoje vyjadrenie v gestických, expresívnych kresbách cyklov (Čierne dni, 1965; Masky, 1966,Don Quijote, 1967; Balady, 1965 – 1967 a ďalšie) nelimitovaných prácou s hlinou alebo drevom. Mnohé z týchto kresieb slúžili Kostkovi v sedemdesiatych rokoch ako námety na plastiky (Dvorec, 1974 a ďalšie).

V roku 1969 Kostka vystavil svoju bohatú umeleckú tvorbu šesťdesiatych rokov na súborných výstavách v bratislavskom Dome umenia a v pražskom Mánese. Adolf Hoffmeister vyjadril podstatu Kostkovho umeleckého výrazu v úvodnom slove k pražskej výstave takto: „Tento tvůrčí pohyb mezi hmotou a poezií, mezi vzpomínkou a skutečností, mezi siláctvím a něhou, cloumá talentem sochařovým, ale nepřetržitě měří jako kyvadlo jeho síly a vítězství.“

Kostka sa koncom šesťdesiatych rokov nachádzal na vrchole svojich tvorivých síl a spoločenského uznania. Sovietske tanky a invázia Československa v auguste 1968 však zmarili nádeje na ďalší slobodný vývoj. V reakcii na politické udalosti vytvorí monumentálnu sochu Vládcu s prázdnou hlavou s korunou, ako osobné, lyrické vyznania vyznejú nízke reliéfy vytvorené koncom tohto osudového roku (Pútnikova cesta životom, Jeseň, Záhrada, všetky 1968). Neúprosná „normalizácia“ spoločenskej situácie v Československu postihla aj Jozefa Kostku. V roku 1973 je nútený opustiť miesto profesora Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a odísť do ústrania.

Marcela Macharáčková, máj 2014